Narodila sa 20. júna 1743 ako Akinová. Je jednou z tých autoriek, ktorej sa dostalo uznania ešte za života. Bola aj členkou Blue Stockings Society. Práve svojou poéziou stála v počiatkoch britského romantizmu, uspela už so svojou prvou zbierkou Poems (Básne, 1773). V roku 1774 sa vydala za Rochemonta Barbaulda a presťahovali sa do Suffolku. Adoptovali si syna Charlesa, pre ktorého napísala svoje najznámejšie diela pre deti – Lessons For Children (1778-1779) a Hymns In Prose For Children (1781). Ako aj ďalší umelci svojej doby, bola obhajkyňou ľudských práv a bojovala proti otroctvu. Zomrela 9. marca 1825 vo veku 81 rokov.
Preložil som báseň Life (Život), ktorá začína citátom z básne cisára Hadriána, ktorú údajne zložil na smrteľnej posteli. Animula, vagula, blandula znamená – dušička túlavá, láskavá (preklad Miroslav Okál).
Life | Život |
Animula, vagula, blandula. Life! I know not what thou art, But know that thou and I must part; And when, or how, or where we met, I own to me’s a secret yet. But this I know, when thou art fled, Where’er they lay these limbs, this head, No clod so valueless shall be, As all that then remains of me. O whither, whither dost thou fly, Where bend unseen thy trackless course, And in this strange divorce, Ah tell where I must seek this compound I?
To the vast ocean of empyreal flame, From whence thy essence came, Dost thou thy flight pursue, when freed From matter’s base encumbering weed? Or dost thou, hid from sight, Wait, like some spell-bound knight, Through blank oblivious years th’ appointed hour, To break thy trance and reassume thy power? Yet canst thou without thought or feeling be? O say what art thou, when no more thou ’rt thee?
Life! we’ve been long together, Through pleasant and through cloudy weather; ’Tis hard to part when friends are dear; Perhaps ’t will cost a sigh, a tear; Then steal away, give little warning, Choose thine own time; Say not Good night, but in some brighter clime Bid me Good morning. | Animula, vagula, blandula. Netuším, Život, čo si zač! Musíme, viem to, rozísť sa; jak stretli sme sa, záhada to je a bude, priznávam. Keď zdúchneš, aspoň toto viem, kam zložia moje kosti len, tá hruda bude bezcenná, ostatky moje ešte viac. Ó, chradneš, chradneš, cesty niet, krúti sa, skrytá v ničote, a v tomto zvláštnom rozvode, ach, kde sa znova zlúčime?
Tam v rajskom mori plameňa, kde duša tvoja zrodená chce ďalej letieť prostá tej buriny v hmote zakliatej? Alebo, skrytá pred zrakmi sťa rytier zakliaty, cez prázdne roky v pravý čas svoju moc získať, zlomiť tranz? Si však, ak nemyslíš a necítiš? Ó, povedz, čo si, keď viac nie si ty?
Ach, Život! Dlho spolu sme, aj na slnku, aj cez pľušte; ťažko sa lúčiť s priateľom; výdychom, slzou cenenou; vytrať sa, s malým náznakom svoj čas si urči sám; dobrú noc nevrav, jas však uvítam, dobrý deň rovnako. |
