Dávid Králik
...málo svetla...
len vlny spomienokv olejovej škvrne...pýtaj u okienokkorunu...aj tŕne
Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík: Moja malá fikcia, Viera ako ju cítim, Aj také sa mi stalo, Moje malé postrehy, Zo života, Život je krásny, Malé gramatické okienko, Logopedické okienko, Rozprávky (aj) pre dospelých, Milovaťžofiu, Nedeľná ... veď viete : o ))), Biblia očami laika : ), ...cestou ma vanie..., šerm, moje hudobné výlevy, Etika u mňa v triede :o), Moja poviedkovňa, Pracujem ako divý :o), baška, (pre mňa) zaujímaví ľudia, na slovíčko, Nápadník, Súťaž krátkych videí, Súkromné, Nezaradené

len vlny spomienokv olejovej škvrne...pýtaj u okienokkorunu...aj tŕne

Je sobota večer. Deti sa kúpu a to je pre nich to pravé, orechové. Keďže ich pri kúpaní nechávame chvíľu, takpovediac „na voľnobeh“, nech si to „čvachtanie“ trochu užijú, púšťame si správy.

Čítal som vo včerajších správach: Cirkev nemá podľa hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Mariána Gavendu žiadnu nepísanú dohodu s vládou, podľa ktorej vláda neotvorí tému prijatia zákona o registrovaných partnerstvách homosexuálov, ak cirkvi neotvoria prijatie zmluvy o výhrade vo svedomí. A teraz sa v tom vyznaj, keď každý tvrdí niečo iné. Len nerozumiem, prečo sa cirkev adekvátne nebráni. Myslím tým, keby mňa niekto takto urážlivo ohováral (lebo mne takýto obchod fakt smrdí), neváhal by som a podal by som trestné oznámenie za ohováranie...

Keď som bol zamlada ešte pojašený nevyskákaný zajac, varil som čínu, piekol koláče z kysnutého cesta... (When I was younger, so much younger than today...) Ale teraz... Nuž, je štvrtok dopoludnie, hádam tak desať, dva hladné krky na tom mojom...podotýkam tiež hladnom a ja si lámem hlavu, čo s obedom. Ak sa aj vy dostanete do podobnej situácie, mal by som jeden nápad.

„Juky?“ zavolám na chodbe „Bernoláku“ smerom k práve sa zatvárajúcim dverám. V momente sa vystrčí strapatá hlava, pričom súčasne so mnou, za hurónskeho rehotu, doplní moje zvolanie: „Máš veľké puky.“

Kdesi pod ním sa ozval výbuch. Dnes už niekoľký. Znovu pocítil tú ukrutnú bolesť, no zaťal zuby a začal sa modliť. Keď skončil, plakal. Napokon sa vybral medzi ľudí.

Malý policajt s fosforeskujúcim zvýraznením v spodnej časti, nesmelo poskočil. Obaja sme zatajili dych a čakáme. Odrazu...hups...policajt vyletel ako strela a Stáňa inštinktívne zasekol. Mam ho, kričal hystericky, ty vole, ten je velikej jako bejk, hlas mu preskakoval od vzrušenia a ja som okolo neho tancoval, nevediac, čo robiť. Do prdele, zasekl se mi naviják, zvolal a začal inštinktívne bežať smerom do poľa, aby rybu vytiahol primitívnejším, náhradným spôsobom. Nevydržal som to napätie a rozbehol som sa domov. Dědooooo, máme kapra jako bejk. Pojď se rychle podívat. Kým sme s dědou dobehli, bolo po všetkom. Stáňa na nás mával už z diaľky. Třiadvacet centimetru. Ale dal zabrat, kanec jeden.

„No, to je ale...“ nemohla popadnúť dych, „...vrchol. Toľká drzosť.“ Spýtavo zdvihnem hlavu, rovnako aj niekoľko ďalších kolegov. „Ten Lukáš mi normálne, vulgárne odpapuľoval, keď som ho dnes na hodine vyvolala.“ Viac nebolo potrebné povedať. Všetci sme ho poznali. Bol drzý a nikto si s ním nevedel rady. Nedávno sa dokonca prevalili aj náznaky šikany, tak typické pre týrané deti. A Lukáš týraným bol.

...aké naivné...vidieť jas a pritom neveriť, že existuje Slnko...

Na piesočnej pláži sa široko-ďaleko rozlieha detský plač. Dieťa nemá viac ako štyri roky, pobehuje po brehu a kričí na mamu, ktorá pláva opodiaľ. Keď po niekoľkých minútach konečne pripláva k brehu, zlostne vypochoduje z vody, zdrapí dieťa za ruku a zasipí: Kiež by som nikdy nemala také odporné decko, ako si ty!

Obvykle nepíšem „nahnevané blogy“, tento však takým je.

