Som vnímajúca bytosť. Milovaná a milujúca žena. Šťastná matka. A to stačí :-) Zoznam autorových rubrík: Svet mojimi očami, Svet detí mojimi očami, Symbolika, Zamyslenia, Túlavé myšlienky, Puto spomienok, Come in quietly, My voice is Lisa, V rozhovore s láskou
Deti nie sú našou súčasťou. Nie sú nami. Sú to samostatné bytosti, len momentálne závislé od našej opatery. Nič nám nedlžia, lebo tak, ako sme im dali život my, ho oni dajú svojim deťom. Ak si ich budeme vážiť, prejavovať im skutočnú úctu, ako cítiacej bytosti, už aj ako veľmi malej, vrátia nám to späť. Budú si vážiť nás, aj samé seba a tým celý svet, ktorého súčasťou sa cítia byť. Na rozdiel od nás.
Žijeme v neustálom kŕči, strachu o to, že prídeme aj o to málo, čo v živote máme. Tak veľmi sa bojíme otvoriť svetu, také veľké sú naše obavy z toho, že nám vezmú aj to posledné, čo nám zostalo. Preto sa dokážeme zubami nechtami držať hoci aj frustrácie, lebo nám, paradoxne, dáva pocit istoty. Lebo je reálna, je našou žijúcou každodennosťou. Zdá sa vám to zvrátené?
Ja sama mám dieťa. Zosmutniem ale vždy, keď vidím detičky v kočíkoch v nákupných centrách zahalené plienkou, či dekou. Možno ich tak mamičky chcú chrániť pred prípadnými vírusmi. Ale znemožňujú im tým aj kontakt so svetom. Majú svoje cumlíky, hračky, ale svet ponúka mnoho iných zaujímavých vecí. Neuzatvárajme im ich svety rovnako, ako sme uzatvorili tie svoje. Neživme v nich obavy.
Deti sú našim zrkadlom. Poukazujú na to, akí sme vo svojich srdciach. Preto ak dieťa zlyhá, zlyhali sme najmä my. Svojou nevšímavosťou, alebo naopak prílišným vynucovaním si ich pozornosti. Ak chceme svoje deti ovládať, bez toho, aby sme im ponechali slobodný priestor a veci im vysvetľovali, je úplne jedno, či to robíme tvrdou výchovou a príkazmi, alebo úzkostlivou starostlivosťou, kedy im, v snahe uchrániť ich pred zlým svetom, bránime kontaktu s realitou. Často aj za cenu citového vydierania. V oboch prípadoch stratíme ich dôveru. Lebo ani jedna možnosť im nedáva priestor pre slobodné rozhodnutie.
Markíza má nových redaktorov. Sledovala som ich nejaký čas, aby sa ukázali, čo v nich je. Až na možno jednu malú chlapčenskú výnimku, je to veľmi zlé. Ak sa markíza snažila o to, aby omladila, oživila svoj tím, tak toto splnila. Ale nové veci by mali so sebou prinášať aj zmenu. Ale v tomto prípade to neplatí vôbec.
V dnešnej dobe prichádza na svet čoraz viac detí, ktoré sú iné, než väčšina z nás. A či ich budeme nazývať indigové, krištáľové či dúhové, nie je vôbec podstatné. Očakávania voči tejto novej generácii sú veľké a živené hlavne medzi rodičmi. Každý rodič predsa túži po výnimočnom dieťati. No vychovávať skutočne výnimočné dieťa dáva občas rodičom zabrať. Nie je to také jednoduché.
Som smutná z toho, ako tvrdo vymedzujeme hranicu medzi realitou dospelých a detským svetom nekonečných možností. Vytvorili sme si ju my sami. Dospelí. A budujeme ju aj vo svojich deťoch.
Už dlhší čas myslím na to, že budem písať o deťoch. O dnešných deťoch, ktoré sú nám podobné a predsa tak odlišné. Otvárajú nám dvere do vlastných sŕdc. Sú plné lásky, zvedavosti, odvahy a sily. Neuvedomujú si, akú majú moc. Netúžia po tom, aby nás prevyšovali, poúčali, obmedzovali, alebo sa s nami porovnávali. Milujú nás takých, akí sme. Bez toho, aby sa nás snažili zmeniť. No nielen v tom sa máme od nich čo učiť.
To, čo sa nám páči, nemusí byť dokonalé. Stačí, ak to príjemne pohladí naše zmysly. Platí to aj v službách. Napríklad, keď si môžeme vychutnať víkendovú kávičku na mieste, z ktorého cítiť ľudskosť. Akoby to miesto malo dušu. Lebo do neho vložili časť svojho ja majitelia. Je takou vzácnosťou nájsť v dnešnej dobe takúto príjemnú oázu. Spoznáte už hneď pri príchode, že nebola vytvorená len za účelom zisku. Ale že ponúka niečo viac. To miesto a ľudia v ňom túžia vo vás zanechať pocit. Bolo pre nás veľmi príjemným prekvapením, keď sme dnes takéto miesto objavili aj v našom hlavnom meste.
