Po inšpiráciu k tomuto článku som si zašiel až na pobrežie chorvátskej Dalmácie. Prečo práve tam? Lebo v Chorvátsku je fakt dobre, teplo a majú tam aj more. Chorvátske more je vraj aj slovenské, ale podľa mňa je viac české, lebo Čechov je v Chorvátsku viac počuť ako Slovákov. A práve k českým výletníčkam, ktorých rozhovory som mal možnosť na pláži odpočúvať, sa viaže moja inšpirácia. Odpočúvať je však asi silné slovo, pretože sa prejavovali naozaj výrazne. Prosto človek by musel by nedoslýchavý, aby ich asi na vzdialenosť troch metrov, pri šumení morských vlniek a ševelení jadranského vánku, nepočul. Viem je neslušné odpočúvať rozhovory cudzích ľudí, ale čo má slniaci sa človek na tej pláži robiť. Po dvoch dňoch pri mori je už človeku jasné, že slnko páli, nebo je modré, more je slané, voda je mokrá, a tak sa nudiaci dovolenkár započúva do plážového jazykového Babylonu. Snaží sa zachytiť význam viet jazykov, ktoré pozná a zisťuje, že ľudia nemajú žiadne tajomstvá. My zo Slovenska máme tú výhodu, že rozumieme minimálne ešte jednému jazyku navyše, ako iný priemerný dovolenkár. Chcem tým naznačiť, že stále rozumieme češtine.
