Absolvent Fakulty sociálních věd UK v Prahe. Milovník histórie, cestovateľ po Ázii, občasný komentátor súčasných pomerov.Sledujte ma na Facebooku kliknutím na písmeno "f", ktoré sa nachádza pod "Pridaj k obľúbeným". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ako som sa dopočul, tak SDKÚ-DS navrhuje, aby sa 28.október stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Až do tohto momentu môžeme hovoriť o veľmi chválitebnom návrhu, ktorý si zaslúži všetku podporu o to viac, že tento dátum by mal nahradiť 1.september - Deň ústavy Slovenskej republiky.
V dejinách slovenského národa neexistuje významnejší historický medzník ako 28.október 1918. Pred týmto dátumom boli slovenské regióny ako hornouhorské komitáty integrálnou súčasťou Uhorského kráľovstva. A to preukazovalo veľkú dávku životaschopnosti, čoho dôkazom bola aj skutočnosť, že kráľovstvo malo za sebou takmer tisícročnú históriu. Dňom 28.októbra 1918 však započal proces, ktorý tomuto historickému štátnemu celku začal zvoniť umieráčikom. V Prahe vydalo v poobedňajších hodinách plénum Národného výboru nasledovné prehlásenie:
Ministerstvo financií zverejnilo svoj návrh zákona o štátnom rozpočte, ktorý počíta s miernym poklesom peňazí do rezortu školstvu voči roku 2013. Ak si odmyslím, že investície do vzdelania by mali naopak rásť vzhľadom k ich strategickému významu pre rozvoj Slovenska, tak zarážajúcou skutočnosťou je vyčlenenie úbohých 19,94 milióna EUR na podporu vzdelávania osôb s osobitnými vzdelávacími potrebami, zvyšovanie vzdelanostnej úrovne príslušníkov marginalizovaných rómskych komunít a osôb s osobitými vzdelávacími potrebami.
V poslednom období sa rôzne otázky z obdobia existencie Veľkej Moravy stali objektom zvýšeného záujmu, ktorý je obzvlášť badateľný medzi našimi najvyššími ústavnými činiteľmi.
Problémy tejto krajiny veľmi úzko súvisia s kvalitou školstva, ktoré nezodpovedá nárokom doby. V našich školách je vzdelávací proces bohužiaľ postavený na kvantite, ktorá v konečnom dôsledku nevytvára požadovanú kvalitu. Kvalita je vyjadrená množstvom informácií, ktoré si žiak zapamätá, pričom nič nevyjadruje absurdnosť tohto systému viac ako hodiny slovenského jazyka a literatúry.
Určite ste si všimli prebiehajúcu kauzu v Českej republike, kde polícia obvinila z korupcie významné postavy z politickej scény. Nebudem špekulovať nad príčinami, ani nad ďalším vývojom, ale čo ma na tejto kauze zaujalo, sú reakcie niektorých predstaviteľov nášho štátu. Priznám sa, že som od nich očakával viac, aj keď úprimne nerozumiem tomuto vlastnému postoju, pretože po toľkých rokoch by som už mohol byť a mal byť dostatočne apatický.
V poslednom období prebehla médiami správa o aktivitách zo strany niektorých zástupcov maďarskej národnostnej menšiny, ktorých cieľom je presadenie rozšírenia možnosti umiestňovania dvojjazyčných tabúľ. A to na vlakových, ako aj na autobusových staniciach v obciach, kde žije minimálne 20% obyvateľstva prislúchajúcej ku konkrétnej menšine.
Predvčerom som narazil na zaujímavý dokument z dielne Českej televízie s názvom Sbohem Československo, ktorý vznikol pri príležitosti 20.výročia zániku Československej republiky.
Pred necelým týždňom som napísal blog o cestách ako v banánovej republike, ktorý bol reakciou na zlý stav cestných komunikácií na území hlavného mesta Slovenskej republiky. Podnetom k nemu bol defekt, ktorý som dostal na výtlku tesne po odbočení z Trnavskej cesty na Bajkalskú ulicu. Hovoriť o tom, že ide o jeden z nosných mestských ťahov, kde je veľmi intenzívna každodenná premávka, je asi zbytočné. Zbytočné je hovoriť aj o tom, že mi zlým stavom ciest vznikla škoda vo výške minimálne 85€, pretože mi nedávno zakúpenú pneumatiku nikto nepreplatí.
Vyzerá to tak, že pravica úporne hľadá svojho kandidáta na prezidenta. Človek má však niekedy pocit, že zaznievané mená sú skôr vyjadrením beznádeje ako reálnej ambície zvíťaziť vo voľbách. Ďalším menom, ktoré v médiách začína v tejto otázke rezonovať, je aj meno JUDr. Radoslava Procházku.
