Papierik „ Ľ " bol postavený pod paradajkovým džúsom, ktorý si zbožňovala. Papierik bol žltý.
Papierik „ Ú " bol za klavírom, pretože tam nesvietilo tak silno slnko. Domyslené. Polárkový sneh, by totiž svojou sladkosťou pri topení, zatopil všetko dookola.
Papierik „ B " bol modrý, a na svojom chrbte niesol ťažké čokolády na varenie,...alebo čokolády najhorkejšieho kakaového zrna. Vždy som sa Ti čudovala, mami,...ako tak horkú čokoládu môžeš zjesť, bez jediného zamračenia.
Papierik „ I " bol sa mi zdá, že v kuchyni, v skrinke pri pohároch, z ktorých sme každé ráno spoločne pijávali kávu. Bol zelený, ako zelená lúka, teraz na jar, ako deka s ktorou si bola naposledy prikrytá, alebo ako Tvoje oči. Ako nádej, ktorá niekedy odchádza, a necháva nás napospas osudu. Tento „íčkový" papierik bol položený spolu s Tvojim zdravotným čajom na srdiečko. A predsa toho čaju...asi zrejme bolo málo,...keď Ti prestalo byť.
Papierik „ M " bol v chladničke, lebo som nechcela riskovať. Bol na ňom položený tvaroh a jogurty, ktoré si si vždy najviac vychutnávala v noci. Keď už všetko stíchlo a pod ťarchou tmavej noci , akoby zastával a spomaľoval deň. Vždy som sa tak zasmiala, keď som ráno videla prázdny kelímok „ Dobrej mamy ", či „ Fantázie. "
„ Ť " papierik bol biely. Biely ako sneh, ktorým som Ťa guľovala, keď sme išli vtedy večer, okolo desiatej večer od starkej. Pamätáš mami? A ja som bola taká veselá, bláznivá, že som Ťa guľovala z každej strany...skrývala som sa za kopčeky, za autá. Strašne sme sa vtedy smiali...obidve. Mami, a pamätáš si koľko som mala vtedy rokov? Po dvadsiatke som mala už určite, však? „ Ť " papierik mal pri sebe cukríky . Také tie Tvoje, „kostolné", ako si ich Ty volala. Štipľavé, nešuchotivé, ktoré sa ľahko odbaľujú.
A posledné písmenko „ A " bolo asi červené. Bolo vystrihnuté do srdca a v strede tohto srdca bolo moje srdce. Boli tam aj Tvoje obľúbené Kávenky a Kaštany, Mila, či Lina. Posledný papierik bol v mojej izbe pod posteľou. Najlepšie schovaný papierik.
Mami, pokazia sa mi tie všetky veci, keď Ti ich poroznášam po byte. A vlastne už do toho bytu ani poriadne nechodím. Nemám Ťa tam, a je mi veľmi ťažké si to uvedomiť, pri pohľade na prázdne miesta , preplnených spomienok. Sme tam...a zároveň sú tam už iba naše tiene. Tiene čohosi, čo bolo a bolo krásne. Odišli sme stadiaľ obidve. Najskôr Ty, a hneď za Tebou aj ja.
Keby som bola vedela, mami...že už ďalšie oslavy Matiek, nebudeme oslavovať spolu...bola by som Ti tie dúhové papieriky, mojej bláznivej lásky, lepšie poschovávala. Aby som si vyžiadala ďalšie a ďalšie dni s Tebou. Aspoň zopár.
A potom ešte aspoň päťdesiatkrát takých zopár.
Ako mám oslavovať bez Teba, mami?
