Beata Beregrad Grünmannová Babička Lívia sa vracia na miesto činu. Zoznam autorových rubrík: Filmy, Hovory s Jozefom G, Občasný týždenník, Amnestie, Boxovacie vrece, vylovené zo sociálnej siete, Knihy, Retro knihy, Kulinárske nebo peklo, Za dverami, Miniatúry, Košické kultúrne okienko, Súkromné, Nezaradené
Veľkí spisovatelia majú nárok na veľké úchylky. Určite ňou je potreba oženiť sa s každou alebo skoro každou milenkou. Ernest Hemingway bol nepochybne rád ženatý, len netrval na tom, aby to bolo s tou istou ženou. Zrejme ho bavila hra na štafetový kolík, ktorý z jedného konca ešte držala momentálna zákonitá a po druhom už chniapala milenka. Medzi rozvodom číslo dva a svadbou číslo tri napríklad neuplynulo ani štrnásť dní.
Sedela som v reštaurácii, tlačila orechovú palacinku s čajom a pozorovala nevestu. Správnejšie by bolo NEVESTU!!!. Predpokladala som, že blikačku s týmto nápisom by mala najradšej pripevnenú na hlave, na tiare nad závojom. Spolu so ženíchom, potom aj sólo, zaberala stolík a tri stoličky na ulici. Robila pózy. Pôjdu do svadobného albumu, ktorý bude možno o tri roky hádzať po utekajúcom manželovi. V prestávke, ktorú dala umeleckému tímu, sa vybrala na toaletu. Zamračene sa tlačila cez miestnosť, tie sprosté deti, kočíky, ľudia s kabelami, stolíky, stoličky, servírky, to všetko sa sprisahalo proti jej obrovskej bielej sukni a hrozilo jej poškvrnením. Pre istotu sme ani nedýchali.
Chýbajú literárne spolky. Také, kde si členovia určia knihu mesiaca, prečítajú, porobia zápisky, pripravia strelivo do slovnej polemiky, napečú koláče, urobia chlebíčky, navaria kávu a čaj a zasadnú k debate o niečom nekaždodennom. Kultivujú ducha. Áno, jeden podvečer z tridsiatich venujú niečomu, čo nijako nesúvisí s ich prácou, rodinou, hypotékou, politikou. Ponoria sa do vymysleného sveta, ktorý im ponúkol spisovateľ , spoločne nadvihujú kamene jednotlivých slov a hľadajú pod nimi význam. Som šťastná, že sa mi podarilo nahovoriť mojich najmilších kníhkupcov, aby sme takýto projekt v dohľadnej dobe spustili. Ľudia čítajú, iste bude mať kto prísť a diskutovať. Veď sa stačí pozrieť, čo sa robí, keď niečo nové vydá napríklad Haruki Murakami
Každý nabíja batérie po svojom. Niekto ležaním pri mori, iný na gauči hypnotizovaný slovenskými telenovelami, ďalší pri bielom sexe s chladničkou. Moja osobná úchylka je Štrbské Pleso. Trielim okolo neho, teda rýchlo chodím, v mnohopočetných opakovaniach, ako veverička v koliesku. Nie som v tejto potrafenosti nijako originálna. Veľký filozof Friedrich Nietzsche strávil takýmto šprintovaním okolo jazera vo švajčiarskej horskej osade Sils Maria svoje najlepšie roky. Nevedel premýšľať a tvoriť v sede, najhodnotnejšie myšlienky vraj vznikajú pri pohybe. Za písacím stolom, medzi hromadami kníh, sa dá podľa neho vyprodukovať len duševná zatuchlina. Neviem, či pri krúžení popri dome Maše Haľamovej dosiahnem osvietenie, každopádne myšlienky sa tu triedia výborne.
Cestou domov prechádzam okolo nalievární, pred nimi sú, teraz v lete, často rozložení kamaráti a kamarátky. Občas odvážne skúsim prejsť popri nich, či si prerazím cestu bez odchytenia za tričko a polobrutálneho posadenia na stoličku, inokedy volím zbabelú paralelnú cestu a použijem nenápadnú, ale holubmi extrémne ostreľovanú prechodnú uličku. Som známa ako „tá tvoja kamarátka, čo nepije“, zrejme taká rarita, že ma podľa toho identifikujú.
