Padlo rozhodnutie, že pôjdeme na Maguru. Lenže v Prievidzi môže mať tato formulácia fatálne následky. Lebo dnes už každý priemerne sčítaný fejsbúkovec vie, že my tu používame predložku „na“ všade, kde to uznáme za vhodné. Všetci tu chodíme na Prior. Nikto do Prioru, alebo do Priora. Vidíte, ani len neviem, ako sa to správne skloňuje, s tým ich „do“. Takže keď poviem „na Maguru“, tak 99% percent našej miestnej populácie vie, že sa tým myslí hotel na starom sídlisku. My sa však zameriame na zvyšné percento milovníkov prírody. Len, ktorú si vyberieme za cieľ našej nízko horskej turistiky?
Ako vidno, Magura sa vyskytuje prakticky všade, v každom slovenskom chotári. To mi v hlave vŕta, a ani nedáva spať. Záhada musí byť preto vyriešená, lebo ja spím vcelku rád.
Nasledujúca informácia vás zaiste posadí na zadok. Magura je údajne rumunského pôvodu a pochádza zo slova mägurä. Čo v našej ľubozvučnej mluve znamená pahorok, vrch. Toľko k názvu, a teraz k jej hojnému výskytu. Mám teóriu. Samozrejme neoficiálnu, preto jedinú pravdivú, tak ju rýchlo zdieľajte, kým to nevymažú. Pravdepodobne, bolo to niekedy medzi 12. a 18. storočím po Kristovi, sedel na katastri v Pešti jeden úradník. Ako ináč, rumunského pôvodu. Neustále študoval mapu Horného Uhorska. Niet preto divu, že tam objavil neoznačený kopec. To je čo za bordel? Ihneď treba zjednať nápravu a pomenovať ho! Vyslali urýchlene posla na sever, ale správa bola akási zmätená. To viete, text v rumunsko-maďarskej habsburgovčine. Drábi nechali omylom, pri každom väčšom salaši, vybubnovať radostnú novinu, že kopec nad dedinou sa od dnešného dňa bude volať Mägurä, resp. Magura, lebo „ä“ sme tu vtedy ešte nepoznali.
Je logické, že na túru sme sa vybrali na tú našu, hornonitriansku Maguru. Nachádza sa v Strážovských vrchoch a je súčasťou geomorfologického celku Malá Magura. Jej vrchol siaha do výšky 1 141,3 m n. m.
Nechceme ísť hore a rovnakou trasou naspäť, preto sa presunieme do východzieho bodu prostriedkom hromadnej dopravy. Ten hrebeň v strede fotky, za oknom, to je ono. Tam sa ide. V autobuse sme v počte akurát do mariášu. Naša dvojčlenná výprava a vodič. On je inak rodák z Poruby a kvituje, že ideme na Maguru. Včera tam boli jeho kamaráti. Kedysi hlásili v rozhlase po drôte: „Medveďov: Niveau Stable.“ Teraz to majú na starosti šoféri autobusov. Takže chlpatých všežravcov kamaráti nevideli. Dobrá to novina.
V tomto momente zapínam aplikáciu v telefóne. Volá sa stopár, a nakoniec uvidíme, čo nám vypátral. Vetrík mierne pofukuje. Vyrážame. Zdravíme sa s domorodým obyvateľstvom a obdivujeme miestnu flóru.
Nás zase miestna fauna.
Pristavíme sa pri hospodárovi s táčkami.
„Na Maguru?“- pýta sa.
„Hej, veru že tak, na Maguru.“ - odpovedáme.
„Včera som tam bol. Medvede žiadne.“ - on na to.
„Vieme o všetkom. Šofér autobusu nám o Vás hovoril.“ - kontrujeme.
Ešte sme v krátkosti zhodnotili tohtoročnú úrodu a zdravotný stav orechov. Využil som prestávku a vyzliekol som si jednu vrstvu horného oblečenia. Rozlúčime sa a pokračujeme v putovaní. Už sme za dedinou.
Je tu čas na prvé reklamné video.
Ako vidíte, počasie je utešené. Viditeľnosť je mierne smogová. Prechádzame cez lesnú cestu. Smeruje k bývalému lyžiarskemu vleku. Tam je z nej odbočka do Czachu. Lesná komunikácia sa potom ďalej pripája k hradskej do Fundstollen. My ale stúpame šikmo k hornej časti lyžiarskeho vleku.
Dnes to zdá sa nebude žiadna masová akcia. Pri posledných výletoch – Kľak, Tlstá a Ostrá som sa cítil ako Bratislavčan na hrádzi pri Dunaji počas núdzového stavu. Hlava na hlave. Teraz...až taká komorná atmosféra.
Les nám hustne. Všade samé listy po zemi. Cestu si krátime rozhovorom na rozličné témy.
Dostávame sa na krátku chvíľu do otvoreného priestoru. Jednoznačne treba fotiť. V pozadí sa čnie Kľak, ale to už dobre viete.
