Danica Chames
Ako sme sa skamarátili s cviklou
Chudák cvikla. Málokto sa s ňou kamaráti. Mnohí sú ochotní sa s ňou zblížiť len ak sa celá poriadne vymočí v sladko-kyslom náleve.
Sem-tam mi na klobúk prisadne motýľ. Inak normálka. Zoznam autorových rubrík: Rodičovské, Vzťahové, Príbehy, Americké, Haluze, Nezaradené, Súkromné
Chudák cvikla. Málokto sa s ňou kamaráti. Mnohí sú ochotní sa s ňou zblížiť len ak sa celá poriadne vymočí v sladko-kyslom náleve.
Isteže, aj ja som dlho podliehala nutkaniu pamätať si rok 2020 ako Rok Hrozný. Ale potom vo mne zvíťazila akási nepoznaná vzdorovitosť. Povedala som si „A just nie!“ a rozhodla sa, že rok 2020 bude rokom lososovej polievky.
V posledných rokoch trpím alergiami. K arašidom sa pridali mačky, k nim brezy, jablká s hruškami a ešte aj moje obľúbené figy. Ale zdá sa, že úplne najviac alergická začínam byť na vetu „Je mi to malé“.
Stanovala som dvakrát v živote. Prvý raz pršalo a bola mi hrozná zima. Druhý raz nepršalo, hrozná zima mi bola aj tak. Napriek tomu tvrdím, že stanovačka musí byť.
Ale aby ste si nemysleli, že antiturista je človek, ktorý necestuje! Pre účely tejto rozpravy budeme antituristu chápať ako človeka, ktorý cestuje na turisticky neatraktívne miesta.
Kdesi medzi šporákom a chladničkou je k podlahe prikovaná neviditeľná, zato nekonečne ťažká guľa s reťazou pripevnenou k môjmu členku. Už niekoľko týždňov sa snažím od nej odseknúť. Úplne neúspešne.
Keď začnete kváskovať, je vraj dobré dať vášmu kvásku meno – údajne to utužuje vzájomný vzťah. Meno, ktoré som naveľa pre môj kvások vybrala, dokonale vyjadruje charakter nášho spolunažívania. Ide totiž o vojnový konflikt.
Alebo áno? Nasadia si rúška s veľkonočným vzorom, schmatnú dvojmetrové korbáče, aby mohli šibať z diaľky, a dovalia sa tak či tak? V minulosti som to riešila útekom z okresu, ale čo teraz?
Globálne otepľovanie či globálne neotepľovanie, vo februári už máme všetci zimy (a čakania na voľby) vyše baranice a ako som s prekvapením zistila, platí to aj pre mužov. Vrátane toho môjho.
Miestnosť je to neveľká a vlastne aj nevábna. Napriek tomu ukrýva poklady - mnohé z nich nevyčísliteľnej hodnoty.
Bol predvečer Mikuláša a na kuchynskom okne boli vyložené štyri vydrhnuté topánky. Voľačo mi na nich nesedelo. Naveľa som prišla na to, čo: tá moja bola najmenšia.
Ak je pravda, že mačky obľubujú patogénne zóny, tak ja sama som patogénna zóna. Kam sa pohnem, tam za mnou ide mačka. Často sa mi zjaví pod nohami z čista-jasna, akoby ju bol voľakto zoslal – veď viete – tam zhora.
Nemyslím tým, pravdaže, brucho visiace až ku kolenám či pupok vytŕčajúci z kuchyne do obývačky. Hovorím skôr o takej tej „neveľkej“ vrstve tuku, ktorú, ak chceme byť zdvorilí, nazývame bruško.
...a vôbec to neplatí len v prípade, že ste medveď. Aj my, ľudia, máme dobrý dôvod, prečo sa pred zimou poriadne naládovať. Tomu dôvodu sa hovorí šetrnosť. Hoci v dnešnej dobe je modernejšie nazývať to ekologickým správaním.
Dobre, uznávam. Vyliezť spod vyhriatej periny, vynechať rannú kávu, a s tým súvisiacu pravidelnú návštevu toalety, nie je nič príjemné. Ale garantujem vám, že tieto počiatočné nepríjemnosti vám budú mnohonásobne vykompenzované.
Stáli sme na peróne v Girone čakajúc na vlak do Barcelony, keď sa môj mladší syn znenazdajky opýtal: „Mama, a v Barcelone nemajú letisko?
Moderné technológie sú ako psy. Hneď vycítia, keď ich človek nemá rád. Začnú vrčať a niekedy aj hryznú.
Sypalo sa, akoby nikdy prestať nemalo. Svet zrozprávkovatel a ľudia zmäkli. Vyšli do ulíc ozbrojení lopatami a konečne spoznali svojich susedov.
Z času na čas sa vyberiem do Viedne. Hlavným dôvodom býva moja priateľka Helga. Ale niekedy sa tam vypravím len tak - za kulinárnymi zážitkami z hlavnej stanice.
Upätosť. To je to slovo, po ktorom som v mysli vždy pátrala, keď bolo treba nejako charakterizovať Rakúšanov. Rozšafnosť Talianov bývala kedysi môjmu srdcu omnoho bližšia.