Kým sa v rúre pomaly pečú kuriatka, ktoré svoju poslednú noc pred zjedením strávili v spoločnosti citrónovej šťavy, hladkej petržlenovej vňate, najemno nasekanej šalotky a nahrubo namletého čierneho korenia, je dosť času na prelistovanie útleho dielka, v ktorom hravý autor spojil dve záľuby, kulináriu a literatúru a nenápadne naznačil, že je stelesneným snom hladných intelektuálok. Vie variť a má načítané. Recenzentka predkladá stručnú verziu ponúknutých jedál, pričom čo jedlo, to pocta niektorému z velikánov pera. Nemôže sa zdržiavať, pretože ju ešte čaká príprava šafránovej ryže s tymianom, pistáciami a sušenými marhuľami.
Keď spoločne smútime nad detskými obeťami, nad nevinnými obeťami, spytujeme svedomie, čo je ešte nutná obrana, čo je už nad čiarou. Čokoľvek, akokoľvek, nemal by zomrieť jediný nevinný človek. Každý deň mi pre deti v Gaze krváca srdce. Každý deň mám strach o príbuzných v Izraeli.
V prvej poviedke zbierky (Jana Beňová) som sa dozvedela, ako liečiť súcit. Fackou. Pani, ktorá ako dieťa ľutovala pri zabíjačke prasa, dostala od otca takú po papuli, že ju sympatie so živým mäsom navždy prešli. Niekto by mal zrejme dať terapeutického facana zostavovateľom literárnych antológií, aby prestali sympatizovať s kamarátmi, ktorí sú nepochopení a nezaraďovať ich spolu s kvalitnými, či aspoň kvalitnejšími počinmi známejších kolegov do jedného zväzku.
Kúpite knihu známeho majstra absurdného humoru a tešíte sa, ako sa zasmejete, veď židovské vtipy sú to pravé orechové. Úvod nesklame, celé začne tým, ako autorovej manželke vyskočí z vagíny trpaslík so šnúrou visiacou z pupku a začne vrieskať. Uzurpuje si všetky práva tohto sveta, ktorý mu buď dá čo potrebuje (prsník s mliekom a púder na zaparený zadok) alebo môže celá zemeguľa skapať. Úprimný otcovský pohľad, len kto si to trúfne dať takto na papier? Nie je to poviedka, skôr ležiaci stand up. Drobné denné starosti a radosti. Šesť a pol roka zo života vlastnej rodiny, od narodenia syna po smrť otca. Zúfalá snaha zbaviť sa telefonistky predávajúcej teplú vodu, nechutné venovania, čo prestane písať fanúšikom do kníh až po rane do zubov....Jedna dejová línia, jeden rozvinutý nápad za druhým, tak na dve - tri strany a na jedno zasmiatie. To je povrch knihy.
Začínam mať toho Babiša nerada. Noviny bez obsahu, klobásy bez mäsa. A ku krokodílím slzám nad chudákmi kupujúcimi, čo musia nakupovať špekáčiky by som tiež mala poznámku. Zaujímavé, že ja nemusím tento odpad kupovať, ale to nie je dôležité. Dala som do diskusie na SME príspevok, ako babička Lívia, moje alter ego: „Nuž kupujúci nie je nesvojprávny a všetko je o ponuke a dopyte. Ak odpočítam skupinu veľmi starých kupujúcich s oslabenou mysľou, je každý zodpovedný za to, čo kúpi. Môže byť v zlej ekonomickej situácii, ale to nie je výhovorka. Nech postupne zmení svoje chute a zistí, že grilované cukety a baklažány sú omnoho väčšia delikatesa ako zmes ružového lajna natlačeného do umelého čreva. Ja nad chudákmi kupujúcimi plakať nebudem.“
Netreba veľa ingrediencií. Stačí starnúca osamelá žena, kufor, portrét, pár listov a výstrižkov. Čo je nutné, je empatický a trpezlivý čitateľ. Začiatok je ako zauzlené klbko, taká je však aj hrdinka, jeden uzlík bolesti pri druhom, treba ich akosi rozmotať, opatrne, aby sa dalo vydržať, že manžel už zrazu nie je, deti žijú svoje dospelé samostatné životy, nový domček stojí uprostred neznámej dediny a jediné, čoho je nadbytok, je čas.
