Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Kráčal som zadumaný domov, čistiac si hlavu príjemným, jarným vetríkom. Po vetre však ku mne doliehal ženský hlas. Trocha ma vyrušoval. Bol naliehavý a taký výchovný. Zistil som, že patrí niekomu z dvojice predo mnou, s určitosťou dospelej osobe. Predo mnou kráčali matka s dcérou. Dievčatko so sklopenou hlávkou a aktovkou na chrbte, matka s igelitkou a afektom v hlase.
Dnes si študenti väčšiny stredných škôl môžu vydýchnuť, pretože časť maturitných skúšok majú za sebou. Mnohí boli možno vôbec po prvýkrát konfrontovaní s tak náročným preverovaním ich vedomostí, znalostí a zručností. Určite budú ešte dlho diskutovať o samotnej náročnosti a kvalite jednotlivých úloh, ale to je asi tak všetko, pretože závery a výsledky budú pre nich záväzné.
Sídlisko podobné mnohým iným na Slovensku. Lacno vyzerajúce paneláky, skrývajúce však byty s vysokou trhovou hodnotou, ktorá zohľadňuje dôležitosť a funkcie mesta. Napriek tomu je toto miesto niečím výnimočné. Dávno stratilo šedosť a uniformitu socialistického urbanizmu. Už pár rokov vyniká svojou otvorenosťou, slobodou a nezvyčajnou formou samoskrášlovania. K tomuto fenoménu prispievajú samotní obyvatelia, s výraznou podporou mesta. Zo strany mesta sa jedná o efektívnu a novátorskú formu podpory, ktorá je postavená na nevšímavosti. Čaro tohto urbánneho priestoru sa naplno odhalí vždy takto na jar, keď sa roztopia posledné zimné snehy a jarná tráva ešte nestihne zakryť všetky atribúty jedinečnosti.
Pred pár dňami objavil umelecký stolár Miloš Palouš pri reštaurovaní starého písacieho stola, v tajnej zásuvke súkromnú korešpondenciu Jozefa Kvetoslava Ružolícova z Pukanca. Jozef Kvetoslav Ružolícov bol štúrovec telom aj dušou. Hlavnými príčinami toho, že upadol do zabudnutia boli jeho osobné a politické spory so samotným Ľudovítom Štúrom. Narodil sa v rodine evanjelického farára, ako 12. dieťa v poradí. Napriek tomu, že sa nedostal do učebníc, je známe (nie však potvrdené), že tiež študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, zúčastnil sa aj pamätného protestného odchodu štúrovcov z Prešporku do Levoče, a aj slávneho výstupu na Devín, po ktorom sa však dostal do úplnej nemilosti samotného Štúra. Príčinou Štúrovho hnevu bolo vraj to, že Ružolícov si robil žarty z jeho novozvoleného mena Velislav.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory, dokonca aj tie politické. Túto demokratickú vymoženosť nie je možné upierať ani ľuďom, ktorí by radšej mali pomlčať, aby sme sa okrem pochybovania nad ich umeleckými kvalitami, nemuseli aj ironicky usmievať na ich občianskych a politických postojoch. O otvorenej podpore politikov a politických strán, ľuďmi z umeleckej brandže si už dlho myslím svoje. Je jedno, či je podpora vyjadrená modrým alebo červeným. Jednoducho som toho názoru, že kultúrna obec by si mala zachovávať určitý odstup od tej politickej, a skôr by mala nastavovať pravdivé zrkadlo, a nie snovať pavučiny, založené na prospechu a barterových obchodoch.
V poslednom čase sa meno lídra slovenskej legendárnej rockovej kapely Tublatanka objavuje v médiách častejšie, ako tvár dvorného meteorológa nemenovanej súkromnej televízie. Mnoho ľudí je prekvapených z toho, že Maťo Ďurinda a Tublatanka, resp. to čo z nej ešte zostalo, teda nejaké tie gitary a aparatúra, prepožičali svoje tváre, hlasy a watty volebnému štábu SNS. Pravdupovediac po tom, čo Jožo Ráž pred pár rokmi blahorečil pána Mečiara a sám seba nazýval inertným plynom, je toto ďalšia tragédia, ktorá postihla rezerváciu chránených druhov s názvom „slovenské hudobné legendy".
