Robím to, čo milujem...po dlhých rokoch v médiách som sa vrhol na knihy a vo vydavateľstve Ikar mám všetky možnosti a príležitosti, ako si ich vychutnať naplno. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Práve som dočítal milú knižku o tom, ako sa dá zachrániť manželstvo, ktoré sa dostáva do novej etapy: deti vyrástli a odišli z domu. Niektorí rodičia pocítia veľkú úľavu, majú čas na seba, na partnera, koníčky a užívajú si život. Iní sa cítia stratení, deti boli ich jediným zmyslom života, začínajú trpieť depresiami a vedľa partnera sa zrazu cítia osamelo.
Tak si ma aspoň doberá ocko. Volám sa Martinka a mám práve 9 mesiacov. Tu medzi vami som už presne toľko, čo som bola v mamičkinom brušku. Ak to mám porovnať – v brušku bolo stále teplo, mäkúčko a kedykoľvek som si pospinkala. A nikdy som nebola hladná.... Teraz síce ten servis občas pokrivkáva, ale v globále (to slovo ocko rád používa) mi je lepšie teraz. Vôbec sa totiž nenudím, vidím strašne veľa zaujímavých vecí a milujem, keď sa so mnou ocko blázni.
Vyhrnul jej tričko a podprsenku až k pleciam. Zahľadel sa na prsia a povedal: „Tak to už hej!“ Pokúsil sa vžiť do úlohy milenca, ale vzápätí sa nepokojne zachvel. Neznášal krv a dievčatá s menštruáciou neboli jeho obľúbeným terčom. Usiloval sa nehľadieť na prst zafarbený od krvi a zhnusený ho utrel do trávy. V duchu klial, že má smolu. Odkiaľ mal vedieť, že menštruuje? Chvíľu váhal, kým ju zabil. Dbal, aby na hrdle neostali stopy po hrdúsení. Silnejšie stisol čeľusť, pevne, celou plochou rúk jej zvieral hrdlo, aby sa nemohla nadýchnuť. Nezabíjal prvý raz, vedel teda, ako postupovať...
Blogujem zatiaľ iba rok a zo zvedavosti si občas pozriem štatistiku - koľko ľudí si článok prečítalo, kto a ako reagoval, prípadne aká vysoká je karma. Robí to asi každý, hoci to nie je podstatné, no bloger je tvor zvedavý. Kolega mi však nedávno poradil - Zisti si hodnotu svojho blogu. Ako? pýtam sa.
Slová z titulku mi okamžite napadli, keď som si prelistoval encyklopédiu „1000 zaujímavostí Slovenska“. Nádherné fotografie, ešte krajšie miesta, kvalitný papier, dobrý výber. Musím sa priznať, že sám som s údivom krútil hlavou – toto všetko máme na Slovensku?
Zvláštna otázka, no po prečítaní thrilleru „Dieťa 44“ celkom oprávnená. Tom Rob Smith v nej vynikajúco vykreslil obdobie stalinizmu v Rusku 50. rokov. Desivé, mrazivé a neuveriteľné praktiky vtedajšej moci. Atmosféru strachu, ktorú vedenie zámerne vyvolávalo, aby si udržalo moc a poslušnosť ľudí. A na pozadí zatiaľ vyčíňa vrah detí, ktorým vyreže žalúdok a nechá ich pohodené nahé v lese či v parku...
Začínal sa obrad verejného zbavovania panenstva. Ležala som v spálni, ako kázala obyčaj, celkom nahá. Počula som, ako sa blíži vznešená zberba. Mrzla som. Do miestnosti vošiel dav, všetci na mne viseli očami a slintali v chlípnom očakávaní. Z chodby naťahovali krky ďalší zvedavci...Proti tomuto odpudzujúcemu, barbarskému zvyku – verejnému zbavovaniu panenstva novým manželom – som protestovala presviedčaním a plačom. Márne. Moja obradne, verejne pretrhnutá panenská blana bude takpovediac živým dokladom a dôkazom. Už nikto nebude môcť poprieť posvätnosť môjho manželstva...
Zápasiť so španielskymi býkmi. Zúčastniť sa na púti do Mekky. Alebo na festivale marihuanovej oberačky v Amsterdame. A čo tak súťaž v najrýchlejšom šnorchlovaní v rašelinisku? To je len malá ukážka vecí, ktoré by mal človek stihnúť pred smrťou. Teda aspoň podľa Davida Freemana, spoluautora knihy „100 vecí, ktoré by ste mali urobiť pred smrťou“. Pred pár dňami zomrel, no podľa mňa zanechal vynikajúcu knižku...
Dnes mám presne 8 mesiacov a za posledný mesiac som urobila značné pokroky, ale stále mi vŕta v hlave – ako to ľudia vlastne robia, keď rozprávajú. Som práve vo veku žvatlania, maminka a ocko okolo mňa chodia s nastraženými ušami a čakajú, čo poviem. Keď ma nedávno ocko kŕmil, rukou som capkala po tanieriku a z pusinky mi vyšlo „tata, tata“. Nemala som na mysli nič osobné, proste len „tata“, ale ocko ako zelektrizovaný bežal za maminkou a vraj som povedala prvé slovo. Boli takí šťastní, že im nekazím radosť a sem-tam zafilozofujem: „Tata, tata.“
Cez víkend som si u svokra na stole všimol knižku Rakúšana Josefa Kirschnera „Biblia egoistov“. Okamžite ma zaujal provokačný názov a tak som po nej siahol. Ešte ten večer som ju prečítal a...nielen názov bol provokačný. Knižku zakončil Kirschner veľavravne: Celý náš život – hoci si to možno nechceme priznať – je určený odpoveďou na jedinú otázku, ktorej sa nikto nemôže vyhnúť. „Žijem svoj vlastný život alebo žijem tak, ako to odo mňa očakávajú druhí?!“
JOJ-ka včera spustila nový sitcom Kutyil s.r.o, ktorý teasovala dlho pred spustením a sľubovala super zábavu. Obsadenie vyzeralo fajn – Andy Kraus a Viky Ráková. Aj téma – príbehy o rodinke Lajosa, ktorý rozbieha televíznu kariéru. Výsledok? Smutná 50-minútovka, ktorá ponúkla iba recyklované nápady.
