Jozef Kuric

Jozef Kuric

Bloger 
  • Počet článkov:  333
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaNa cesteSranda musí byťBulvárŠkolstvoPolitická realitaHudobná sekciaZápisky a spomienkyNázoryPokus o literatúruCogito ergo...Tvorivosť

Zoznam článkov blogera

Zásady, zásady, ach tie zásady

Jozef Kuric

Zásady, zásady, ach tie zásady

V posledných hodinách sa často hovorí o princípoch a zásadach. Áno súhlasím. Človek by mal trvať na svojich zásadách a nevzdávať sa svojich ideálov a presvedčenia len tak, alebo vôbec. Mám tiež jedno zásadné presvedčenie,a to také, že moja rodina je to najcennejšie čo mám. Urobím pre ňu všetko, čo bude v mojich silách. Okrem iného som ešte presvedčený, že by sa nemalo kradnúť, a preto nekradnem, a odsudzujem všetkých, ktorí tak činia. Celý život zarábam peniaze len poctivou prácou a nechcel by som nikdy zažiť, aby ma niekto okradol, lebo tým by logicky okradol aj moju rodinu, ktorú nadovšetko milujem.

  • 12. okt 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Zaspievajme si Kalinku a budeme legendou

Jozef Kuric

Zaspievajme si Kalinku a budeme legendou

Byť živou hudobnou legendou na Slovensku je už pomaly samostatnou kategóriou národného folklóru. Najhoršie na tom celom je, že staré legendy, aj keď už nemajú čím osloviť, sa neustále vyhrabú na javiská, rozpadávajú sa a znova obnovujú. Samozrejme, že tento fenomén sa objavuje aj v iných hudobne vyspelejších krajinách, ale na Slovensku má tento recyklačný jav o čosi chorobnejšie rozmery.

  • 7. okt 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 476x
  • 11
Bolo ich jedenásť, už ich je len...

Jozef Kuric

Bolo ich jedenásť, už ich je len...

Jedného dňa ma zavolalo moje rodisko. Zvykne tak urobiť párkrát do roka. Raz je príčinou niekoho svadba, inokedy niekoho narodenie a bohužiaľ často aj smrť. Tentoraz sa však malo doma veseliť. Oslavovať malo dokonca samotné rodisko, pretože aj rodné hrudy mávajú svoje okrúhle narodeniny. Na pozvanie som odpovedal kladne. Stretnutie s rodákmi bolo naozaj príjemné. Usmieval som sa na známe tváre, a v tých neznámych, som hľadal podobnosť s tými známymi. Podávali sme si ruky, potľapkávali sme sa po pleciach. Stisky rúk boli naozaj pevné, úsmevy úprimné. Potom sa veľa spomínalo. S hrdosťou na úspechy živých, so smútkom na mŕtvych.

  • 28. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 223x
  • 6
Pozrel som si Let´s Dance. Apokalypsa sa odkladá!

Jozef Kuric

Pozrel som si Let´s Dance. Apokalypsa sa odkladá!

Tak som si teda pozrel tú slávnu tanečnú televíznu šou, v ktorej mediálne známe osobnosti absolvujú svoj oneskorený tanečný venček. Niežeby som dovtedy vôbec nevedel o čo ide. V obraze som bol už dávno, len som z tohto zábavného formátu nebol až taký nadšený, ako veľká časť národa. Mal som na to svoje dôvody, ktoré vôbec nesúvisia s bojkotom televízneho vysielania, len ma akosi nebaví zízať na trojhodinový prenos tancujúcich celebrít.