Je horúce leto. Slniečko sa na nás krásne usmieva. Ľudia si užívajú dovoleniek. Deti sú šťastné (aj učitelia : ), lebo nemusia chodiť do školy. A...a v nemocniciach je akútny nedostatok krvi. Presne pred siedmimi rokmi o takomto čase som sa zhováral s priateľom, ktorý mal na pľúcach riadnu metku, no operáciu vtedy trochu odložili, lebo nebolo dosť krvi... až zajtra kdesi nabúra autobus plný ľudí a v televízii budú vysielať, že pri ich záchrane chýbala krv, môžeme so slzami v očiach neveriacky krútiť hlavou a vravieť: To snáď ani nie je možné... Alebo si môžme vduchu povedať: Bol som darovať, spravil som, čo bolo v mojich silách. Voľba je na každom z nás...

„Malá ischemická príhoda, nič vážneho,“ konštatovali lekári strakonickej nemocnice a ani nie o týždeň sme mali „dědu“ zase doma, v Poříčí. Všetko vyzeralo v poriadku, len jeho váha sa akosi odmietala vrátiť na pôvodných deväťdesiat kilogramov. Nech robil, čo robil, ručička stále ukazovala takmer o desať kilogramov menej.

136 článkov je moja doterajšia bilancia. Tu je mojich TOP 30. Tento môj minivýber je úplne subjektívny a nemá nič spoločné s čítanosťou, či karmou. Tak príjemné čítanie ...

Nedávno som na blogu uverejnil článok „LIMIT 20“, ktorého názov je odvodený od jednej skvelej hry. Hra spočíva v tom, že deti súťažia ako o dušu a neustále je im pripomínané, aby hrali fair play, no porota vopred dostane výsledky všetkých súťaží, dokonca i poradie jednotlivých družstiev pri dielčích úlohách. Tesne pred koncom sa deti dozvedia pravdu a dostanú potrebné vysvetlenie, že práve prežili čosi ako diskrimináciu, len preto, lebo neboli v družstve zelených. Podobných hier je mnoho a my (ja a Daniel Milo - veľmi milý chlapík, právnik a predseda OZ Ľudia proti rasizmu, no najmä úplne úžasný človek : ), sme sa rozhodli, že sa pokúsime vyboxovať grant, na prípravu ľudí, pracujúcich s deťmi a mládežou, aby boli počas jedného víkendu vyškolení na podobné trápenie detí ako som vyššie opísal : ). Zostáva už len nájsť, tých, ktorí sa na túto náročnú úlohu dajú nahovoriť. Ponúkame cestu, stravu, ubytovanie, viac sa nedá. Ak si učiteľ, kňaz, skautský vedúci, rehoľná sestra, či ktokoľvek, pracujúci s detičkami a mladými, a chceš pomôcť, daj o sebe vedieť. Pýtaš sa prečo? Keď som ešte zamlada randil s Barunkou, často som sa vracal nočným spojom. Raz, bolo dusno a stanica bola plná ľudí,

Stará pani sa pocikala. Už dlho to zadržiavala, lebo sa bála syna požiadať, aby jej pomohol na toaletu. Teraz to však bolo omnoho horšie. „Ty pi...,“ zreval. „Kto to má po tebe stále upratovať! Si myslíš, že je mi to nejako príjemné?“ ustráchano sa prikrčila.

Prekvapene naňho hľadím a nervózne prešľapujúc v duchu prehrabujem neporiadok svojich myšlienok. Vždy som mal toľko otázok a teraz...

Nie, nie, nejde o žiadnu kópiu hudobného projektu, a účasť nie je „in“ medzi dnešnou mládežou. To len zopár „hrdzavých“ bláznov, ktorí milujú prírodu a svoje deti, podniklo dobrodružnú výpravu na veľryby. More sme síce hore nad Račou nenašli, ale i tak bolo fajn. Skrátka pohoda : ))). Ps: To, čo vidíte na perexovom obrázku, je držkový perkelt od Luboša, mňam : )

Všetko sa to udialo už strašne dávno. Vlastne si už ani nepamätal, čo sa presne stalo, no kdesi hlboko v ňom zostal silný pocit krivdy.

Vážený pán Králik, ďakujem Vám za Váš list a za Vašu dôveru, s ktorou ste sa na mňa obrátili v súvislosti s Vašimi oprávnenými výhradami k realizácii akcie „MDD vo vile“. Súhlasím s Vašim názorom a bohužiaľ musím konštatovať, že rozhodnutie o účasti žiakov základnej školy na uvedenej akcii bolo iba na rozhodnutí rodičov žiakov, zodpovedných pedagógov a riaditeľa školy. Rodič, ako zákonný zástupca žiaka, má právo vyjadriť svoj názor na úroveň a kvalitu akcií, ktoré škola organizuje a taktiež má právo neúhlasiť s účasťou svojho dieťaťa na podujatí, s ktorým nesúhlasí. To by mala byť aj odpoveď pre tých zodpovedných zamestnancov školy, ktorí podujatie organizovali. Ministerstvo školstva SR nemá kompetencie zasahovať do výberu podujatí, ktoré školy organizujú pre svojich žiakov. Želám Vám veľa zdravia a úspechov vo Vašej zodpovednej práci. S pozdravom László Szigeti. („Aspoň som to skúsil,“ povedal Jack Nicholson vo filme Prelet nad kukučím hniezdom : ) Ps: Bol som upozornený čitateľom a tak som konal : )