Vedela som, že dnes v Červenom kríži ( spoločenstvo telesne a mentálne postihnutých detí a dospelých ) vediem sedenie ja . Veľmi mám rada toto „ ovzdušie“ spontánnych udalostí, reakcií a smiechu. Vždy pociťujem inú dimenziu chuti života :)....no dnes som sa necítila veľmi dobre. Aj keď som to na sebe nedala znať, bola som mierne apatická a silne vyčerpaná. Hanbila som sa sama pred sebou hlavne za tú apatiu,.. a preto som sa ju snažila cenzúrovať pred okolím.
Začali sme sedenie, nie ako obvykle v kruhu na koberci , ale dnes som nás všetkých potrebovala mať okolo stola. Čo to som mala už skonceptované v hlave,...no v tento deň som nemala chuť na nikoho a na nič. Cítila som sa previnile, za tieto moje dnešné pocity,...
Ľubka rozdala papiere( Ľubka má 35rokov,ale mentálne sa jej tento vek znižuje o približne 25 rokov) a Maťko položil pred každého zopár farebných pasteliek.
Zadanie bolo jednoduché : „ Nakresliť ľubovoľnú tvár, buď rozprávkovej postavičky, alebo reálneho človeka, ktorého by sme chceli vidieť na bielom papieri...“Nenápadne som smerovala k zisteniu stupňa dnešnej duševnej pohody a nálady mojich „maliarov“. Kresbičky boli veľmi pestré , už zďaleka by človek spozoroval „kamarátstvo“ medzi nimi a dúhovými pastelkami. Následne každý jeden „ maliar “ mal za úlohu pred lavicami a obecenstvom predstaviť svoje dielo, alebo dielko,.. postavu, alebo tvár, ktorá pozerá, už z nie až tak , smutne bieleho papiera. Tvárička, či postavička musela mať meno, ktoré mohlo byť rôzne, ...a dôvod, prečo sa usmieva, plače, alebo sa tvári znudene :). Do úvahy som so zažmúrenými očami :) zobrala aj dôvod :„ Iba tak, lebo je veselá “(niekedy je asi zložité definovať dôvody :) .
Posledný obrázok bol Ľubkin. Jej slová ma vytrhli z miernej vnútornej sebareflexie. Na obrázku bolo kučeravé strapaté dievčatko,....vlasy mala trávovo zelené a oči slniečkovo žlté. Oblečené malo krásne modro- nebeské šaty na traky ,....“krásna detsky vykreslená postavička“,...pomyslela som si...
„Toto je naša Kristínka,...“ táto veta mi uprela ešte viac oči na Ľubku, ktorá sa triasla trémou pri rozprávaní pred publikom,.... Ľubka pokračovala : „ usmieva sa preto, lebo sa dobre vyspala, má dnes dobrý deň “ pokračovala,...... ,,lebo sa teší, teší sa,.... že sem,..... k nám prišla,...a je tu s nami .“
Slza sa mi mimovoľne skotúľala po líci,...ani som ju necítila,....Nikdy predtým som viac netúžila po tak sýto zelených vlasoch a žltých očiach ako žĺtok,....chcela som byť vskutku tým usmievavým dievčatkom na obrázku,...bez smútku, strachu, a bez možno trošku v ten deň ,ovisnutých kútikov úst,....
Deň , ktorý sa zdal ťažší ako olovo sa jednou zázračnou kresbičkou zmenil na deň ľahší ako pierko :)
.......ďakujem Ľubka......
......keď Vám bude najhoršie, príďte a ja Vám nakreslím obrázok.....