  • 25. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 2 734x
  • 31
Hoď dlažobnú kocku, kto si bez viny

Jozef Kuric

Hoď dlažobnú kocku, kto si bez viny

Keď človek kráča ulicami mesta, očakáva , že stretne ľudí, potrasie pár pravíc a aspoň na diaľku pozdraví niekoľko známych. Prirodzene predpokladá, že ak sa vyberie na najhlavnejšiu ulicu v meste, na bývalé korzo, zažije takýchto stretnutí ešte viac. Ak k tomu bude ešte svietiť letné slnko a na oblohe nebude ani mráčika, mohla by byť prechádzka pešou zónou, naozaj príjemne stráveným časom. Môže navštíviť malé obchodíky, ktoré overil čas a aj spokojnosť zákazníkov. Po nákupoch by sa mohol nachvíľu usadiť v malebnej kaviarničke, alebo v záhradnej reštaurácii, ktorá zasahuje priamo do ulice a človek tak nestráca kontakt so živou mestskou tepnou. Javí sa to ako samozrejmosť? Žiaľ v našom meste už ani nie. Aj napriek letným a voľným dňom, bolo srdce nášho mesta skoro prázdne. Záhradné reštaurácie a kaviarne zívali prázdnotou. Zurčiaca fontána nemala koho v horúcich dňoch osviežiť. Už dávno schátrali aj staré kiná, odtiahli overení obchodníci a za nimi aj ľudia, moderní lovci a zberači.

  • 20. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 14
Bene, básnik všedného dňa

Jozef Kuric

Bene, básnik všedného dňa

Rap má určite africké korene. Z pobrežia otrokov sa za zvukov rytmického bubnovania, v podpalubí otrokárskych lodí dostal do Ameriky, aby neskôr prifarbil blues, spirituály, jazz a nakoniec hudbu ulice - hip-hop. Možno už vo svojej tribálnej DNA mal zakódovaný protest, politickú, sociálnu a neskôr aj kultúrnu angažovanosť. Klišé, pózy a prázdnosť slov získal až neskôr, a je určite pravda, že keď dorazil do našej malej krajiny, všetky tie negatívne znaky tohto urbánneho prejavu, nadobudli naozaj obludné rozmery. Možno aj preto autor doslovu (Kornel Földvári) Beneho básnickej prvotiny napísal, že sa mu zdá „že celý rap vznikol ako generačná provokácia nás skôr narodených".

  • 19. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 1
Krátka spomienka zo zmiešaného územia

Jozef Kuric

Krátka spomienka zo zmiešaného územia

Je dobré narodiť sa a vyrastať na národnostne zmiešanom území, napríklad slovensko-maďarskom. Môže to byť celkom dobrá škola tolerancie, pokým do pahrieb intolerancie nedúchajú extrémisti z oboch, niekedy aj viacerých strán. Takáto škola si vyžaduje veľkú dávku empatie, lebo bez nej sa na človeka lepia predsudky, ako tenké pavučiny počas babieho leta. Niežeby ľudia na takýchto miestach nemali predsudky, majú a vždy aj mali, no snažili sa ich však liečiť spolunažívaním. Samozrejme, že niekedy to zaškrípalo, dokonca sa napáchalo aj pár historických krívd, ale potom znova nastala renesancia vzťahov. Obe strany sa učili spolu žiť a vyrovnávali sa s minulosťou.

  • 10. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 21
Prehrať šampanské – vyhrať ústavu

Jozef Kuric

Prehrať šampanské – vyhrať ústavu

Boli sme gymnazisti. Bolo krátko po nežnej revolúcii, keď vypukla pomlčková vojna. Bola to taká malá bratská vojna o spojovník, ktorý ale bratia Česi nazývali pomlčkou. Mne a mojim najbližším priateľom sa to zdalo čudné. Boli sme mladí, verili sme v rýchle zmeny a boje o nejaký spojovník nám pripadali ako streľba naprázdno. No jeden z nás si to nemyslel a oduševnene vyhlasoval, že je to po dlhých rokoch zápasu Slovákov o svoju svojbytnosť, jedna z najdôležitejších vecí. Mohol si to myslieť, lebo už bola predsa demokracia. Ostatní sme s ním však nesúhlasili, pretože aj vyjadrenie nesúhlasu patrilo zrazu k výdobytkom vyštrnganej demokracie.

