Robím to, čo milujem...po dlhých rokoch v médiách som sa vrhol na knihy a vo vydavateľstve Ikar mám všetky možnosti a príležitosti, ako si ich vychutnať naplno. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pondelok ráno, preplnená bratislavská električka. Stojím vedľa dvoch mladíkov vo veku asi 16-17 rokov, ktorí zápalisto diskutujú o svojej ružovej budúcnosti. Priviedlo ich k tomu ranné cestovanie do školy, ktoré sa nepozdáva ani jednému a najradšej by to čo najskôr zmenili. „A vieš, čo je môj životný cieľ?“ pýta sa jeden z nich. „Čo?“ zdvihne obočie ten druhý.
Takto označil vynikajúci autor detektívok Michael Connelly profesiu žurnalistov. Život novinára je ako nekonečný beh pred spusteným kombajnom. Niektorí to nestihnú a kombajn ich roztrhá, zničí. Iní včas uskočia a rozhodnú sa pre inú prácu. Niekedy mám pocit, že aj v našom politickom svete jazdia takéto kombajny a udržať si nervy, rozvahu, čisté svedomie nie je vždy jednoduché.
Rozhodli sme sa začať šetriť pre trojmesačnú dcérku, ktorá dostala od starých rodičov pár koruniek a reku – skúsme ich trošku zhodnotiť, ale s minimálnym rizikom, keďže ide o jej prvé peniaze. Po menšom prieskume sa nám najvhodnejší javil Grand vklad v Slovenskej sporiteľni. Garantovaný ročný výnos 5% stojí za vyskúšanie a tak som zašiel do banky. Odchádzal som však sklamaný a znechutený...
Dnes mám 3 mesiace. Môj ocko tvrdí, že sa blížim k hranici 100 dní a to je vraj všeobecne uznávaná doba, počas ktorej treba čosi dokázať. „Aj vláde dávajú sto dní nech sa ukáže, tak sa predveď aj ty,“ nabáda ma. No uznajte, taká maličká a už na mňa tak tlačia! Ale nebojte sa, mám v talóne pokroky, odkedy som oslávila dva mesiace.
Predstavte si, že ste na pracovnej porade a dokážete čítať myšlienky všetkým, ktorí tam s vami sedia. Vidíte a počujete, čo sa odohráva v hlavách vašich nadriadených. Sledujete vnútorné monológy o ľudských vášňach a nerestiach, o závisti, chtíči, nenávisti, cynizme, úchylkách, túžbe po moci. A v tej chvíli si uvedomíte, že peklo na vás nečaká v podzemí, ale možno vo vašej práci, na porade...
Odpoveď na túto otázku údajne trápi celé generácie žien. Prečo sa muži správajú k dobrým dievčatám a ženám ako k nábytku a vôbec si ich nevážia? Prečo ich berú ako samozrejmosť, doplnok, inventár a ženú sa za prefíkanými potvorami, ktoré špúlia pery, intrigujú a používajú rôzne triky? Prečo im muži zobú z ruky?
Keď mi známy odporučil detektívnu novinku, v ktorej argentínsky autor umiestnil dej do Oxfordu a príbeh postavil na matematike a logike, pochybovačne som nadvihol obočie. Matematiku som nikdy nemal v láske. A argentínske krimi? „Skús to, kniha za kratučký čas obletela celý svet, stala sa bestsellerom a pripravuje sa aj film,“ presviedčal ma známy. Pri knihách sa nenechám dlho presviedčať a tak som skúsil...
Ocko tvrdí, že toho ešte veľa nedokážem. Pch, neviem, či čakal, že budem po dvoch mesiacoch chodiť a rozprávať, ale ja som rada, že som sa ako tak udomácnila. Veď prvé týždne som si iba zvykala na tento svet. Ale predsa len som sa niečo naučila. Veď čítajte...
V malej provensálskej krčmičke vám na stôl položia pohár s troškou pastisového sirupu, ktorý zmiešate s vodou z oroseného krčaha vody. Dáte si prvý dúšok mliečno zakaleného anízového nápoja a uvažujete, prečo chutí oveľa lepšie tam, než kdekoľvek inde na svete. Je to asi prostredím. Pastis chutí najlepšie, keď zároveň počúvate ťukanie „boules“ pri petangu, dívate sa na nádhernú prírodu a počúvate francúzske hlasy.
Keď som si včera prvý raz pozrel predĺžené správy na Markíze, zišla mi na um jedna vec. Nechcem teraz hodnotiť, aká je kvalita; či nie je prvá headlineová časť zbytočná; či idú noví redaktori dostatočne do hĺbky alebo či je to celkovo správny krok....hoci predsa: žijeme, a často aj chceme žiť rýchlo, stihnúť čo najviac vecí. Súčasne sme prepracovaní, unavení, nevyspatí a tak je prirodzené, že vyhľadávame skrátené verzie. A nielen v spravodajstve.
