Róbert Flamík
Prelietaví
Objaviť krásu mladých nie je vždy také automatické. A tak ponúkam niekoľko slov k nim a pre nich. Želám pekný deň.
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené

Objaviť krásu mladých nie je vždy také automatické. A tak ponúkam niekoľko slov k nim a pre nich. Želám pekný deň.

Poznáte situácie, keď by ste potrebovali pomocnú ruku? Keď treba prijať rozhodnutia, ktoré sú ťažké. Za seba i za tých, ktorí to zažívaju vás prosím aspoň o krátkych pár slov ku Tomu tam hore. Vďaka.

Verím v to,že modlitba nie je prázdnym obsahom bez zmyslu. Verím v to, že modlitba premieňa tento svet začínajúc odo mňa samotného. Verím v zmysel času, ktorý nie je útekom, ale hlbokým obsahom prenikajúcim časnosť bytia. Z toho sa rodí aj táto modlitba kňaza.

Z jednej bláznivej túžby po nejakom novom zážitku sa stala zrazu príhoda, ktorá pohla srdcom...

Ja alebo iní. Ťažká a predsa taká podstatná voľba. Niekoľko myšlienok o týchto dvoch možnostiach.

V živote sú veľké veci, ktoré nenapĺňajú srdce. Prejdú len tak okolo. Sú však aj malé, drobné, ktoré prekvapia. Prečo?

Krehkost a sny. Tuzby, ktore sa prelinaju s nesplnenymi ocakavaniami. A predsa snivame, chceme, tuzime, lebo tam niekde hlboko v nas je sen, je tuzba zit.

Blíži sa koniec školského roka. Nám, čo sme trochu viac ponorení do výchovy, toto obdobie dáva dobre do tela. Tie posledné tlaky, ťažkosti a zápasy, kde často krát i my voči mladým prehrávame... Rozhodli sme sa ísť do hĺbky. Tam, kde sa človek dotýka pravdy o sebe, nachádza slobodu a pokoj, hoci je to spojené s mnohými prehrami. Preto chcem ponúknuť aspoň zopár slov o tom, čo si myslím, že je priestorom slobody, naplnenia, pokoja.

Pravdivejšie by bolo o mladých mužoch. O ich zápasoch a túžbach objavovať pravdu, lásku... Boha. Cením si ich námahu a zápasy. Verím v ich úprimnosť.

Jeden večer, zdanlivo obyčajný a predsa veľmi veľmi odlišný od bežného klasického večera. Večer, keď do života jedného z mojich blízkych vstúpila smrť. Smrť, ale verím, že nielen ona, ale aj nádej na život. Na skutočný. Bolesť, pocit straty a rany však zostávajú stále...

Je jar. Prebúdzame sa k životu. Kvety. Stromy. Lesy. Ľudia. K akému životu? K životu, na ktorý sa tešíme, alebo ktorý len preživame. Dnes večer som stretol ľudí, ktorí žijú. Dávajú radosť, šťastie a dostávajú život, ktorý otvára lupene ich srdc.

To si dobre zapamätaj, ak dávaš, určite viac dostávaš. Toto boli jedni z prvých slov, čo som dnes ráno počul. V toto ráno krásne a zobúdzajúce sa pre život. Slová od jedného z mojich spolubratov. Človeka, kňaza a misionára.

Ležala si tam. Kde tu do nej dakto kopol. Alebo o ňu zakopol. Zanadával, alebo len tak po nej prešiel. Až na jedného chlapca.

Zažili sme to včera, keď sme sa modlili krížovú cestu za nenarodené deti.

Ako salezián, kňaz a rehoľník niekedy premýšľam nad tým, či kresťanstvo skutočne robí nás veriacich lepšími, ľudskejšími. Som presvedčený, že robí, hoci interpretácie toho robiť lepším, ľudskejším môžu byť veľmi rôznorodé.

Byť ponorený do tajomstva, ktoré nás presahuje. Stať sa synom, dcérou niekoho, kto je oveľa lepší, krajší a mocnejší, než si ho dokážu vytvoriť naše predstavy. Byť bezhranične a stále milovaný... V istote. To je pre mňa krst.

Pomaly sa roztápal, ale ešte stále ním boli obsypané konáre stromov. Prechádzal som sa pod ním a pýtal sa. Na mnohé otázky odpovedal pomalý šepot topiaceho sa snehu, ktorý padal na zem... ako moje otázky.

Niekedy sa mi zdáš veľmi vzdialený. Nielen mne. Toľkým okolo mňa. Pozeráme dolu, do prázdnoty a zlyhaní a prepadáme sa do vlastných sklamaní, cez ktoré nevieme prejsť. Sami... Opustení... Je to naozaj tak, alebo nás predchádzaš svojou láskou? Niekoľko slov Tebe, čo bdieš.