Svetovosť piešťanských kúpeľov sa spája s podnikateľskou rodinou Winterovcov. Za premenou na moderné svetové kúpele stáli bratia Ľudovít a Imrich, ktorí pokračovali v práci svojho otca Alexandra. Po ich úspešných podnikateľských zámeroch sa kúpele dostávali do stále väčšej pozornosti a začali ich navštevovať aj významné svetové osobnosti z oblasti politiky, kultúry a športu. Po 1. svetovej vojne sa sláva tohto miesta ešte viac znásobila aj tým, že samotná československá vláda prezentovala vo svete piešťanské kúpele ako úspešnú československú značku. Tak do kúpeľov prichádzalo plno domácich aj zahraničných osobností, pričom asi najexotickejšími návštevníkmi boli indickí maharadžovia.
V týchto pohnutých postgorilích časoch je určite mnoho ľudí znechutených politikou. Mnohých už teraz trápi svedomie za vnútorné úvahy, že by voliť vôbec nešli. Pre takto trpiacich by mohli byť utešujúce aspoň slová z kontroverzného Freakonomicsu. Jeho autori na svojom blogu tvrdili, že nikdy nevolíme kvôli programu volenej politickej strany, ani kvôli našim ekonomickým záujmom. Motivujú nás vraj hlavne sociálne stimuly. Podľa ich sociologického výskumu je skoro isté, že najväčšia výhoda spojená s chôdzou k volebnej urne spočíva v tom, že nás naši priatelia a kolegovia uvidia vo volebnej miestnosti.
Fascinácia politikmi má na Slovensku dlhšiu tradíciu. Tento fenomén možno súvisí s akousi dedičnou plebejskosťou, ktorá je slovenskému voličskému elektorátu vlastná. Typický slovenský volič 20. storočia akoby trpel akousi poruchou, potrebou dostať sa čo najbližšie k svojmu milovanému politikovi, uctievať ho a dotknúť sa aspoň jeho zvrškov. Preto sa v 40. rokoch 20. storočia tlačil v dave, len aby mohol zažiť extaticko-fašistický zážitok počas nedeľnej omše, ktorú práve celebroval sám Jozef Tiso. Tým šťastnejším sa splnil aj sen o eucharistii prijatej z rúk samotného vodcu, alebo o osobnej spovedi zavŕšenej bozkom prezidentovej štóly.
Prednedávnom prišla pohroma, pravda popisujúca politický proces. Príbeh presiaknutý podvodmi, popisujúci podplácanie politikov, poslancov. Popis prinášal pekelný príbeh plný politických pokleskov, prehreškov proti poctivosti, pravde. Po prečítaní prepisov, pochopiteľne prišlo pobúrenie. Príbeh podráždil plno prekvapených, poctivo pracujúcich. Poctivci prosto pociťovali potrebu poznať pravdu. Požadovali prešetrenie, preverenie podozrení, pritom posmutneli. Páni politici, preboha prečo?
Priznávam sa, že už od jesenného pádu vlády uvažujem, že v konkrétnu marcovú sobotu v roku 2012 by som akože nebol doma. Samozrejme nie pre normálnych ľudí, rodinu a priateľov, ale iba pre politikov. Ak by v túto sobotu práve husto pršalo, alebo by nebodaj ešte padal sneh, zamkol by som byt na dva západy, zatemnil by som žalúzie a celý ten volebný cirkus by som jednoducho odignoroval. V prípade slnečného počasia by som možno bol ochotný opustiť pevnosť, ale volebnej miestnosti by som sa vyhol veľkým oblúkom.
Záver starého roka som bol nútený preklínať v duchu a často aj nahlas. Nepomáhala ani škoricová a borovicová predvianočná atmosféra, ktorá predtým vždy zaberala. Akoby aj mohla, keď človeka nachvíľu podrazí vlastné telo, a v jeho blízkom rodinnom kruhu zradí telo niekoho úplne, zákerne a navždy. Naozaj zvláštny záver roka.
Opäť som si bol osobne prevziať zásielku kníh z môjho obľúbeného internetového obchodu. Nevyužil som však osobný odber na odbernom mieste, čo niektoré knižné internetové obchody ponúkajú, ale opäť som bol nútený vypraviť sa k najbližšej pobočke pošty. Napriek tomu, že pri nákupe som zvolil platbu na dobierku a doručenie prostredníctvom organizácie, ktorá má doručovanie v popise práce, prevzatia zásielky v teple domova som sa opäť nedočkal. Uznávam príliš veľa „opäť" na tri vety, ale to len preto, že toto nebola prvá takáto skúsenosť so službami Slovenskej pošty. Naozaj sa mi to stáva skoro pravidelne.
