Nie je to predsavzatie, je to pokušenie a žiadosti mojich priateľov, aby som konečne začal písať, skúsme! Zaoberám sa nehnuteľnosťami, oceňujem, riešim stavebné problémy, poruchy, dozorujem stavby, sprostredkúvam predaj, nákup, prenájom, poradím-poslúžim-kým doslúžim! Ešte slúžim, článok o dôchodku dosiahol rekordnú čítavosť. Ak by nám za tieto blogy platili, možno by ten dôchodok, bol aj znesiteľnejší.Ospravedlňujem sa za chyby v textoch, ak sa vyskytnú a ja som ich doteraz neopravil. Redakcia je vážna a časovo náročná práca. Ak nenapíšeme svoj názor, neexistujeme. To je pocit, ktorý ma napadol, keď som si prečítal posledný rozhovor pre slovenské média s Fedorom Gálom v "N"ku. Mal by byť v učebniciach. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Priatelia, konečne som sa po týždni čakania, dostal na dopravnom inšpektoráte k okienku. Použil som PIN v čase, kedy mi platil, stihol som. Opäť som však zlyhal pri klávesnici, nešlo mi nahodiť ten nešťastný PIN do poradia.
Majú na starosti aj agendu okolo evidencie áut. Hotový vojenský režim. Načo behajú uniformy okolo áut, fakt ma desí, ked to prináša neskutočnú a zbytočnú papierovú anabázu.
Ešte raz téma plynomer. Spomienka na časy, kedy všetkých odberateľov držal nekompromisne pod krkom jeden monopol.
Nie som prvý, kto si túto vetu všimol a politicky s tým nikto nič nerobí. Voľby prichádzajú, heslá pribúdajú, na akú strunu alebo stranu hrať. Asi už ani politikov s tvárou nie je, ťažkajú sa mnohí občania.
Vlado chce vedieť môj názor, na poslednú knihu s názvom Veľká láska http://bit.ly/1KJNRHN. Prišla mi obyčajnou poštou v malej obálke A5.
A načo? Hovorí kamarát, který už toho v živote zažil veľa, má pocit, že by sa mal začať všetkého zbavovať, má toho už všetkého dosť, samé starosti s vecami, ktoré mu doslova zavadzajú. Obťažujú ho.
Ano stratil sa, určite mi to povedala sprievodkyňa v rodnom dome Jozefa Krónera v Staškove. Tento vystavený, je len mosadzná kópia, ťažká, túto by nemohli nosiť subtílne Hollywoodské hviezdičky.
Vidím dvoch ľudí, muža a ženu, ako vlečú hliníkovú reklamnú tabuľu „Áčko“ ľudovo povedané. Striedajú sa, muž už vyliezol na vyvýšený mostík cez rieku, je vpredu. Žena tabuľu musí držať oboma rukami, tak sa jej zle kráča, odpočíva.
V mladosti som hltal jednu populárnu knihu, Robinson Crusoe. Príbeh stroskotanca, príbeh porovnania vyspelosti civilizácie a prežitia v napohľad nehostinnej prírode,
V roku 1989 sa navliekli do pekných farebných montérok s logom firiem od výmyslu sveta, dostali k dispozícii techniku, o akej sa nám starším len snívalo, prácu desiatky traktorov nahradí jeden výkonný s klimatizáciou, väčšina robotníkov je dnes technikmi ovládajúcimi robotov...aj. Nuž zmenil sa ten proletársky svet, jeden dokonca minule mrskol lopatou, že odchádza, keď mu dal majster kopať prípojku vody, založil si s.r.o. a dnes po piatich rokoch ide stavať vlastnú bytovku. To je celkom zaujímavá Diktatúra proletariátu, keby nie Putina, a toho veľkého Marxovho pomníka v Londýne, asi by sme na ňu a na tú dobu zabudli. U nás majú akosi moc drahé hodinky, aby sa cítili proletariátom. Umastené montérky odišli do zabudnutia, to dnes nie je žiadna pozitívna reklama pre Firmu a jej PR.
Stretol som kamaráta. Bol som na Ukrajine! Zdúpnel som, fakt, kde si tam bol, pýtam sa? V Užhorode, odpovedá. Čo si tam robil, nuž obchodoval. Išiel som si tam kúpiť topánky, tie zimné som obnosil a keďže sa za 20 euro zodrali, tie isté mi predali na Ukrajine za 14 euro, teda za 300 Hrivien. Fakt som bol nadšený, že videl Ukrajinu. Prvý krát som sa díval tým smerom v roku 1972. Rodičia nás zobrali na dovolenku na Šíravu. Jeden z výletov, okrem povinnej Dukly, sme absolvovali do Vyšného Nemeckého, kde za závorou, vraj už po 100m začína Užhorod. Do centra je to 12km. Vtedy sme sa zastavili pred závorou, od vtedy mám pred ňou rešpekt, lebo za ňou boli dvojice a jeden mal podozrivo dlhú zbraň pripomínajúcu ostro nabitý guľomet.