  • 1. sep 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 10
Ako na Divokom západe

Jozef Kuric

Ako na Divokom západe

Počas rannej cesty do práce, stále častejšie narážam na niečo nezvyčajné. Povedľa chodníka je jedna väčšia zanedbaná trávnatá plocha, z ktorej sa z času na čas, stane malé táborisko, pre mňa tajomných ľudí. Možno sa tu dokonca utáboruje aj menší kmeň, a niekedy možno aj dva. Nedokážem to určiť presne, pretože v ranných hodinách už nie je na rumovisku ani noha. Dôkazom ich nedávnej prítomnosti je však pováľaná tráva a na zemi sa povaľujúce artefakty. Keďže som od prírody tvor zvedavý, snažím sa daný stav preskúmať. Okamžite sa vciťujem do Cooperovho stopára a analyzujem zanechané stopy.

  • 19. aug 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 648x
  • 2
Já ti nevím Karle, alebo o konci kapitalizmu

Jozef Kuric

Já ti nevím Karle, alebo o konci kapitalizmu

Keď vypukla posledná, a ešte stále aktuálna, svetová finančná kríza, tá, na ktorú sa dodnes vyhovárajú všetci od chlapcov z Wall Streetu, až po šičky krojov z Hrušova, začalo sa spomínať na starého Karla Marxa. A tak, kým všetci počas krízy strácali, aspoň kníhkupectvá a antikvariáty po celom svete zarábali. Zo zastrčených, zaprášených políc knižných obchodov mizli vraj diela tohto nemeckého mysliteľa, ako teplé rožky. Začalo sa tvrdiť, že Marx mal vraj veľkú pravdu, a jeho „Kapitál", niektorí nazývali knihou proroka. Aj naši postkomunistickí pohrobkovia pritakávali, vyhlasujúc, že „oni to tvrdili celé roky", zabúdajúc však na to, že po nežnej revolúcii sa s Marxom viazaným v koži, rozlúčili oveľa barbarskejšie, ako s obskúrnymi Leninovými spismi.

  • 18. aug 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 3 953x
  • 26
Na Slovensku po česky

Jozef Kuric

Na Slovensku po česky

Po inšpiráciu k tomuto článku som si zašiel až na pobrežie chorvátskej Dalmácie. Prečo práve tam? Lebo v Chorvátsku je fakt dobre, teplo a majú tam aj more. Chorvátske more je vraj aj slovenské, ale podľa mňa je viac české, lebo Čechov je v Chorvátsku viac počuť ako Slovákov. A práve k českým výletníčkam, ktorých rozhovory som mal možnosť na pláži odpočúvať, sa viaže moja inšpirácia. Odpočúvať je však asi silné slovo, pretože sa prejavovali naozaj výrazne. Prosto človek by musel by nedoslýchavý, aby ich asi na vzdialenosť troch metrov, pri šumení morských vlniek a ševelení jadranského vánku, nepočul. Viem je neslušné odpočúvať rozhovory cudzích ľudí, ale čo má slniaci sa človek na tej pláži robiť. Po dvoch dňoch pri mori je už človeku jasné, že slnko páli, nebo je modré, more je slané, voda je mokrá, a tak sa nudiaci dovolenkár započúva do plážového jazykového Babylonu. Snaží sa zachytiť význam viet jazykov, ktoré pozná a zisťuje, že ľudia nemajú žiadne tajomstvá. My zo Slovenska máme tú výhodu, že rozumieme minimálne ešte jednému jazyku navyše, ako iný priemerný dovolenkár. Chcem tým naznačiť, že stále rozumieme češtine.

  • 16. aug 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 23
Som zákazník, a nechcem toho veľa

Jozef Kuric

Som zákazník, a nechcem toho veľa

V dnešných obchodoch kúpite naozaj všetko. Predajú vám často aj to, čo práve nepotrebujete. Aj tak mám však niekedy pocit, že ako zákazník som často obslúžený horšie ako v minulosti, keď v obchodoch toho veľa nebolo, a čo aj za niečo stálo, bolo práve pod pultom. Možno človek toho veľa nezohnal, ale mal aspoň šancu, že mu predavač alebo predavačka rozumejú. Áno, služby sa oprávnene kritizovali, pretože v radoch sa čakalo na všetko možné. Často ste si dokonca mohli pomýliť plastovú figurínu s predavačkou a naopak, ale keď ste už narazili na dobrého pracovníka v obchode, mohli ste nakúpiť potrebnú vec aj s minimom informácií o kupovanom produkte.