Nemecký spisovateľ Andreas Eschbach je nadaný rozprávač a napísal vzrušujúcu knihu o svete, v ktorom je ropy čoraz menej a ktorá je čoraz drahšia. A keďže všetko so všetkým súvisí, prestáva fungovať doprava, prevoz tovaru, nemajú sa z čoho vyrábať mnohé lieky, hnojivá, mamičky sa vracajú k látkovým plienkam. Z ropy sa toho vyrába veľa, čo nám uľahčuje život a na čo sme si zvykli...
Nedávno som pri návšteve Nice na Azúrovom pobreží dostal tip: určite si pozrite hotel Negresco na nádhernej pobrežnej promenáde. Hovorím si – čo už môže byť také výnimočné na hoteli? Nepriamo som dostal odpoveď: hotel chcel kúpiť najbohatší človek Bill Gates. Dal majiteľke šek s podpisom a slovami, aby doplnila akúkoľvek sumu. Majiteľka vzala šek, roztrhala ho a povedala, že hotel Negresco je nepredajný. Tak som sa bol presvedčiť na vlastné oči.
Dale Carnegie napísal – „Ak chcete zbierať med, neprevracajte úľ.“ Podľa neho je zbytočné kritizovať, pretože kritika vyvoláva obranný postoj a väčšinou bráni človeku v tom, aby posudzoval vec nestranne. Kritika zraňuje ľudskú hrdosť, ničí pocit vlastnej dôležitosti a vyvoláva odpor. Takto si priateľov ťažko získať. Ako teda?
V septembri sa chystám na dve noci do francúzskeho Štrasburgu a keďže v tom čase tam zasadá Europarlament, začal som si vybavovať hotelovú izbu už pred týždňom. Počas zasadnutia sa tam presúvajú stovky europoslancov, ich asistentov, novinárov ap. Treba sa teda poistiť. A teraz vám popíšem postup pri rezervácii hotela, ktorá ma udivuje doteraz.
Možno ste si, milé dámy, položili túto otázku veľakrát. Už tisíc ráz ste sa pýtali, prečo ten váš vyvolený počuje vždy niečo iné, ako hovoríte? Prečo musí stále jazdiť autom dookola a ani za boha nepozrie do mapy, alebo sa niekoho nespýta na správnu cestu?! A možno sa trápite, prečo ho vy milujete viac ako on vás... Otázky a pocity, na ktoré vynikajúco odpovedá renomovaná psychologička Barbara de Angelis.
Dnes mám presne sedem mesiacov a už som bola sama bez rodičov. Veľmi sa im nechcelo ísť preč, ale mne bolo u babky a dedka na východe celkom dobre. Ani som veľmi nevyvádzala, tak nechápem, prečo ma dedko podpichuje, že som taká malá teroristka. Vraj dosiahnem všetko, či už mračením sa alebo širokým úsmevom. A teta Katka tvrdí, že keď sa mračím, pusinku stiahnem do čiaročky celkom ako kameň z Princeznej Fantaghiró. Nuž, bol to zaujímavý mesiac...
V každej generácii je 36 spravodlivých duší, tzv. Utajení, ktorí udržiavajú rovnováhu sveta. Zrazu však Utajení začínajú násilne zomierať a svet smeruje ku skaze. V Afganistane vypukne vojna, New York postihne prírodná katastrofa, na Melbourne zaútočia teroristi, Irán sa chystá vymazať z mapy sveta Izrael... Kto chce zabiť všetkých Utajených a zničiť svet? A ako tomu zabrániť?
Keď som bol stredoškolák, ročne som prečítal približne sto kníh...a stále som nebol spokojný. Veď okolo mňa bolo toľko zaujímavých knižiek... Dnes, keď mám rodinu, prácu, už nemám toľko času na čítanie, no to množstvo zaujímavých publikácií zostalo. Do kelu, ako to zvládnuť? Koľkokrát som už počul o kurzoch či knihách, kde vás naučia „rýchlo čítať“, no po jednej takej knihe som siahol až nedávno. A zistil som, že keď človek chce a dá si trošku námahy, môže sa to pomerne rýchlo naučiť...
Dnes mám malé výročie. Či skôr polvýročie – mám presne 6 mesiacov. A spoznávam svet ako o život. Všetko, čo sa mi dostane pod ruky, okamžite začnem žuť a cmúľať. Vraj jazyk a pery sú u takéhoto bábätka prvými najdôležitejšími zmyslovými orgánmi, tvrdí ocko a obracia sa k maminke: „Keď to bude takto pokračovať a naša malá začne loziť a chodiť, v zime ju nájdeme prilepenú jazykom k pouličnému stĺpu.“ Celkom som tomu nerozumela, ale pochválim sa vám s ďalšími babätkovskými pokrokmi, dobre?