Keď sa okolo nás deje niečo zlé, ale bytostne sa nás to nedotýka, vedome či nevedome si to nevšímame, odignorujeme, berieme ako tvrdú realitu, alebo nanajvýš poľutujeme tých, ktorých to zasiahlo. Sme ale vždy pohoršení, keď sa dopočujeme o ľahostajnosti iných. Keď sa niekoho nezastanú, nepomôžu, neurobia to, čo je potrebné. A ľudské. Tam sa často náš aktívny prístup začína, aj končí. Vidíme len to, čo by mali urobiť ostatní. Ale svoju vlastnú nevšímavosť si častokrát neuvedomujeme. Sme presvedčení, že my by sme sa v danej chvíli určite zachovali inak. Poskytli by sme pomoc tým, čo by to potrebovali, ochránili by sme tých, čo by boli ponižovaní. Ak ale svoje presvedčenie nepodložíme skutkami, stáva sa len chabou pomocnou barličkou pre budovanie si vlastného ega. Čo je nesmierne málo.
Občas to, čo sa vymyká zaužívaným stereotypom či spoločenskej morálke, sa časom stáva prirodzenou súčasťou nášho života. Stačí, ak sa k tomu začne hlásiť dostatočný počet ľudí. Nemusíme s tým súhlasiť všetci. Ale nebojujeme proti tomu, ak to už za svoje prijala spoločnosť, do ktorej patríme. Alebo patriť chceme. Z obavy, žeby to mohlo byť použité proti nám. A časom to akceptujeme aj my. Takýmto spôsobom sa v našich srdciach usídlila aj agresivita. Už dávno nie je prejavom len pár jednotlivcov. Má medzi nami čoraz viac priaznivcov a málo odporcov. Tak neustále narastá. Najlepšou obranou je predsa útok, nie? Odstaviť protivníka už hneď na začiatku. Určite by inak zaútočil on. Prežijú len tí najsilnejší. A my tak veľmi túžime patriť medzi nich.
Šírenie paniky je účinnejším nástrojom na ovládanie ľudí ako násilné represie. Jej predpokladom je strach. Ale v sofistikovanejšej forme. Naša spoločnosť je ním presiaknutá. Uverili sme jeho sile a dokonca sme si ho stotožnili s realitou. Našou každodennou. Hoci sme ešte o nič neprišli, bojíme sa o svoje istoty. Pre istotu už dnes. Veď sa o tom píše v novinách, či hovorí v správach. Je to všade vôkol nás, čo ak niečo zlé zasiahne aj nás? A tak namiesto toho, aby sme žili svoj život, vedome sa ho vzdávame a obetujeme strachu.
Podstatou celej našej existencie je energia. Nekonečná pulzujúca sila, z ktorej je stvorený svet, vrátane nás. Je základom nášho myslenia, konania, vnímania. Sme však neopučiteľní. Chceme ju vlastniť, tak, ako všetko vo svojom živote. A keďže sa nám to nedarí, berieme si ju násilím. Energia nám ale nepatrí. A nikdy ani patriť nebude. Môžeme ju využiť pre svoje dobro, ako aj ostatných, ale nesmieme si ju privlastniť. Tak sme ale zvyknutí - brať si všetko, o čom si myslíme, že nám právom patrí. Okrem nás samých nám ale nepatrí nič. Život je to najcennejšie, čo máme. Ale namiesto toho, aby sme energiu života využili na hľadanie svojho šťastia, otvorili sa svetu, prijímali nové výzvy a ich naplnením vrátili univerzu to, čo nám poskytlo, len parazitujeme na vlastných životoch. Uzatvárame sa do seba a ničíme sa vlastným strachom, agresivitou, či ľahostajnosťou. A ešte sa čudujeme, že prečo je náš život plný negativity.
Nie som učiteľkou. Pochádzam ale z učiteľskej rodiny, môj otec učil celý život. Keď bol dieťaťom, stal sa mu úraz a dlhší čas nemohol chodiť do školy. Návrat do školských lavíc bol náročný, prebraté učivo mu nikto nevysvetlil, nikto sa s ním nezaoberal, preto začal mať horšie známky. A s nepochopením sa stretol aj u vlastných rodičov. Videli len zlé výsledky. Nerozmýšľali nad tým, prečo sa tak stalo. Svojmu synovi nepomohli. Ale neodcudzoval ich za to. Vysporiadal sa s tým po svojom. Dlhé roky bol aj výchovným poradcom. Chcel pomôcť chlapcom, ako bol on sám. Pochopiť samých seba. A hlavne vysvetliť rodičom, aby porozumeli, v čom by mala spočívať ich pomoc. Deti sú zhmotnením toho, čím sme my, rodičia. Nie sú to naše kópie, sú to samostatné bytosti, ale to, akými sú vo svojom vnútri, je aj naša vizitka.