  • 28. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 32
Krátko o múdrosti a hruškovici

Jozef Kuric

Krátko o múdrosti a hruškovici

Je leto, čas dovoleniek a rodinných návštev. Čas, keď človek môže navštíviť svojich blízkych, svoje rodisko a pobudnúť tam pár bezstarostných dní. Robím tak aj. Mám rád tieto dni návratov a aj spomínania na tých, ktorí sa môjho návratu nedožili. Patrí k nim aj starý otec, na ktorého spomínam často aj tu na tomto „blogovisku". Vždy, keď navštívim jeho dom a dvor, chcem ho stále vidieť sedieť pod starou hruškou. Keby tam bol, podišiel by som k nemu a prisadol by som si. Doniesol by som mu noviny, ktoré tak rád čítal a on by sa opýtal na dnešný svet a ľudí, ktorí ho obývajú. Pozorne by si ma vypočul, a potom by zdvihol zrak ku korune starej hrušky, a povedal by niečo skutočne múdro naivné.

  • 25. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 24
Pravda o odpočúvaní a odpočuté o pravde

Jozef Kuric

Pravda o odpočúvaní a odpočuté o pravde

Rád cestujem vlakom, pretože tento druh cestovania má svoje čaro. Okrem toho, že sa človek vezie, môže zároveň robiť aj mnoho iných vecí, dokonca niekoľko súčasne. Ja napríklad sledujem bežiacu krajinu, čítam si a pritom sa často potajme venujem ešte jednej záľube, a to odpočúvaniu. Nerobím však nič nekalé, len vo všetkej počestnosti odpočúvam spolucestujúcich. Robím tak kvôli svojmu záujmu o človeka a priznávam, trocha aj kvôli inšpirácii. Vo vlaku odpočúvam najradšej, pretože tu sa jednoducho odpočúva omnoho lepšie ako v krčme. Netvrdím, že odpočúvanie v krčme nie je inšpirujúce, ale krčmové témy sa predsa len často podobajú ako vajce vajcu, a človek často odpočuje len dialógy o množstve vypitého alkoholu a o následnom stave neurónov opíjajúcich sa osôb. No a neexistuje nič horšie, ako keď sa človek usadí v krčme vedľa alkoholom opojených hlavohrudí, ktoré komunikujú len skloňovaním vulgárnych pomenovaní pohlavných orgánov a časovaním írečitých slovies, ktoré sú zase synonymom súlože.

  • 23. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 2
Ako som slušne odmietol milióny dolárov

Jozef Kuric

Ako som slušne odmietol milióny dolárov

Na začiatku bol list, ktorý nezachytil ani môj e-mailový antispamový filter. Nejednalo sa o typický reťazový e-mail, niečo ako čínska modlitba, ktorú keď nepošlete ďalej, tak vás postihne strašné nešťastie. Napríklad, že vám v akváriu vyhynie celý kŕdeľ tetier neónových, alebo že budete okradnutí o 50 centov pokladníčkou v hypermarkete. Tento list bol iný. Bol napísaný zvláštnym jazykom, takým univerzálnym, ale v slovenskej verzii. Text listu bol naozaj srdcervúci, hovoriaci o nešťastí, chorobe, ale aj o nádeji, láske, Bohu a solidarite. Najšokujúcejšie však na liste bolo, že jeho odosielateľ mi ponúkol obrovskú finančnú čiastku. Žiadal len jediné, aby tieto finančné prostriedky boli využité na správnu vec. Po prečítaní týchto riadkov sa mi roztriasli kolená.

