Dýchať vôňu tvojich slov, len tak ležať v tvojom tieni... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Poézia, Ty, Súkromné, Mojimi očami
Vôňa bola celkom špecifická. Najradšej mám vône. Vôňu nemocničného bufetu, vanilky, zázvorových koláčikov, tvoju vôňu, ktorá prichádza tesne pred tebou alebo vôňu lúky po daždi. Toto bola iná vôňa. Takto vonia svet. Ľuďmi.
V posledných dňoch sa moje večery delia na tri etapy. Rovnako ako ten dnešný. Studený, januárový, trochu osamelý večer. Na začiatok treba pripomenúť, že keby som bola s tebou, tak by sme určite robili niečo nebeskejšie, voňavejšie a predovšetkým zábavnejšie.
Mrzlo. Všetko navôkol. Mláky, úsmevy, bozky aj chlpy v nose. Bolo nám zima. Ty, so svojimi päťdesiatimiôsmimi kilami si bol zmrznutý celý. V červenom šále si tratil dych. Zvonček zacengal a vošli sme dnu.
Nedeľné dopoludnie. Vtáčiky spievajú, slnko svieti, v zrkadle mám celkom zdravú farbu aj napriek včerajšej prehýrenej noci, deň je krásny. Mám chuť vyložiť si nohy na gauč a zahájiť dvojhodinovú meditáciu. Z kuchyne by sa o tomto čase mala šíriť nejaká vôňa. Nešíri. Že by mama umrela? Myslím, že nie, ráno som ju videla. Z omylu ma sto percentne vyvedie jej hlas: „Katarína...“ Keď ma rodičia volajú krstným menom, nikdy to neveští nič dobré. Aj naposledy, keď sa mi podarilo prevolať paušál. Škoda reči.
Niektoré diela sú osudové. Pripletú sa vám do cesty a vy neviete odolať. Rovnako to bolo s útlou červenou knihou s romantickým názvom Najkrajšia žena v meste od Charlesa Bukowskeho. Práve ona ma počkala v hypermarkete pri nákupe parížskeho šalátu a štyroch rožkov. Zbadala som ju na potulkách medzi regálmi. Niekto ju položil medzi ponožky, asi si ju rozmyslel. Ja nie.