Vždy, keď sa vraciam zo zahraničnej cesty na Slovensko, tak sa po rýchlom prejazde rakúskym vidiekom ocitnem v meste, ktorého genius loci je pre mňa takmer neuchopiteľný. Zmes socialistického realizmu, ktorého najlepším vyjadrením sú panelákové sídliská, sa v ňom často miesi s nevkusným postsocialistickým chaosom, ktorého rôzne podoby vyrástli v priebehu posledných dvoch desaťročí na mnohých miestach nášho hlavného mesta. A jeho celkový charakter nadôvažok veľmi dobre dotvára kvalita ciest, ktorá je katastrofálna. Ešteže nám tu zostal aspoň ten kúsok starého mesta, ktoré odolalo komunistickému blúzneniu.
Veľká časť ľudí si kladie otázku koho voliť, zatiaľ čo veľká časť ľudí už pre istotu k voľbám ani nechodí. Kto nesie zodpovednosť za tento smutný obraz demokracie na Slovensku? Ak odpovieme, že ponovembrová generácia politikov, ktorej čas sa postupne napĺňa, tak určite odpovieme správne.
Prečítal som si komentár zo Schutzovho pera s názvom Zachráň sa kto môžeš, ktorého odporúčanie šetriť si na staré kolená už teraz, je isto veľmi správnou myšlienkou. Budúcnosť v oblasti dôchodkového systému je jednoznačne čierna, pretože so starnutím obyvateľstva môže s jeho udržateľnosťou počítať len skutočný odvážlivec.
Premýšľali ste niekedy nad tým, ako by ste sa s najväčšou pravdepodobnosťou dohovorili, ak by ste sa strojom času presunuli do Bratislavy v roku 1851? V tomto období totiž neprevládala v meste slovenčina, ale nemčina, pretože až 74,60% obyvateľov sa hlásilo k Nemcom alebo nemecky hovoriacim Židom, pričom k Slovákom 17,96% a k Maďarom 7,45% obyvateľov. Mesto tak v období Štúrovcov malo väčšinovo nemecký charakter, čo je skutočnosť, ktorú si málokto z jeho súčasných obyvateľov uvedomuje a to aj preto, že podľa sčítania ľudu z roku 2011 je Nemcov už len 0,23% obyvateľov.
Dnes uplynulo presne 70 rokov od kapitulácie nemeckých vojsk v Stalingrade, ktorá predstavovala najzásadnejší moment v celej 2.svetovej vojne. Ráno dňa 2.februára okolo 09:00 odoslala posledná funkčná nemecká vysielačka správu, že do traktorového závodu prenikli sovietski vojaci. Za necelú hodinu po tom prikázal generál Strecker zložiť zbrane.
Prečítal som si článok z pera angažovanej novinárky Petry Procházkovej, ktorého titulok znie Volgograd nakrátko opäť premenujú na Stalingrad. Očakával som, že sa v článku možno dočítam o dôvodoch, prečo sa tak radnica mesta rozhodla, ale namiesto toho som v článku našiel množstvo negatívneho PR o súčasnom Rusku. To, čo predvádza autorka tohto článku je dehonestáciou novinárskej profesie, pretože z článku je úplne zrejmý tendenčný záujem vykresliť súčasné Rusko za každú cenu v negatívnom svetle a ctená autorka k tomu zneužíva jeden z hlavných medzníkov veľkej vlasteneckej vojny. Tá je mimochodom jedným zo základných kameňov modernej ruskej identity.
Stalo sa vám, že ste prišli do hypermarketu a nič ste si nekúpili? Myslím, že z času na čas sa človeku stane, že nenájde hľadanú položku a preto sa otočí na pätách a svoje pátranie zameria na inú obchodnú sieť. Potiaľto je všetko v poriadku až zistíte, že vyjsť z obchodu je omnoho ťažšie než doňho vojsť.
Žijeme v kultúre, ktorá má tendenciu považovať dejiny za lineárne. Toto dedičstvo kresťanského svetonázoru zmiešané s filozofiou pozitivizmu nás vedie k presvedčeniu, že budúcnosť našich detí bude lepšia než tá naša.
Ak veríme v Jánošíka, tak neveríme, že politika môže byť dobrá a narodili sme sa, aby sme hundrali a čakali, či sa z lupu neujde niečo aj nám. Asi takto znie intelektuálna obžaloba Jánošíka, ktorý sa stal súčasťou slovenskej ľudovej slovesnosti. Toho Jánošíka, ktorý vyjadroval nádej slovenského ľudu po sociálne spravodlivejšej spoločnosti v časoch chodenia na panské a odvádzanie cirkevného desiatku.
To, čo sa už dlhšie očakávalo, bolo dnes potvrdené na Rade KDH v Banskej Bystrici. Z hnutia s vysokou pravdepodobnosťou odchádza ďalšie zaujímavé meno, ktoré neuspelo so svojou snahou presadiť zvnútra jeho programovú reformu.