Hrdím sa tým, že mi stačí nahodiť pár slov a vyrobím z nich svadobný prejav aj parte. Až budem veľká, chcem byť speechwriter, to je človek, čo píše politikom úžasné, nič nehovoriace frázy, samozrejme za veľa peňazí. Sporadicky však aj ja zavriem klapačku, pretože písať o knihe, čo pripomína obraz maľovaný pod vplyvom, je temer nemožné. Spisovateľom by mali dať fúkať. Alebo brať vzorky moču. Tá súťaž totiž potom nie je fér. Ako k tomu príde niekto, kto sa pokúša písať triezvy? Nemá šancu.
No áno, názov knihy. Stará osvedčená marketingová technika. Dáš meno nacistického pohlavára z top hviezdnej trojky a nádejný kupec sa minimálne pristaví pri obálke, ak rovno nekúpi. Morbídny záujem o súkromie týchto príšer bude pretrvávať ešte dlho. Už nie raz som tomuto triku podľahla a som zrejme nepoučiteľná. Cítim sa ako v reštaurácii, kde som zaplatila za trikrát prihriaty steak, čo je samozrejme dosť nechutné jedlo.
Mám rada naše pestrofarebné Košice. Ako veľmi, som si uvedomila, keď som strávila skoro dva týždne v meste Ružomberku. Čisté, tiché, od soboty poludnia do pondelka pozatvárané a vymreté, tak ako sa na poriadne tradičné mesto patrí. Bolo jednofarebné, teda biele. Pár zblúdilých turistov to nezmenilo. Opýtala som sa taxikára, ktorý ma vozil do skvelej miestnej vojenskej nemocnice, kde mi opravili manžela, kde sú Rómovia? Z Košíc som zvyknutá, sú súčasťou koloritu Starého mesta. Dostala som odpoveď, že mimo centra a ak v ňom sú, mám si všimnúť, že sa medzi sebou rozprávajú po slovensky a ako vyzerajú, že sa snažia splynúť s bielymi. Tak som si to začala všímať a veru. Stretla som ich asi šesť, pekne oblečených občanov, len takých nejakých napätých. A tak mi došlo, ako mi chýba Východné pobrežie, strapaté multi-kulti mesto, s hromadou cudzojazyčných študentov, zamestnancov medzinárodných firiem, našich hlučných Rómov, s ktorými sa občas povadím, aj ich ponaháňam, veď športovať treba a sústavné vyzváňanie ma štve (ahoj, Kevin).
Nešťastné dosky kamenné. Odkedy na ne boží prst načmáral tie nepríjemné pravidlá, ľudia ich pretáčajú tak a potom onak, prípadne naopak a keď už nevedia, čo s nimi, tak ich prerábajú umelecky. Najčastejšie maľujú, tesajú do kameňa alebo píšu. Len dodržiavať sa im príliš nechce. Tak sa pritrafilo Desatoru aj v prípade slovenských autorov, ktorí si rozdali po jednom príkaze a stvorili z neho poviedku. Bolo to od nich odvážne, pretože okrem prípadného božieho trestu si vykoledovali niečo podstatne horšie, porovnávanie kvality jednotlivých textov čitateľmi. Verím, že aj oni sami cítia, kto z nich podal dobrý výkon, napísal niečo nadčasové, schopné dýchať aj samostatne a kto sa len chcel zapáčiť vozením sa na momentálnej módnej vlne hnevu of the day. Druhá taktika je ošemetná. O pár rokov téma zapadne a trčať bude len prázdne klišé.
Byť dvanásťročným chlapcom Profkom v jeruzalemskom lete 1947 bolo ťaživé. Znamenalo to mať rodičov, ktorým sa podarilo ujsť pred nacizmom z Poľska, ktoré bolo už len trpkou spomienkou na ponižovanie, na tiene príbuzných, ktorí neprežili, za ktorými každý z nich smútil po svojom.Znamenalo to žiť pod britskou správou, ktorá pomaly ale isto strácala dych, ale ešte dokázala zdôvodňovať aspoň sama pred sebou svoje činy.Znamenalo to hrať sa s kamarátmi na odboj za bieleho dňa, kým ten skutočný prebiehal po nociach, počas zákazu vychádzania, v hodinách oddelených zavretými okenicami, dverami detskej izby a múrmi domov.Znamenalo to stretávať ľudí, čo prišli po vojne z Európy, chorí, navždy poznačení, s väčšou, či úplne minimálnou schopnosťou uniesť prežité. „Žilo tam veľa ľudí, ktorí hovorili do prázdna alebo sa prihovárali ľuďom, ktorí tam neboli.“Znamenalo to zaujať jednoznačný postoj, aj keď sa srdce chcelo správať po svojom, okolnosti zaväzovali a možnosť výberu nebola. Bola len zrada – nezrada.
