„Úplne sama? A keby sa Ti niečo stalo, kto by Ti pomohol?"
„Ále mami,..."
„No nič, zajtra idem s Tebou."
Zo skrine si zložila svoju „záchranársku vestu" odhodlania chrániť a zachraňovať svojich najbližších.
„Zajtra pôjdeme autom, aby som mohla ísť s Tebou."
„Mami, a ako ma zachrániš, keď nevieš plávať?"
„To už nechaj na mňa, budem kričať, volať, obehovať jazero...a nakoniec skočím aj ja za Tebou."
Vedela som, že presviedčanie, aby ostala, nepomôže. A tak sa z môjho jednočlenného výletu, stal náš spoločný rituál. Každý večer, keď si slnko už postielalo na horách, som si obliekala plavky a mamka svoju tradičnú „záchranársku výzbroj." Sedela na lavičke pri brehu a ja som sa k nej vždy vracala....ako malé húsatko.
Mami, zachránila si ma niekoľkokrát v mojom živote. Svoju „záchranársku vestu" si vlastne mala oblečenú permanentne. Či som plávala, alebo nie. Ďakujem Ti.
Ja som si Ťa nedokázala zachrániť a Tvoje srdce mi dobilo pod dlaňami. Keby som len vedela, kde máš skrytú tú svoju čarovnú vestu, hneď by som si ju obliekla....ale nestihla som. V tom strese som ju nenašla.
Mami, na Tvojej lavičke na brehu sedí zrejme Tvoj anjel. Ale neviem to presne. Radšej mu skús obliecť reflexnejšiu vestu, aby som si bola úplne istá.