Dieťa zrazu spontánne nádherne vykríklo, my sme zákazníci! Jednoduchá krátka veta a koľko znamená. Ako vníma taký človiečik, čo len pred chvíľou uzrel svetlo sveta a zrazu sa rozpozná, že je oslovený, že sa stal zákazníkom. Posadil som vnuka do vozíka, v nákupnom centre, kde z rozhlasu sa linie vľúdny ženský hlas, upozorňujúci zákazníkov na akcie v predajni. Chlapec ani nie tri roky. Autonómne hry doma, vyzerá pri počúvaní akoby nevnímal, on však počúva a začína si svet a pojmy triediť aj v detskej autosedačke. Dokonca, keď som ju doma vyložil do chodby, zobral si hračku, sadol do sedačky späť a rozkázal, pripútaj ma! Asi ho to baví, je v detskom nepoškvrnenom pre neho novom nepoznanom svete, stal sa zákazníkom. Prejdú rôčky, roky a každý deň bude mať novú identitu. Študent, Občan, Volič možno aj Vojak hľadajúci šťastie.
Žijete v pokoji, ste spokojní, nepotrebujete riešiť žiadnu schizmu, žiadne výzvy. Veď sa spýtajte cudzincov, ktorí na Slovensku žili, čo sa im tu najviac páčilo. Jedným z prvých piatich bodov by bol určite pokoj. Vy naozaj nepotrebujete Bútoru. Svet ide svojou cestou a vy idete svojou. Žijete si len svojimi životmi. To je úžasné. Slovensko je úžasná krajina. Len vy si to neuvedomujete a stále sa sužujete. Tieto slová z rozhovoru Abrama Mullera vyjadrujú úctu ku krajine, ktorú mal možnosť spoznať. Prekladá aj spisovateľa Vlada Ballu. Ballu čítam aj ja. Keď sa opýtam hocikoho koho stretnem, či pozná túto literatúru, nikto zatiaľ neodpovedal kladne. Slováci nepotrebujú čítať? Musím sa pýtať ďalej, možno niekedy narazím ešte vôbec na čitateľa. Knihy sa určite predávajú a píšu. Ľudia dokážu napísať aj dnes skvosty, ktoré sa dajú čítať aj niekoľkokrát, ako dobrá poézia. Idylka.
Nenašiel žiadny možný cieľ, najlepšia ranná správa v roku 2015. Správa agentúry o zatknutí podozrivých z terorizmu, spolupracujúcich s Al Kaidou, 22 a 32 ročných naturalizovaných Američanov, ešte v roku 2012. Prezradili na seba, že sa túlali mestom a hľadali možný cieľ.
Vojna na Ukrajine nie je naša vojna!? Musím reagovať na tieto slová pán dr.Čarnogurský. Na Ukrajine nie je žiadna vojna, to je len taká krčmová bitka s desiatkami tisícmi po zuby ozbrojenými bitkármi-poľovníkmi, čo strieľajú na všetko, čo sa hýbe. To je bitka o výšku postavy pán dr. Pamätám si Vás, ako ste sa postavil pred dve veľké hromady. Jedna bola hromada odpadkov na Luníku 9 v Košiciach a druhá bola hromada čierneho uhlia v nejakej mne už neznámej elektrárni, možno ani nie našej, teda na našom území sú ešte Vojany a vôbec, aká naša!? Jedna hromada sa postupne aj Vašou zásluhou postupne odpratáva, teda začala sa a možno stále zostáva rovnaká, lebo, viete sám, že každý deň ráno začíname...Druhá bola Vami vyjednaná, ako bártrová deblokácia za dlhy po dodaných zbraniach. Sú to určite tie isté zbrane, za ktoré nám riadne nezaplatili, ktoré tam dnes zabíjajú ľudí...V dobrých zmluvách a faktúrach sú dojednania, že kým nie je zaplatené, tovar zostáva majetkom dodávateľa. Stále tvrdíte, že to nie je naša vojna, keď sa tam zabíja použitím nášho majetku?! je tu oficiálne zverejnené priznanie nášho občana, že sa zapojil do bojov na strane nejakej skupiny, zvanej separatisti, ale vraj to nie je vojna oficiálna, lebo vraj nikto iný nemá doklady, všetko je premaľované a doklady nechali doma. Nikto oficiálne nevyhlásil vojnu a My ostatní máme držať hubu a krok, veď sa o nič nejedná, nie je to naša vojna...Náš premiér je presvedčený, ale len na 70%, že bude.