Život je ako mizerná hra v kasíne. Krupiér Osud rozdáva a ty bezmocne zízaš na karty, ktoré ti ľahostajne hádže pod nos. Občas fajn, priam zázrak, väčšinou priemer a nezriedkavo úplná katastrofa. Potom búchaš hlavou do plátna na stole a vykrikuješ do pléna, ktorému je to srdečne jedno, pretože dostáva vlastné podivné hromádky. Pýtaš sa: „Prečo práve ja? Veď som bol dobrý, nikomu som neublížil? Čo to má byť? Existuje karma? Bol som v minulom živote Mengele? Prečo taký zlý sviniar XY prežíva celý život v pokoji a zdraví a na mňa zaondiateho ešte aj ten povestný budár spadne? Tak prečo?“
V 13. storočí prebiehalo v Európe a teda aj v Hispánii veľa dejinných pohybov, ktoré tak, ako vietor ženie listy, hnali židovské obyvateľstvo z krajiny do krajiny. V tom čase už stáročia žijúc v diaspore, odtrhnutí od Jeruzalema, prežívali židia z milosti lokálnych vládcov kratšie či dlhšie obdobia pokoja. Ak sa posunuli misky moci, ak moslimského pána striedal kresťanský, či naopak, ak sa chystala krížová výprava, či lokálna vojna, prichádzala neodvratná katastrofa. Hoci v časoch mieru boli vyhľadávanými správcami, pomocníkmi a hospodármi, v čase nepokojov boli prvými obeťami.
Krídla máme spútané vecami. Brzdia, dusia, je z nich úzko. Vyžadujú starostlivosť, opateru, zodpovedný prístup, zveľaďovanie , čas a priestor. To všetko si nárokujú, pretože sú naše. Vraj ich vlastníme, zaplatili sme, zdedili. Ak to nie je presne naopak. Vo svete a živote sa deje všeličo a tak hlavou občas prebleskne otázka, čo by som vzala so sebou, pokiaľ by som musela odchádzať narýchlo a naľahko? Keď mozgovňou dovíri panika a metrový zoznam, ukáže sa, že to, čo je nevyhnutné pre nový štart niekde inde, sa zmestí do jedného, maximálne dvoch kufrov. Doklady, diplomy, peniaze a nejaké cennosti, niekoľko fotografií, niečo na prezlečenie, pevné topánky, počítač a telefón. Lieky. Okuliare. A za chrbtom by zostala zbierka niečoho, čo stálo priveľa a zrazu sa zmenilo na bezcenný balast, ktorý niekto prehrabe, niekto si rozdelí. Nie po prvý raz.
Ako sa dá písať kniha o histórii? Vezmú sa dvaja fádni hrdinovia bez vlastností, len malta, čo scelí rozprávanie. Pridajú sa dve vyblednuté hrdinky, vidiny bez tváre z minulosti, pár pamätníkov, zopár súčasníkov. Postavy a ingrediencie sa navrstvia ako cesto a krém v doboške, kto by ten zákusok nepoznal. Potom už stačí len zahryznúť a skúmať vzniknutú všehochuť. V názve knihy sa spomína láska. Čo to vlastne je? Láska je láska je láska, povedal by fotograf Kamil, ktorý sa našiel v rose is rose is rose Gertrúdy Steinovej. Kamil týmto nič nehovoriacim spôsobom definuje temer všetko. Gabriel, zapisovateľ orálnej histórie z druhej poviedky, má o láske ešte hmlistejšiu predstavu. Môžeme milovať spomienku na pestúnku a gazdinú, ktorá nás vypiplala a my sme na ňu za odmenu úplne zabudli. Môžeme milovať sladkobôľnu predstavu o zavraždenej žene, ktorej tieň robí spoločnosť v dôchodcovskej samote. Láska bude to, čomu prisúdime tento názov.
