Neskutočné osudy vedia pripraviť rodičia svojim deťom. Keď sa vtedy predčasne vrátili o všetkom sme sa rozprávali. Nechceli sa tam vrátiť, nikdy viac.
A teraz po Veľkej noci to bolo podobné.
„Ruženka, ako bolo doma? Veľká noc?“
„ Zle,“ a pohľad zapichla na chladné dlaždice na zemi.
Prekrížila som nohy, keďže stále som na záchode nebola a pokračovala som. Aj keď som už tušila, čo mohlo byť asi na ich pobyte doma také zlé.
„Zle? Nebolo veselo? Chlapci, korbáče, voda, oblievať? Koláče a veľa jesť? “
Pozrela sa mi do očí, potom na prekrížené nohy a pokračovala.
„Kristínka, nebolo dobre. Bolo veľmi veľa ľudí u nás doma.“
„A to je zle? Veď keď veľa ľudí, veľa veselo, hm? Veľa zábava...,“ nádejne som sa usmiala, že prikývne. Vedela som však, že si nahováram a nereálne idealizujem.
„Bolo zle. Všetci opití, pokazené hlavy. Iba pivo, alkohol, krik a bitky. Nechcem ísť domov. Chcem detský domov.“
„Tu máš asi viac pokoj, však?“
„Áno, je tu pokoj a poriadok.“
Pohladkala som ju po pleci s jemným úsmevom. Usmiala sa späť.
Je naozaj nutné, posielať deti z detských domovov na takéto rekondičné pobyty? Do rodín, kde im od ich najbližších, hrozí reálne nebezpečenstvo? Do takých rodín, kde sú bité a musia sa pozerať na opitých rodičov?
...len preto, že sú s nimi spojené biologickým povrazom, ktorý ich škrtí a dusí.