  • 13. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 14 125x
  • 75
reklama
Recept na harmonický partnerský vzťah

Jozef Kuric

Recept na harmonický partnerský vzťah

Receptov na šťastné partnerské spolužitie je naozaj mnoho. Je ich plno na stránkach lifestylových časopisov a internetových magazínov. Väčšinou však takýmto radám chýba reálny základ, pretože často sú ich autormi aj ľudia bez skutočných partnerských skúseností. Takéto rady vznikajú často z čisto zištných dôvodov, ktoré sú motivované len rastúcim predajom časopisov a ziskami z predaja reklamy. A tak ich môže pokojne písať nejaká žubrienka bez životných skúseností, alebo zatrpknutá stará dievka. Pokojne sa za maskou renomovanej poradkyne v oblasti partnerských vzťahov, môže skrývať aj neúspešný spisovateľ z Čabradského Vrbovku. Skutočných overených rád je tak pramálo. Mojim cieľom je však túto medzeru vyplniť. Prečo práve ja? Lebo mám na to všetky predpoklady, veď posúďte sami.

  • 12. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 4 638x
  • 39
Demänovská jaskyňa slobody

Jozef Kuric

Demänovská jaskyňa slobody

Jaskyne považujem za fascinujúce, desivé a tajomné zároveň. Asi aj preto, vždy keď mám možnosť, alebo cestu okolo, pri niektorej sa zastavím a nakuknem. Samozrejme, že mám na mysli iba tie, ktoré sú už niekoľko desaťročí sprístupnené turistom. Takú Demänovskú jaskyňu slobody navštevujem skoro s ročnou periodicitou, ako keď človek navštevuje vzdialenejších príbuzných. Už jej názov prezrádza, že táto jaskyňa sa nachádza v Demänovskej doline na severnej strane Nízkych Tatier, asi 13 km južne od Liptovského Mikuláša.

  • 10. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 672x
  • 1
O konci sveta

Jozef Kuric

O konci sveta

Môj koniec sveta bol niekedy za dedinským krížom, za takým tým „svätým za dedinou". To bola hranica, kam som mohol ísť ešte sám. Za týmto krížom, sa na všetky svetové strany rozprestieral už len svet zakázaných miest.

  • 30. jún 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 995x
  • 12
Nickyho rodina sa rozrastá

Jozef Kuric

Nickyho rodina sa rozrastá

Nickyho rodina je už v poradí tretím filmom z dielne slovenského režiséra Mateja Mináča, ktorý je venovaný záslužnému činu sira Nicholasa G. Wintona. Aj napriek tomu, že divák pozná dva predchádzajúce filmy (Všichni moji blízcí, Sila ľudskosti), nemá po zhliadnutí toho tretieho pocit, že už všetko videl a počul. Film Nickyho rodina sa podľa tvorcov nakrúcal šesť rokov, pričom autori natočili 450 hodín filmového materiálu, ktorý potom následne 4 tisíc hodín strihali v strižni. Na samotnom filme túto obrovskú prácu aj badať, a to nie len tým, že autori venovali veľký priestor pamätníkom (zachráneným deťom a samotnému Wintonovi), ale aj tým, že divák má možnosť zhliadnuť aj množstvo obrazov z ich kamery na cestách. Vo filme sa tak objavia zábery zo Slovenska, Českej republiky, Maďarska, Kanady, USA, Kambodže či Izraela.

  • 25. jún 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 19
Kde je Šani?

Jozef Kuric

Kde je Šani?

Vždy, keď na mňa z televíznej obrazovky útočí nová reklama telekomunikačného operátora, kde hľadajú cez pol Slovenska z internetovej siete padnutého nejakého Šaniho, spomeniem si na dobu, keď počítač bola ešte obrovská kasňa s funkciou kalkulačky. Vtedy som aj ja poznal dvoch mužov, nositeľov mena Šani. Boli to starý Šani a mladý Šani, otec a syn. Boli to jednoduchí dedinskí cigáni. Nikdy sme ich cigánmi nenazývali, nebolo vlastne ani prečo, mali predsa mená. Starému sme hovorili Šani báči a mladému iba Šani. Ich by však slovo cigán vtedy určite neurazilo, sami sa tak hrdo nazývali, akoby boli hrdí na svoju inakosť.

  • 23. jún 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 75
reklama
SkryťZatvoriť reklamu