Mary Robinson – Londýnske letné ráno

London’s Summer Morning

Londýnske letné ráno

Who has not waked to list the busy sounds

Of summer’s morning, in the sultry smoke

Of noisy London? On the pavement hot

The sooty chimney-boy, with dingy face

And tattered covering, shrilly bawls his trade,

Rousing the sleepy housemaid. At the door

The milk-pail rattles, and the tinkling bell

Proclaims the dustman’s office; while the street

Is lost in clouds impervious. Now begins

The din of hackney-coaches, waggons, carts;

While tinmen’s shops, and noisy trunk-makers,

Knife-grinders, coopers, squeaking cork-cutters,

Fruit-barrows, and the hunger-giving cries

Of vegetable-vendors, fill the air.

Now every shop displays its varied trade,

And the fresh-sprinkled pavement cools the feet

Of early walkers. At the private door

The ruddy housemaid twirls the busy mop,

Annoying the smart ’prentice, or neat girl,

Tripping with band-box lightly. Now the sun

Darts burning splendor on the glittering pane,

Save where the canvas awning throws a shade

On the gay merchandise. Now, spruce and trim,

In shops (where beauty smiles with industry)

Sits the smart damsel; while the passenger

Peeps through the window, watching every charm.

Now pastry dainties catch the eye minute

Of humming insects, while the limy snare

Waits to enthrall them. Now the lamp-lighter

Mounts the tall ladder, nimbly venturous,

To trim the half-filled lamps, while at his feet

The pot-boy yells discordant! All along

The sultry pavement, the old-clothes-man cries

In tone monotonous, while sidelong views

The area for his traffic: now the bag

Is slyly opened, and the half-worn suit

(Sometimes the pilfered treasure of the base

Domestic spoiler), for one half its worth,

Sinks in the green abyss. The porter now

Bears his huge load along the burning way;

And the poor poet wakes from busy dreams,

To paint the summer morning.

Kto ešte nevstal, aby kochať sa

smel letným ránom v dyme dusného

hlučného Londýna? A chodníkom

kominár kráča, očadená tvár,

trhan, čo hlasno núka remeslo,

ospalú slúžku budiac. Pri dverách

hrkoce vedro mlieka, zvonček už

smetiara hlási; pokým ulica

stráca sa v hustých mračnách. Teraz však

drožkári hučia a tiež povozy;

zatiaľ čo klampiari a kufriari,

nožiari, debnári a korkári,

zeleninári krikom s ovocím

tu hladonosne napĺňajú vzduch.

Už každý obchod tovar predvádza

a orosený chodník ochladí

stupaje prvých chodcov. Pri dverách

brunátna slúžka metlou šermuje,

nervuje učňa a tiež krásku, čo

ihrá sa so škatuľkou. Lúče sa

trbliecu na okenných tabuliach,

plátenná markíza len vrhá tieň

na jasný tovar. Uhladená tam,

v obchodoch (úsmev krásy s priemyslom)

pôvabná slečna sedí; chodec hneď

cez okno zíza na tie pôvaby.

Záujem bzučiaceho hmyzu chce

vápenná pasca cukrovinkami

uchvátiť. Teraz lezie lampár zas

na rebrík, obratne a odvážne,

nalieva do nich olej, pri nohách

pomocník nesúladne ziape! A

po sparnej ceste bedár plačúci

tak fádne, pokukuje navôkol

a kradmo striehne: aha, taška je

pootvorená, obnosený šat

(raz ukradnutý poklad zlodeja

je jeho statok) za moc nestojí,

on do zmaru sa norí. A nosič

svoj ťažký náklad nesie v úpeku;

zo snov sa biedny básnik prebudí,

maľuje letné ráno.