Sme ľudské bytosti a učíme sa najmä na vlastných chybách. A tak to má byť. Svoj život si tak žijeme po svojom. A po svojom riešime aj svoje omyly. Buď sa z nich poučíme, alebo pred nimi budeme zo strachu zavierať oči. Ak je to naše slobodné rozhodnutie, obe rozhodnutia sú rovnocenné. Poznanie získavame vlastnou skúsenosťou, ale môžeme ju nájsť aj v múdrosti iných. Vtedy nám ale často uniká jeho pravý význam. Stotožníme sa s ňou len preto, lebo tak pekne znie. Ale reálne nás neovplyvní. Za to často a radi o nej hovoríme. Neodoprieme si predsa možnosť prezentovať sa ako tí, čo sú sčítaní. Vyzerá to tak inteligentne, nie? Skrývame sa za pekné frázy v snahe byť tými, čo majú vždy čo povedať. A samozrejme niečo veľmi múdre. Spoločnosť možno ohúrime, ale je päť minút slávy dôležitejších než poznanie samotné?
Posledným, siedmym hriechom, tak, ako ho pomenováva kresťanstvo, je lenivosť. Náboženskú náuku ale nechajme bokom. To, že niekto oddychuje a nič nerobí, ešte neznamená, že sa dopustil hriechu. Preto lenivosť zameňme radšej za slovo nečinnosť. Je na jednej úrovni s ostatnými hriechmi, ale tým, že dotvára celistvý obraz o ľudskom konaní, stojí akoby nad nimi. Je súčasťou nášho konania vždy, keď môžeme urobiť niečo pre seba, ale nestane sa tak. Tým, že nič neurobíme, nič nepokazíme, ale vzdávame sa možnosti ovplyvňovať svoj život. Akoby sme ho ani nežili.
V poslednej dobe je "in" byť ľudový. Alebo to aspoň deklarovať. Ľudovosť prezentovaná ako priblíženie sa k masám. Stáva sa mottom politických strán, ale aj médií. Dnešné spravodajstvo nie je o investigatívnej novinárčine či objektívnom citovo nepodfarbenom informovaní (čomu sa inak hovorí profesionalita, len médiá akoby to slovo nemali vo svojom slovníku). Príkladom sú televízne noviny na markíze, ktoré sa zmenili na "ľudové spravodajstvo", ktorého význam poznajú asi len jeho tvorcovia.
Šiestym základným hriechom, tak ako ho pomenováva kresťanstvo, je nestriedmosť. Náboženstvo ale nechajme bokom. Svet nie je čierno-biely, hriechy nie sú smrteľné, vnímam ich len ako možné sklony v ľudskom konaní, ktorého podstatou je slobodná voľba. Sme originálne a emotívne bytosti. Chýb sa dopúšťame na základe vlastných pocitov, keď nevychádzajú z hĺbky nášho srdca. Ak nemáme v sebe dostatok lásky, niečoho iného musí prevyšovať. A dostávame sa tak do nerovnováhy.
Smilstvo, piaty základný hriech, je v dnešnej dobe neaktuálny. Spoločnosť už predmanželský sex akceptovala. Kresťanský rozmer nechajme ale bokom. Pozornosť upriamim na to, čo je jeho podstatou: túžba. Ak sme cítiace bytosti, je našou neoddeliteľnou súčasťou. Každý z nás má svoje vlastné túžby. Tak ako má každý svoj vlastný život. Mnohé túžby máme spoločné, iné odlišné, alebo rozdielne len v intenzite. Sú našou hnacou silou v uskutočňovaní svojich snov. Môže to byť čokoľvek, o čom si myslíme, že nás urobí šťastnými. Majetok, vzdelanie, povolanie, postavenie, vzťah, dieťa, či sex.
Svet nie je dokonalý. Lebo ho tvoríme my, ľudia. Rodíme sa ako originálne a slobodné bytosti, s možnosťou mýliť sa. A radi to využívame. Učíme sa celý život. Najradšej na vlastných chybách. Niekto sa učí rýchlejšie, iný pomalšie. Za svoje konanie vždy nesieme zodpovednosť. A následky. Máme ale právo byť sami sebou. Prežiť si svoj život po svojom. Aj s chybami.