Roald Dahl sa narodil vo Walese nórskym rodičom. Krstné meno dostal po svetoznámom nórskom polárnikovi Roaldovi Amundsenovi. Možno aj vlastníctvo tohto slávneho mena bolo predurčením jeho budúceho života. Dahlov život bol skutočne bohatý na životné zvraty, rodinné straty a rany osudu, ale aj dobrodružstvá, úspechy a slávne okamihy. Najväčšiu slávu mu priniesli hlavne jeho literárne počiny. Stal sa jedným z najpredávanejších autorov na svete. Stvoril množstvo poviedok a kníh pre deti aj dospelých. Jeho diela sa vyznačovali neuveriteľnými zápletkami príbehov, nepredvídateľnými závermi a nezvyčajným humorom, ktorý bol často odetý do čierneho rúcha. Práve jeho čierny humor bol asi najväčším lákadlom pre čitateľov, možno aj preto, že pred Roaldom Dahlom sa tento typ humoru veľmi nevyskytoval.
Ľudstvo by malo byť vďačné za všetkých tých géniov, ktorí tento svet urobili lepším miestom pre život. Samozrejme, že s týmto výrokom sa môže stotožniť iba technooptimista. Naopak, ten kto vidí vo vede a technike len prostriedok na ničenie planéty a odrhnutie človeka od matky prírody, bude preklínať deň, keď prišiel na svet každý ďalší génius a vizionár. Paradoxne k takýmto protipokrokovým postojom niekedy dospeje aj človek, ktorý sa narodí s talentom a s predurčením na veľké vedecké objavy. Jeho prerod môže byť dokonca ešte komplikovanejší, a nezmení sa len na bojovníka proti vedeckému pokroku, ale jeho konanie nadobudne až protispoločenské a socio-patologické rozmery.
Po druhej svetovej vojne mlčala dlhé roky učupená v malej nitrianskej uličke, jedna nádherná sakrálna stavba. Bola len akýmsi ošumelým a nemým svedkom jednej ľudskej tragédie, kým si ju konečne všimli kompetentní, ktorí sa možno v hodine dvanástej prebrali z postsocialistickej letargie a vdýchli jej znova život. Nie však náboženský, pretože z objektívnych historických príčin to už ani nebolo možné, ale kultúrny a dejinno-architektonický. Po niekoľkoročnej rekonštrukcii (rekonštrukcia sa začala ešte v roku 1983) sa tak táto stavba stala pamätníkom aj židovských dejín starobylej Nitry.
Jeden sa chcel podobať na Davida Gahana, druhý sa česal ako Martin Lee Gore. V akejsi infantilnej viere, že budú stále mladí si sľúbili, že zostanú pravovernými Depešákmi do konca života. Prisahali si, že zostarnú spolu so svojimi idolmi, aj keď oni mali pred nimi už nejaký ten náskok. V čase, keď sú najväčším problémom pubertálne vyrážky, malé vreckové a pondelňajšia písomka z fyziky, naivnejšiu prísahu človek asi ani nevymyslí.
Môjho starého otca navštevoval muž, ktorý si rád vypil. Bol to taký dedinský pijan, ktorý pustil dolu gágorom každú výplatu a v podstate aj celý svoj majetok. Vo vnútri to však bol dobrý človek, len so zlými prioritami. Kvôli alkoholovému opojeniu často strácal dôstojnosť, a okrem močenia na verejnosti, navštevoval dvory spoluobčanov, dotieravo túžiac po spoločnosti, ale ešte viac po litri vína.
V časoch, keď sa mladým mužom zapaľujú lýtka, sa pohyboval v mojom okolí chlapec, ktorý priťahoval problémy. Bol v tom úplne najlepší na svete, jednoducho borec. Stačilo, že sa zjavil vo vašej bezprostrednej blízkosti, alebo vám pri bare kúpil drink, a s určitosťou ste mali okrem nápoja, aj o jeden problém naviac. V tom momente by vám nepomohol ani kominár a jeho šťastné sadze, ani trikrát popľutá podkova pre šťastie v zadnom vrecku nohavíc a domnievam sa, že už ani oblíznutie čiernej mačky. Prosto, v tom okamihu sa na vás nalepila čierno-čierna smola.
Boli časy, keď sa futbal hral v červených trenkách, a do lopty sa kopalo v obyčajných gumených kopačkách. Časy, keď sa strieľali góly aj s krajcom maslového chleba v jednej ruke, keď futbalom žila celá ulica, keď sa hralo o tie najvýznamnejšie trofeje, keď dolný koniec hral zásadne iba s tým horným, a keď čas nehral skoro žiadnu rolu. Bola to mimochodom aj doba, keď chlapci ešte mali fantastické sny, pretože netušili, že niekde tam vo veľkom svete existujú aj nejakí manažéri, právnici, biznismeni a finanční žraloci. A tak zbožňovali hlavne indiánskych náčelníkov, Sandokana, hrdinov, československých hokejistov a svetových futbalistov.
