Chlapec nikoho
Lukáško sa narodil ako dieťa z niekoľkých detí , dieťa rodičov, ktorí stratili záujem o neho, o jeho súrodencov, stratili záujem pochopiť a napĺňať plnohodnotný zmysel života. Posunuli si kompas niekde na iný smer. Kde už blúdili asi iba sami. Preč od detí, od všetkých, ktorí by potrebovali ich pomoc, alebo ktorí by im pripomínali nejaké povinnosti. Mama sa nestarala a zabúdala na svoje deti. O Lukáška sa staral starší súrodenec. Starší, ale predsa stále len dieťa.
Deti bez peňazí a tým aj bez jedla.
Ako sýkorky, ako hladné zvieratká, hľadali všade možne a všetko možné , čo by zasýtilo aspoň na nejaký čas.
Túlavé deti, dávno zatúlaných rodičov.
Lukáš sa neskôr dostal rôznymi formulkami zákona do krízového centra, kde opätovne zrejme hľadal pevný bod, niekoho, kto by bol, zostal a neodchádzal.
Neistota pokračuje
Hlad na čas zrejme zmizol, ale neistota nie. O Lukáška prejavila záujem jedna rodina, ktorá si ho zobrala ako niečo milé, malé, detské. Ako hračku, ktorá parádne funguje, tak ako má. Nechali si ho....avšak iba na čas, dovtedy, kým sa nepotvrdila diagnóza surdomutizmus ( = hluchonemosť). Nepočujúce, nehovoriace dieťa...kto by ho chcel ??!!
Nesúdim, nehodnotím,...ale kde boli tie papiere dovtedy? Prečo sa situácia až takto vyhrotila a vystavila chlapca opäť emočným zmenám a ladeniam?
Hluchý, nemý, ale predsa so srdcom a svojim prežívaním.
Vrátili ho späť a Lukáško opäť na začiatku, hľadal svoje dávne spomienky a snažil sa nájsť svoje pokračovanie v krízovom centre. Inom, v inom meste, s inými hračkami, s inými tetami, s inými deťmi.
Bez pevného bodu, hľadal svoje bóje , svoje zastávky v živote, kde premáva neustále iba kyvadlová doprava. Dieľčie stanice chvíľkového pristavenia, priblíženia k ľuďom...stále iným a novým.
Neviem si predstaviť samu seba, ako by som zvládala plávať v takomto rozbúrenom mori vĺn a neustále mihotajúcich bójí chvíľkového záujmu o mňa.
(pokračovanie v druhej časti )
