A čo ak by sa mi tou rýchlosťou tento štít zlomil , skotúľal dole kopcom , alebo by som ho stratila ? Aj Martinovi sa zlomil. Alebo ho stratil ? Už neviem. Je na vozíku. Aj krstná ho asi stratila a chlapec z Modrého z neba ho ani nedostal.
Človeku takto letiacemu z kopca chýba empatia prežitého. Nevie si predstaviť, že by zastal,... zasadol na invalidný vozík . A to je práve problém aj pri tvorbe sociálnych zákonov. Včera som sa opäť na nejaký čas vrátila k Zákonom 447 / 2008 Z.z. a 448 / 2008 Z. z. Zákony pre ľudí, ktorí spadli, zastali, zlomil sa im štít , alebo krídla snov. Pre ľudí s rôznymi životnými prekážkami, polenami osudu, obchádzkami a odlukami. Pre ľudí, ktorí doma možno plačú zo svojho nešťastia, ktoré je v týchto zákonoch klasifikované ako „ postihnutie ." A to rôzneho typu. Od hlavy až po päty.
Tieto zákony v niektorých paragrafoch predstavujú kopce s oveľa väčším stúpaním , ako zdolávajú moje nohy a pevná vôľa. Pre ľudí, ktorí sú zlomení hrou osudu, náhod , alebo nehôd, pre ľudí inak obdarených ( ako to bolo krásne vyjadrené v jednom článku ) , pre nich sú tieto nikde nekončiace paragrafy ako kamienky, alebo kamene pod kolesami ich invalidných vozíkov, alebo iných zdravotníckych pomôcok.
Najskôr by si museli pekne pozametať pred každou ich vychádzkou, aby si ju mohli skutočne vychutnávať.
Dodatky, odvolania na celý rad iných častí a odsekov, podmienky a požiadavky..... a potom všetko ešte raz dookola...
... Bóóže bojím sa spadnúť z bicykla a byť odkázaná na tieto niekoľkostranové litánie... Sľubujem, sľubujem Ti už, že už budem brzdiť častejšie. Oveľa oveľa častejšie. Nebudem si vychutnávať tú rýchlosť, ale tento život bez paragrafov.