Jeseň v priamom prenose. Najlepšie na tom je, že nemusím zberať žiadne plody na záhrade, alebo sa oháňať motykou po koreňovej zelenine.
Len si šliapem do kopca a kochám sa. Terén je zatiaľ stále ok. Občas mrknem do strany skúseným hubárskym okom. Ale kde nič, tu nič. Sucho nás postihlo v plnom rozsahu.
Je načase bilancovať. Podľa mapy sme temer v tretine dnešného stúpania. Dostali sme sa do hornej časti lyžiarskej zjazdovky. Kedysi sme sem chodievali. To bolo ešte pred globálnym oteplením. Dole bola krčma s vareným vínom, čo bola záruka dobrej lyžovačky. Ani sneh nemusel byť.
V pláne máme doraziť naspäť do civilizácie za svetla. Lampáš sa mi nechcelo teperiť. Nostalgia bokom a radšej kopnime do vrtule.
Kreslo pre hosťa. Vyložiť si nohy, zapáliť si cigaru a vychutnávať whisky s ľadom. Že by to bolo počiatočné štádium výškovej nemoci?
Musíme sa poobzerať, či tu náhodou nezabudli aj nejakého kojenca. Isté je, že nás zatiaľ nikto nepredbehol, a oproti nešla ani noha. Všetci asi behajú po cintorínoch, len my po horách.
Doputovali sme na čistinku. Volá sa Panská lúka. Vrchol odhadujem na dve, maximálne tri prestávky na vydýchanie.
Prvý ľad tejto sezóny. Zima sa blíži nezadržateľným tempom. Plán je však už pevne stanovený a komisia ho dokonca už aj schválila. Ešte Rokoš a Vtáčnik by sa mohli podariť do definitívneho príchodu snehových metelíc.
Teplé galoty už mám zaobstarané. Budem však musieť niekde vyloviť termosku. Taký teplý, a zároveň mierne alkoholický nápoj dodá sily, povzbudí na duchu a aj tele, prinavráti elán. Hotový elixír mladosti. Ako nám hovoril nemenovaný pedagóg na gymnáziu, na predmete volanom branná výchova: „Počas túry jeden, maximálne dva. Dohúkame sa, až keď je chata na dohľad.“
Dnes som na seba prebral bremeno ochrany členov výpravy pred tesákmi a pazúrmi dravých tvorov. Občas sa zahrám na výpravcu. Neviem, či to naozaj funguje, ale je to pocit dodávajúci nám kľud a pohodu. Akurát je blbé, že mi vždy pri pískaní zaľahne v ušiach. Taká píšťalka je ale dobrá vec do hôr. Môžete si ňou v prípade núdze privolať pomoc. Ja viem, je digitálna doba, ale jeden nikdy nevie.
Horizonty sa dnes nedaria veľmi fotiť. Priemysel šliape na plné obrátky, akoby tu ani pandémia nebola. Alebo občania už prikurujú fosílnymi palivami. Teraz ma napadlo, že som už 4 hodiny nefajčil. Normálne sa mi toto stáva iba počas noci, keď spím.
Priatelia, znovu sme dosiahli dnešné výškové maximum. Áno, sme na vrchole. Magura nás privítala.
Dokonca sme sa tu stretli aj s výpravou cudzokrajných turistov. Až z Trnavy sem dorazili. Vrcholový útok začali zo základného tábora v Temeši. Vrátia sa naspäť, nakoľko tam zaparkovali auto. A viac vám o nich už neprezradím. Trochu sme spolu hodili reč, zhodnotili politickú mizériu a popriali sme si navzájom šťastnú cestu.
Priznám sa bez mučenia. Je to hanebné, ale ja idem na Maguru po prvýkrát v živote. Mám ju pod nosom a vždy som si našiel vhodnú výhovorku, ako sa vykrútiť z tejto túry. Ani sám neviem prečo. Dnes sa to konečne zlomilo a ja som šťastný ako blcha v ovčom kožuchu.
Samozrejme, to som celý ja. Minule som sa chvastal, že som si kúpil nové palice von z vreca. Neviem, či je na vine naštartovaný zimný čas, ale ja som ich zabudol doma. Parom aby to uchytil!
Nádobka vedľa je repelent. Neverili by ste, ale hmyz ma tu prenasledoval ako divý. V posledný októbrový deň. Neviem, čo to bol za fras. Vyzeralo to ako veľký kliešť s krídlami. Radšej ani nechcem vedieť, čo za potvory ma obletovali. Viac ich bolo. Odteraz repelent v ruksaku aj v decembri.
Nedalo mi to, tak som gúglil. Dotieravý hmyz sa volá Kuklorodka jelenia (Lipoptena cervi). Sedím pred zrkadlom a čakám, kedy mi začnú rašiť parohy.
Na Maguru sme stúpali po zelenej turistickej značke. Teraz pokračujeme hrebeňovkou po červenej. Najprv sa dostaneme na Hlboký vrch, potom nás chodník zavedie na Suchý vrch a ďalej na Holý vrch. Mierne strácame na výške, nie však na úrovni.
