Róbert Flamík
O nebi vo všednosti dní
Rozliate vo všednosti každého dňa... čakajú na nás, aby sme pre ne otvorili svoje srdce. Máme na to čas?
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené

Rozliate vo všednosti každého dňa... čakajú na nás, aby sme pre ne otvorili svoje srdce. Máme na to čas?

Keď sa nám darí, sme na koni. Schopní vytvoriť hocičo. Pobiť sa zo životom. Prídu však dni, situácie, ktoré nás môžu lámať. Môžeme sa chvieť. Je ťažké vtedy zostať verní. Nekráčame však nikdy sami!

Sú to vzdialené slová pre toľkých z nás. Pokoj! Dosiahnuť ho. Dotknúť sa ho. Pokoj so sebou samým. S týmto nádherným svetom, takým týraným! Pokoj... Jeden starý muž ho dosiahol, keď chytil do rúk malého Ježiška - to krehké a slabučké dieťa.

Ale, veď mi tykaj... Slová jedného môjho spolubrata. Starkého, chorého...

Cestovali sme z východného Slovenska. V noci. Dlhá cesta. V aute sme sedeli piati.

Sú chvíle, keď sa treba zastaviť. Zhodnotiť svoj život. Poďakovať za chvíle pekné a prosiť o silu do tých ťažších.

Pred malou chvíľou som dočítal článok o agresivite na školách. O násilí medzi študentmi, o šikanovaní a ubližovaní si. Chcel by som vám - ako vychovávateľ - na internáte ponúknuť zopár svojich pohľadov.

Sú dni, ktoré treba ustáť. Prežiť. Vydržať. Vybojovať. Chvíle, keď sa cítiš blízko, na dotyk pádu. Aj v týchto dňoch, chvíľach temnoty sú prítomné znamenia nádeje, zmyslu. Vždy.

Klamstvo, lož, podvod, faloš... toľko mien na vyjadrenie jedinej skutočnosti: neschopnosti žiť v pravde.

Otázka, s ktorou sa stretám dennodenne pri bežných okamihoch. Uvedomujem si pri nej svoju malosť. Túžbu spraviť viac. A pokoru.

Uprostred ticha, ktoré sa rozliehalo v chirurgickej čakárni bolo počuť občas vzlyky. Alebo skôr ťažko zrozumiteľné slová. Pani na vozíku len s ťažkosťou kládla svoje otázky niekomu, kto ju upokojoval, tíšil... Tomu, kto pri nej stál.

Túto pieseň chcem venovať všetkým, tým, ktorí v blúdení, strácaní sa a hľadaní túžia po láske. Stálej, vernej, opravdivej... láske.

Vo výťahu sa viezli dvaja muži. V domove dôchodcov. Neboli smutní, hoci sami. Prízemie...

Dnes si my kresťania pripomíname niečo veľmi veľké. Ježišovu smrť. Smrť nášho Pána. Nerád by som sa týmto niekoho dotkol. Vždy by mala byť spojená smrť s úctou, vážnosťou, s hlbokou pokorou pred tajomstvom našej krehkosti.

Je tu niekto, kto zrádza a niekto, kto je zrádzaný. Niekto, kto miluje a niekto, kto na lásku (nevie?) nechce odpovedať.

Hoci sme odlišní. Máme iné pohľady, lásky, vieru, prácu, bolesti i radosti k sebe patríme...