Neboli ničím výnimočné, ibaže vtedy náhoda prizvala k nášmu stolu jedného staršieho muža, náramne sympatického chlapa. Viac som ho už nevidel, zomrel dávno. V priebehu asi troch hodín, začiatkom novembra 1981, som spoznal plukovníka Martina Kučeru (generálmajor in memoriam), ako neuveriteľne vitálneho a okúzľujúceho dôchodcu, srdcom vojaka a spôsobmi dôstjníka, a chvíľu na to, ako skľúčeného a zlomeného muža, osamelého vdovca. Bez tej iskry v očiach, ktorá predtým ožarovala hroty frajersky vykrútených šedivých fúzov bývalého dragúna z 1. dragúnskeho pluku v Terezíne. (upozorňujem na rozsah textu, asi štyri strany)