profesionálny knihovník, básnik, spisovateľ, od roku 2006 člen Spolku slovenských spisovateľov. Vydal básnické zbierky: Za súmraku, Slnko nad básňou, Rodinný album.V roku 2016 mu vyšla vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov už v poradí štvrtá básnická zbierka Srdce na kľúč. Táto zbierka dosiahla celkom slušný úspech.Prekladá sa do dvoch jazykov: do taliančtiny a čínštiny, preto sa autor rozhodol až po jeho preložení poslednej básnickej zbierky Srdce na kľúč ponúkne svoje dielo na slovenský trh.Domnieva sa totiž, že týmto zbierka Srdce na kľúč dosiahne to, čosi básnik Gabriel Németh zaumienil, nájsť svojimi veršami skutočnú cestu nielen k slovenskému čitateľovi ale aj zahraničnému.Momentálne Gabriel Németh dokončil svoj prvý román Slzy pre bolesť a mieri s ním do vydavateľstva IKAR.Autor sa venuje duchovnej poézii. Chce byť pokračovateľom katolíckej moderny a venovať sa spisovateľskej tvorbe ako autor - spisovateľ......, Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, denná čítanosť, denná čítannosť
Slovenskí spisovatelia majú vážne obavy, že prídu o budovu, ktorá sa nachádza v lukratívnej časti na Laurinskej ulici v Bratislave. Táto budova je akýmsi symbolom každého spisovateľa na Slovensku
Je dvanásty apríl , deň narcisov, a ja si z celého srdca uvedomujem vzácnosť tohto dňa. Dvanásty apríl je deň, ktorý patrí pod záštitu Ligy proti rakovine. Nesmierne som rád a veľmi potešený, že je takýto deň, ktorý človeka naplnia srdcom a neskutočným pocitom, že slabým a a bezbraným treba pomáhať.
Pracujem už dvadsaťtri rokov v knižnici na pohraniči v jednom malom mestečku. Mám ho rád, napriek všetkým za a proti, hlavne kvôli ľuďom, ktorí v ňom bývajú. Sú to ľudia, ktorí mi, akosi prirástli k srdcu, so svojimi starosťami i radosťami zároveň.
Za oknom sadá upršaný deň. Kvapka prenásleduje kvapku a dážď ďalej rozpráva svoj neskutočný príbeh. Jeseň, akoby bola utkaná z pavúčej siete, babie leto dávno skončilo v azyle a začína chladná jeseň v priamom prenose. Vraciam sa. Koľajnice v diaľke sa zdajú ako priamky, ktoré osud pretne v pevný bod. Je poludnie, tesne pred pol štvrtou. Vlak sa pohne, vychádza z Bratislavy. Konečne.
- Babička, ja ťa mám tak rád. - vravieval Tonko babulienke, najdrahšej svojej babičke. Toník, malý desaťročný chlapec, vnuk hádam najkrajší z rodu Sekerových. Vždy sa držal babenkinej sukni, hlavne cez prázdniny. Tonkovi rodičia boli z mesta, mali neskutočne veľa práca, a tak starostlivosť o malého vnúčika bola na pleciach starých rodičov.
V ten neskutočne zvláštny deň sa konečne dočkal a všetko ostatné bolo nepodstatné. Na túto chvíľu čakal roky, deň za dňom si ju predstavoval, žil a dýchal pre ňu zo všetkých síl. Slnko na oblohe vykladalo pasians. Bolo to tak dané, muselo sa to stať.
Každú chvíľu má prísť. Je nedočkavý, vlastná koža mu je v tejto horúčave akosi tesná. Lúče mu pražia tvár, až sa z neho leje pot. Takéto horúčavy neznáša. Je neskutočne horúco, pomyslí. Sú okamihy, čítané ako z veľkej knihy, ktoré jednoducho nevymyslíš. Je to sám život.
