Miro Jankes
1. februára 2009
Dnešné fotky: obr. 1 V noci napadlo trochu snehu
Raz na to možno prídem. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Zotmelo sa. Zostal som v byte sám. Žena odišla do roboty, dcéra odcestovala na výšku do Prešova, syn je v Brne. Vypol som televízor, počítač. Ticho ako kedysi doma. Vlastne doma tikal na stole neustále budík.
Včerajšok mal byť podľa viacerých predpovedí najdepresívnejším dňom roku 2009. Nič také som necítil a poľský film Edi, ktorý dávali večer na STV2 mi náladu ešte o dosť vylepšil.
Dlhší čas je stabilne pekné počasie. Z Martina sme vyšli ešte za tmy, aby sme chytili prvými lúčmi nasvietené končiare. Digitálny teplomer v aute ukazoval mínus 11 stupňov. Na obrázku su Vysoké Tatry z poľa za Gerlachovom.
Televíziu v „hlavnom vysielacom čase“ som nevidel už roky. A ani mi to nechýba. Klubové filmy dávajú väčšinou až po desiatej. Včera som v programe našiel okrem neznámeho kórejského filmu Luk aj Želary, o ktorých som veľa čítal a už dávno som si ich chcel pozrieť.
Spal iba šesť hodín. Bolo to tak už roky, že mu stačilo presne šesť hodín, aby si dokonale oddýchol. Únava z minulých dní sa stratila. Keby zostal dlhšie v posteli, určite by už nezaspal. Vonku tma a v kužeľoch pouličných lámp sa prevaľovala hmla. Vstal a dve hodiny sa snažil čítať knihu, ktorú si kúpil predvčerom v Bratislave. Boli to eseje jeho obľúbeného spisovateľa. No nedokázal sa sústrediť. Mysľou mu stále behali okamihy predchádzajúcich dvoch dní. Rozmýšľal aj nad tým, čo ho ešte čaká.
(úryvok) Lietadlo odlieta z torontského letiska s polhodinovým meškaním. Muž okolo päťdesiatky. Plešatý s prešedivelou bradou. Vyzerá starší. Sadá si na svoje miesto. Je to na pravej strane hneď pri uličke, kúsok za krídlom. Druhé sedadlo vedľa neho pri okne zostáva voľné. Až tesne pred odletom si tam sadne mladá, na krátko ostrihaná blondýnka. Všimol si ju už v odletovej hale. Mala voľné, žltokrémové pásikavé tričko a modré rifle. Určite nemá podprsenku.
Štvrtok 18. septembra pár minút po šiestej ráno. Včera som natankoval plnú nádrž, kúpil som si na pumpe slovenskú mesačnú dialničnú nálepku. Všetko, čo potrebujeme na štvordňovú expedíciu sme so ženou, synom a jeho frajerkou zabalili. Štartujeme. Smer - Belgicko. Pretože sme riadne naložení, upravujem ešte nastavenie stretávacích svetiel, aby som neoslňoval oprotiidúce autá. Ako prechádzame rannými uličkami Martina, osvetlenými iba pouličnými lampami, uvedomím si, že som vôbec netušil, že sa práve tadiaľto ide do Belgicka.
Markétu Irglovú som si prvý krát všimol pri odovzdávaní Oskarov. Počul som tú ich pesničku a neskôr videl aj kúsok z dokumentárneho filmu, keď Markéta prišla k svojim rodičom na Moravu. Ten oskarový film som nevidel a bol by som na neho aj zabudol, keby sa ku mne včera nedostal.
Najskôr sa mi snívalo ako sa pozerám na ich film v televízore. Zdalo sa mi to trapné a so slabou pointou. Najprekvapujúcejšie na tom programe však bolo, že v titulkoch sa na konci objavilo meno Fedora Vica (prešovského karikaturistu). Presnejšie farebný obrázok s jeho podpisom. Myslel som si, že celý program je nejaký podvrh.
Najskôr sa tam treba dáko dostať. Niekto použije sedemmíľové čižmy, iný pricestuje vlakom.
Za štyri dni sa toho dá vidieť naozaj veľa. Hneď za plotom Kalvária.
Zbaliť si buchty do batôžka a odísť. Opustiť rodičov, územie, kde poznáš každý kameň a ísť do úplne cudzieho sveta. Odolávať nástrahám: divožienkam, vílam, čarodejniciam. Ísť si za svojím, nedať sa zlákať, zvábiť.
Donedávna sa moje dni podobali jeden druhému ako v tom prirovnaní o vajciach. Prišiel som často unavený z roboty okolo tretej, dve – tri hodinky som si pospal, potom niečo porobil doma alebo na počítači a neskoro večer pozrel (ak dávali) klubový film na STV2 alebo ČT2. Spať som išiel okolo pol jednej v noci.
Sú tri hodiny popoludní. Vrátil som sa z roboty. Keď som si už tie čižmy kúpil, treba ich používať. Jeden krok a zrazu som v Podbieli.
Asi by som mal ešte chvíľu počkať. Som v tej 360 stranovej knihe iba na stránke 244. Nemôžem preto písať o celom denníku. Iba o tom, čo som zatiaľ prečítal.
Od kúpy nášho prvého auta prešiel mesiac. Najazdil som viac ako 1 500 km v blízkom okolí Martina. Je načase vyraziť do širšieho sveta.
Neviem, prečo ľudia klamú. Do očí, bez hanby a bez toho, aby som to na prvý pohľad spoznal. Klamú politici, podnikatelia, obchodníci. Klamú muži ženám o tom, že nemajú milenky a ženy mužom, že nemajú milencov. Alkoholici, že nepijú, zlodeji, že nič neukradli. Farári, že dodržiavajú celibát.