Takto dopadne, keď sa mi pred objektív nateperia davy turistov. Umelec sa celým srdcom snaží zachytiť neopakovateľný moment, nejakú výnimočnú situáciu, a zachytí pozadie.
Na fotke sa majestátne vypína Rokoš. Už sa tam vidím. Tiež tam ešte nespočinula moja turistická noha. Igor, raz to dáš! No veď nie teraz, niekedy na budúce.
V strede snímku by mala byť Temešská skala nad rovnomennou obcou. Tam som už kedysi bol. Ale tak dávno pradávno, že to už ani pravda nie je. Takže si ju píšem do zoznamu. Najskôr niekedy na budúci rok a na bicykloch. Otočíme sa o 180 stupňov a pozrieme sa, čo je nové v Prievidzskej kotline.
V miernom stupáku nás upúta torzo niekdajšieho velikána. Inak pri putovaní po hrebeni nás ofúkli dve dvojčlenné skupiny horských cyklistov a jeden bežec v smere od Bojníc na Maguru. Dnes som rád, že iba kráčam. Jedinec tak dokáže oveľa viac vstrebať z okolia. Inak by som iba čumel na cestu, aby som sa vyhol kameňom a následnému tvrdému pristátiu na držku. No a to ani nehovorím o niekoľkokilometrovom tlačení bicykla do kopca.
Boškovie laz. Je tu aj posedenie pre podnikové oslavy a rodinné pikniky. Pôvodne sme tu chceli rozbiť našu kuchyňu, ale radšej sa presunieme na slniečko. Nech sa nám kosti trochu prehrejú.
Neodpustím si autoportrét. Pamiatka pre budúce internetové generácie. Odtiaľto to už bude iba dole kopcom. Nožičky pomaly začínam cítiť. Nie smrádoček, svalovú únavu pociťujem.
A že vraj huby nerastú. Ale jedlé nie sú. Keď už sme pri tom jedle...najvyšší čas niečo zahryznúť. Kto bude furt teperiť na chrbte taký ťažký ruksak. Aj tekutiny treba doplniť.
No tak dobre, keď už máme toho Ducha, ako by povedal môj otec. Takže dole v civilizácii prebieha umelohmotné fintenie hrobov. Ja pôjdem zdobiť až cez týždeň.
Kráčame po modrej. Na Panskom Háji prudko zabočíme doľava a ďalej veselo stále po modrej značke zostupujeme do Kanianky. Chodník dolu zrázom tu asi 300 metrov neexistuje. Popadané stromy a lístie. Iba značky na stromoch naznačujú, že ideme správne. Miestni asi využívajú nejakú lesnú cestu. Napokon sa na ňu napájame.
Pred nami sa po chvíli otvorí terén a my vchádzame na čistinu. Je tu niekoľko chát, a dokonca aj oplotených pozemkov. Buď sa nás boja, alebo je to ochrana pred divými stádami vysokej a oni majú obavy o trávnik.
Tu na fotografii je jeden taký konkrétny príklad plotu. Vzadu už vidno osadu s trvalým bydliskom. Nad ňou na horizonte Malý, a niekde tam bude aj Veľký Grič. Pripisujem si ich do plánu, ktorý nejako podozrivo narastá.
Je tu pekne, ale momentálne mám iné starosti. Pípeť a predstavu čapice. Na pive. V Kanianke určite jedno dáme. Už sa teším. Od rána sa teším.
Do Kakoša sme vstúpili na kanianske územie, obývané pôvodným obyvateľstvom. Je tu ešte jedna časť, ktorú okupujú košovskí imigranti. Títo boli presídlení z ich obce kvôli podkopaniu, aby sme my mali dostatok hnedého zlata. Našu návštevu absolútne neočakávali, lebo krčma bola zavretá. Tak sme sa urazili. Ani na prímestskú linku do Prievidze sme nepočkali. Mohli sme si zavolať aj taxík, keby bolo veľmi zle.
Smerom na Kúty teda pokračujeme pešibusom. Musíme si urobiť trochu zachádzku, len preto, aby sme sa dostali cez rieku Nitru inteligentným spôsobom. V Kútoch sa totiž nachádza cestná mostová konštrukcia, ktorá je určená na prekonávanie vodného toku suchou nohou.
Teraz je konečne načase zhodnotiť celodennú prácu „Stopára“ na stránke mapy.cz. Odteraz máme všetko pekne zaznamenané a ja sa budem môcť na dôchodku v starobinci chvastať, aký som bol štramák, keď mi to ešte chodilo.
Dobre som to vymyslel. Nemusím to všetko vypisovať, máte to čierne na bielom. Len podávam doplňujúce informácie. Vstával som o 5:30 hod. Autobus do Poruby odchádzal z Čierneho mesta o 7:32 hod. Samotná túra bola nami realizovaná v intervale od 8:00 hod do 16:30 hod miestneho, od rána už zimného času.
A to je všetko.
