Niektorí z nás majú pekný dátum narodenia, iní majú pekné dátumy svojho každodenného prežívania...tí druhí sú, práve tí šťastnejší, pretože si dokážu užívať chvíľky, ktoré si to naozaj zaslúžia.
Tiene kvetov v nás , posilňujú celých nás, a cez svoje úsmevy, sme schopní rozjasňovať duše a srdcia ľudí, vôkol nás. Svoju krásu, jas aj občasné zatmenia, či tiene, dokážeme správne otáčať k slnku. A tak si niekedy z dobrej vôle pomyslíme...áno aj takíto môžeme byť. Môžeme sa tešiť z toho mála, preplneného skutočným plnohodnotným životom.
A až vtedy, si skutočne uvedomujeme, že keď žiarime farbami my sami, až vtedy môžeme vidieť skutočné farby pred našimi očami. Tá samotná žiara, je skrytá v nás.
A s ľahkosťou vtákov...dokážeme vnímať svet z nebeských výšin .
Kiežby sme takíto boli častejšie. Kiežby sme sa dokázali vznášať nad realitou, ktorú už zmeniť nemôžeme a užívať si voľnosť a krásu každého dňa a zajtrajšieho zajtrajška.
Kiežby sme neustále mali vo svojich myšlienkach, že vždy na nás niekto, niekde, bude čakať a bude sa tešiť z toho, že je s nami. Bude na nás čakať na krajniciach ciest, či zalúčnených kopcov.
Oplatí sa vykročiť do náručia tohto človeka, týchto ľudí....vykročiť, kráčať...
...či utekať.
Preto, aby nás vypočul a aby sme sa vypočuli aj my sami. Počúvali svoje srdce a dobrotu, človeka, ktorý je s nami...dobrotu s ktorou nás ochotne čakával, možno každý deň....keď svietilo slnko, či padal hustý dážď. Niekto, kto má čas, a v tom čase má pokorné ticho súcitu. Niekto, kto nás objíme, a keď vidí, že sa už cítime lepšie....
...robí s nami tie najbláznivejšie bláznovstvá, ktoré roztavia všetko sivo popolové v nás.
Takých ľudí nie je veľa. Možno jeden, možno dvaja z niekoľkých autobusov. Ale niekde sú,...a záleží im na nás. Čo je podstatné je, že nie sme sami, aj keď sa tak možno niekedy cítime. Vnímame sa ako s olovenými okovami samoty na rukách aj nohách,...cítime sa, akoby sme sa my jediní...
...pozerali na jeden bod. Pre nás tak dôležitý.
A predsa nás je viac. A predsa máme spoločnú dúhu...a každý má v nej ukrytú, tú svoju obľúbenú farbu.
A nebo sa odrazu zdá, nádherne zaujímavé a zázračné. Keď naň hľadíme s niekým, alebo niekoho pri pohľade naň, máme vo svojich myšlienkach.
Nie sme sami...
...ale máme spolupútnikov. Ktorí nás povzbudzujú, a keď nevládzeme, pomôžu nám kráčať do strmých stúpaní kopcov.
Spoločne utekáme pred ťažkosťami, alebo ich s väčšou ľahkosťou zvládame...
...cez smiech...
...bláznovstvá a úsmevy...
...prekračujeme mláky a kaluže.
A tak hľadaním správnej cesty a smeru...
...nachádzajme to krásne a kúzelné dieťa v nás.