Keď chce vraj muž zbaliť ženu, musí si ju najskôr predvariť, hoci sa sám dusí vo vlastnej šťave. Čosi na tom bude a poznáme to mnohí. Aj keď však máme trému, strach z odmietnutia, obavy z trapasu, vzrušenie zo zvádzania je úžasná vec. Ako teda zvoliť správnu stratégiu a dosiahnuť, aby vás žena chcela? Ako zabrániť tomu, aby vás vodila za nos a čo najskôr ju „dostať“?
Svetoznámy brazílsky spisovateľ Paulo Coelho si to nemyslí a odštartoval internetovú ofenzívu. Na web dal svoje knihy a vyzýva: „Choďte a sťahujte si ich z pirátskeho blogu zadarmo!“ Myslí si totiž, že internet predaju literatúry pomáha...a realita mu dáva za pravdu.
Občas uvažujem, či sa dá zmiznúť tak, že vás nikto nevypátra a navždy sa stratíte z očí tých, ktorým chcete uniknúť. Niekedy ma to napadne pri filmoch, kde sa korunný svedok musí doslova vypariť, aby prežil. Kam by som šiel ja? Ako by som to celé zariadil? A je vôbec možné zmiznúť bez stopy? Ak by som to už musel urobiť, určite by som si na to vybral Jane Whitefieldovú...teda keby skutočne žila.
Dnes mám presne mesiac. Ocko tvrdí, že môžem oslavovať, ale čože ja viem, ako sa to robí?! Tiež si z maminy uťahuje, že som moonwoman, mesačná žena. Vraj taká malá slovná hračka, ale poviem vám – veľa sa nenahrám a vlastne ani neviem, čo to označenie znamená. Ja mám úplne iné starosti. Viete, čo všetko som musela stihnúť za ten mesiac? Mám nové vozidlo, naučila som sa cumlíkovať a mala som už aj prvé návštevy. Veď čítajte...
Spomínam si ešte na socialistickú učebnicu dejepisu, z ktorej sme sa museli učiť. A to množstvo faktov, rokov a nezáživných údajov. Nečudo, že som si dejepis príliš neobľúbil...možno ako mnohí ďalší. Teraz to všetko doháňam. Naposledy sa mi dostala do rúk úžasná encyklopédia s podtitulom neuveriteľné, ale pravdivé zaujímavosti z histórie. Škoda, že som takúto knihu nemal v časoch školopovinných...
Európska únia pred pár dňami rozhodla, že mäso či mlieko klonovaných zvierat je bezpečné. Američania rovno povolili predaj takýchto výrobkov. Takže čoskoro možno dostaneme v reštaurácii otázku – „Dáte si steak z klonovaného býka alebo radšej soté z klonovanej sliepky?“ Nie, ďakujem. Alebo žeby predsa len – bon appétit?! Bude to len otázka zvyku?
Nemyslím teraz na stále rastúce ceny, keď za pár minút strihania necháte 150-200 korún (u dám je to, samozrejme, inak). Nemyslím ani na kvalitu, hoci mám pocit, že je čoraz ťažšie nájsť holičstvo, kde vás „neodbavia“ za desať minút. Skôr myslím na to, že v dnešných holičstvách sa už nedozviete nič o vašom okolí, žiadne klebety ani zaujímavé pikošky...
Máme novorodenca a ako je známe, malé bábätká si vždy vyžadujú veľa starostlivosti, vybavovačiek, energie a trpezlivosti. To, že za prvý týždeň schudnem dve kilá, som však nepredpokladal. A pritom som len taký poskok: dones to, podaj tamto, vybav hento, pričom všetky najdôležitejšie povinnosti ležia na pleciach manželky. Matky, klobúk dolu ako to zvládate...
Asi najočakávanejšou knihou roku 2008 a najmä najbližších dní je na Slovensku siedmy diel o slávnom čarodejníkovi „Harry Potter a dary smrti“ . Ikar ho pustí medzi ľudí už tento piatok (o dva týždne skôr ako český preklad), no chuťovky a špecialitky ponúkajú aj ďalšie vydavateľstvá. Thrillery, encyklopédie, slovenskí autori, knižky o zdraví... tu je zopár tipov, po čom sa v nasledujúcich mesiacoch oplatí siahnuť.
Aspoň tak o mne hovoria. Práve som oslávila svoje prvé týždňoviny. Na svet som totiž prišla pár dní po novom roku a zatiaľ sa mi tu celkom páči. Všetci na mňa robia opičky, usmievajú sa, zvláštne žvatlajú až mám občas o nich obavy, či sú v poriadku. A to pritom robím iba tri-štyri veci: papám, vylučujem, spím a plačem. Takto nejako to vyzerá.