Je po referende, je tu cenný výsledok, ktorý sa očakával od každého rozumného uvažujúceho tvora s vlastným názorom. Odhalil 21% populáciu ochotných zvoliť čokoľvek, ak k tomu dostanú rozkaz. Žiaľ sú medzi nimi aj právnici, mladí plní života a dokonca s vlastnou dôstojnosťou. Rozmýšľam, čo to vlastne dnešné školy produkujú, keďže mne nevedia vysvetliť právne otázky, ak im ja bez ukončeného právneho vzdelania občas nejakú položím. Moja dcéra tiež nedostane odpoveď ani od svojho brata, môjho syna právnika, ak potrebuje urgentne poradiť. V televízií vidím právnika s vyštudovanou teológiou, ako tvrdí, že výsledok považuje za cenné víťazstvo hodnôt, nezaloží politickú stranu, stačia mu občianske iniciatívy s 800.000 ľuďmi, ktorí vedia čo chcú, ostatní nevedia čo chcú, aj keď to už rieši Zákon.
že žiadne rozdelenie spoločnosti nevidím, nepočujem žiadne nadávky, nepociťujem žiadny nátlak zo žiadnej strany. Ako sa kto rozhodne, taký bude výsledok hlasovania. Rozdelení sme však „múrmi“ cez ktoré nevidieť, čo sa za nimi deje, vtedy vzniká pocit, že nás niečo rozdeľuje. Ak sa človek človeku prihovorí nezištne, vždy zostane dobrý pocit. Komunikujme otvorene a nič nás nebude rozdeľovať!
Cynizmus, toto slovo vyjadruje stav na východnej Ukrajine. Zhodli sme sa so susedom pri rannej prechádzke so psom. Nič iné nás nenapadlo, keď sme sa zamýšľali, prečo sa to deje v 21 storočí. Prečo sú ľudia odsúdení zopakovať si dejiny. Prečo nemôžu byť natrvalo obrazové, zvukové, písomné a trojrozmerné pozostatky a trofeje besnenia druhej svetovej vojny, už len v medziach múrov múzeí tohto sveta?
Z posledných správ, to už nie je len 5000 a 13 obetí na zastávke, kdesi v Donecku, to už je zas 30 zmasakrovaných v Mariupole. Pozerám obrázky mesta v zimnom háve, kde je rovnaká teplota a počasie, ako teraz v našom slovenskom meste Martine -1°C. Pozriem na ulicu, ľudia pokojne kráčajú na nedeľnú omšu vedľa parkovísk plných moderných áut, obchody sú plné tovaru, u nás ešte otvorené aj v nedeľu. Na obrázkoch včerajšieho ukrajinského mestečka sú ľudia na zemi zakrytý tým, čo bolo po ruke, pohľad na zmasakrované telá je hrozný, mladá policajtka v sukničke ohliada mŕtvoly, autá ešte včera moderné sú už len vraky, budovy majú rozbité všetky okná, je zima už aj v duši človeka, ktorý pozerá cez ostrý otvor v tabule skla, ktorý prestal byť oknom do sveta. Je tu zmena, ktorá trvá už rok. Besy sa pohli. Niekto stlačil spúšť a šíri púšť. Okrem mien, ako Putin čo nevedel, čo robia jeho ľudia na Ukrajine, teda okrem turistiky a zveľaďovania ruskej ústavy, teraz o tom nevie ani, akýsi pán vodca Zacharčenko. Ak sú jeho slová, „Ostro odmietam útok na civilné ciele“ skutočne jeho, slová útok na vojenské ciele je vraj legitímny, sú legitímne!?. Včera sa prechádzate v civilných šatách po ulici, zajtra Vás zoberú do vojenského oblečenia. Čo to je vojenské oblečenie, keď sused je večne v maskáčoch a stále je len civil?
žijem zdravým, kreatívnym a produktívnym životom, chcem žiť ako kolegovia z vyspelých štátov...Som zdravý a platím, nechodím čakať na smrť do čakárne u lekára (zháňanie akéhosi papiera pre druhú poisťovňu, pri čakaní podpory z prvej poisťovne), kreatívne prispievam k diskusii ku odpovediam na otázky Svetového menového fondu piatim nositeľom Nobelovej ceny k téme „Kam smeruje ekonomika sveta v blízkej budúcnosti“, keď produktivita je väčšia, ako spotreba. Produkujem veľké H, každý deň...hlavne, že nespĺňam kritérium chudoby, starám sa o dostatočné +++, aby som mohol primerane ---. Čo mi dnes chýba. Išiel som sa okúpať, vidím zástup ľudí, na dverách oznam-máme plno, hygienická norma nedovoľuje pustiť ďalšieho záujemcu o zohriatie sa v termálnej prírodnej vode tejto Zeme, vonku fúka, sneží, mrzneme. Z našej H prestali strieľať, došla munícia a tak obsadili kúpele, počkajú, kým po týchto sviatkoch zasa vyrobíme nejakú palebnú silu, ktorá by pomohla ekonomike sveta.
