Paťo, najstarší z bratov, mával tie „ najlepšie " nápady. Teraz, keď ho vidím v mojich spomienkach, ako zo samého vrchu vysokej brezy hádže po deťoch na školskom dvore kamene, veľké kamene,...áno, už teraz mi je úsmevne. Vtedy nie. Nevedela som, či mám vylezť za ním ako veverička, alebo idem radšej hľadať motorovú pílu. Boli to moje začiatky, no ja som bola už v koncoch. Priznávam.
Paťo vždy pôsobil ako veľký ignorant, ktorý kašle na všetko a všetkých. Vtedy si ešte neuvedomil, že tým kašlal aj sám na seba. Bol a aj teraz je intelektovo veľmi schopný. Bohužiaľ , skoro nikto tomu neveril, a ani on sám nie. Ja som to tušila, neskôr vedela a dnes som o tom presvedčená.
Kubo bol druhý v poradí. Keď dostal nervový záchvat, z príčin asi iba jemu najjasnejších, rozbíjal. Rozbíjal okná, búchal do dverí, hádzal o zem lavice aj svoje city. Neustále napätie v ňom mu nedovolovalo správať sa nežne. Bol tvrdý a nekompromisný,...tak ako boli aj doma na neho. Keby nebol taký, šikana v jeho rodinnom a okolitom prostredí, kde býval, by ho zabila.
Chodievala som s ním na psychiatrické sedenia, ktoré zo začiatku nenávidel. A stadiaľ rovno na pohodové sedenia pod Zvolenský hrad, ktoré zbožňoval. A ja takisto. Kým nám nešiel autobus, sme tam iba tak sedeli. S gitarou a naším rozprávaním...iba tak pod velikánskou lipou.
To, že z neho spadlo napätie a zo mňa obavy, nám dovolilo nájsť cestu jeden k druhému.
Nebola a stále nie som príkladom prirodzenej autority. Možno škoda, možno nie. Som kamarátka, ktorá prešla ich ukrutnou imatrikuláciou a teraz som už ich „ sestra". Sestra, s ktorou sa smeje, háda, hovoria sa vtipy aj tajomstvá. Sestra, ktorej sa verí a ktorá verí.
Bebrík, bol prváčikom, keď som prišla pred školskú bránu aj ja. Bol to prvák, ktorý mal odkukané správanie od tých, sínusovito sa vlnitých chlapov, ktorí sa tackajú z krčmy domov a naopak. Majú iba jeden grafikon, aspoň nezablúdia. Bebrík, bol moja platonická láska. Nenaplnená....bol totiž neplnoletý :) . Bolo to pohľadnicové dieťa. Nie však tej vyhrávajúcej pohľadnice , ale tej bez akéhokoľvek zvuku. Keby otvoril ústa zaťal päste, pohľadnica by mohla mať na sebe aj 100-eurový kolok, aj tak by sa asi nepredala. Aj s ním som chodievala na psychiatrické sedenia. Bol od svojich bratov, teda aj celkovo ,mentálne o kus zaostalejší. O nejaké dva až tri roky späť.
Bol z nich najmenší, najplačliveší a najmladší. A tieto tri NAJ úplne stačili na to, aby si ho dvaja straší bratia zobrali pod svoje ochranné krídla. Boli nerozluční. Presne o takú istú hrúbku povrazu, ako ich rodičia zúžili rodičovské lano, presne o takú istú hrúbku bolo toto lano zhrubnutejšie u nich navzájom. Jeden za druhého by dal veľmi veľa.
Bebrík, a teraz som ja plačlivá. Ako si Ty býval. Odišli ste. Do reedukačného zariadenia. Do reedukačných zariadení. Zobrali a rozdelili vás. Nerozlučných bratov, kamarátov a spojencov. Ako budete teraz vedieť, keď bude jednému z Vás smutno? Keď bude Bebrík plakať? Paťo, budeš to počuť?
Vravela som , že to ešte spolu skúsime. Kubo pamätáš? Že to skúsime, nenechať sa za maličkosti vyprovokovať. Prestať s tým bitím , kradnutím a nervozitou .
Vy ste iní a ja to viem. No chcela som o tom viac ľudí presvedčiť. Spolu s Vami. Bez Vás to nedokážem.
Zajtra , keď pôjdem znovu bicyklom popri Vašej , teraz už bývalej škole,...už sa neobzriem. Veď už nemám za kým. Nikto mi totiž nedokáže prehlušiť slúchadká, tak ako Vy,... svojím : „ Ahoj Kristínka, kde sa tak ponáhľaš ? "
