Statik a sestra v jednej osobe, Asociácia sestier a pacientov ASAP, Cesta sestry ku pacientom Zoznam autorových rubrík: spriadam myšlienky do nitky, opáť raz začiatok, komunita starých ľudí, postavenie sestier v spoločnos, Osobnosti, ošetrovateľstvo, voľný pád ošetrovateľstva, Vyberám z pošty, povolanie, prostredie, zdravie, prevencia, etika a empatia, poslanie sestry, Súkromné, Nezaradené
Reklamný magnát sa rozhoduje vyhovieť požiadavkám sestier. Profesia, ktorá potrebuje mediálnu kampaň. "Deväť z desiatich lekárov používa -Honki tonki- prípravok pre prevenciu dlhovekosti" znie z reklamného spotu. Sestru v reklame nespomenie žiadna biznis firma. Prečo? Potrebná je náprava.
Peter, sanitár urobí všetko pre úsmev v tvári starkých, ktorí sú mu zverení. Za dverami oddelenia je ukrytá spokojnosť s Petrom. Pomáha, poumýva, osprchuje, oblečie, nakŕmi, dá napiť. Dvíha ťažkých nevládnych pacientov, podoprie ich svojim ramenom, ruky podá pre stabilitu. Pritiahne ich ku sebe a vzniká puto, ktoré sa dá ťažko roztrhnúť. Pozorovať Petra pri práci, ako sa pokojne prihovára nevládnym, je ako sledovať film. Dobrý film. Petrova dvojtýždňová vytrvalosť naučiť pacienta s tromi typmi demencie použiť toaletu, má moju úctu, úľavu a odpadnutý balvan z duše. Jeho postava, keď sa skláňa nad nevládnou pacientkou patrí na titulky denníkov.
Zmiešané pocity, prvé vyplnené dotazníky o kvalite postelí v nemocniciach v SR sú naspäť. Prieskum realizujeme spoločne so stavovskou organizáciou Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. Účasť prieskumu nízka, iba 38%. Súhlasia počty postelí s deklarovanou kvalitou? Máme na Slovensku prevažne polohovateľné postele? Výsledky údajov prieskumu z Bratislavských nemocníc šokujú najviac. Prezentujú až 80% kvalitných polohovateľných lôžok. Fakty,ktoré naznačujú, že mnohé údaje vo vyplnených dotazníkoch sú klamstvá.
Chudobná veta, rozvinutá o miesto určenia. Pomaly sa otáča k stene utrápená hlávka 97 ročnej ženy. Zdravou rukou pritiahne nemocničnú prikrývku na svoje ramená a zasunie sa celá pod ňu. Ukrýva holú pravdu v týchto slovách do prítmia. Ponad prikrývku trčí iba hrsť strieborných kučier dlhovekého bohatého života. Kam so životom teraz?
Iba 15 rokov ma delí od veku ženy, ktorú dvíham zo sedačky a cítim, že mi pomáha, keď ju presúvam na lôžko. „Má dekubity, má ich popísané v prepúšťacej správe," šepká mi prijmová sestra a nahlas dodáva:„Zavoláme Ťa, keď to budeme s lekárom hodnotiť." Niečo mi tu vážne nehrá a tak krútim hlavou. Nový príjem, 66 ročná žena, s mizivým počtom vrások v tvári a preležaniny? Venujem sa chodu oddelenia a neskôr dobehnem.
Zastaralé postele v štátnych nemocniciach patria na smetisko dejín, do múzea a antikvariátu. Svojim /ne/úctyhodným vekom 40-50 rokov sú teda už v minulom storočí neodpísané z majetku nemocníc a stále sa používajú pre bezvládnych a geriatrických pacientov. Sú to pacienti s najťažšou manipuláciou. Geriatrický pacient v štátnych nemocniciach nemá k dispozícii správnu štandardnú polohovaciu posteľ na akú má plné právo. Nie pre nedostatok financii. Tie polohovateľné postele nie sú drahé. Postele a geriatrickí pacienti nie sú prioritou.
Pohľad, ktorý sa nám so spolužiačkou Natáliou naskytá na Mudroňovej ulici smerom k parlamentu je zvláštny a dojíma ma. Početná skupina 400-500 žien v čiernom, sestry Slovenska stojace pred parlamentom. Dôstojne, kultivovane protestujú vo vymedzenom priestore. Od žltej čiary po žltú, obkolesené poriadkovou políciou. Tento malý priestor pred parlamentom, ukrýva veľké problémy sestier. Sestier na oddeleniach, v ambulanciách, v ADOS, ktoré si v tento deň natiahli čierne tričko-symbol fatálnosti, definitívy. V rukách transparenty Košice, Rožňava, Prievidza, prezrádzajú, že v toto ráno vstávali o štvrtej. Ženy v čiernom berú do svojich rúk dlhodobo neriešený personálny marazmus a exodus profesie. „To som nečakala" vydýchne prekvapená a tiež dojatá Natália.
Dokončujem kontrolný odber krvi ležiacej pacientke. V tento deň pracujem na oddelení ako študentka ošetrovateľstva na praxi, študujúca budúca sestra. Najčastejšie na praxi sprevádzame pacientov na rôzne vyšetrenia - chýbajúci personál. Pobyt na praxi na najrozličnejších oddeleniach našich nemocníc je pre mňa najzaujímavejšie, najpoučnejšie obdobie, zbožňujem to."Potrebujeme vás, odprevadíte pacientku na ambulanciu. Ambulancia je na druhom poschodí v druhej budove a vozíček je na chodbe." žiada ma sestra zamestnaná na tomto oddelení.
„Podporte prosím petíciu sestier, podporite? zdravotné sestry" dopĺňam. Už sa tak nevoláme, sme sestry, ale ľudia sa pýtajú, overujú, tak teda dopĺňam zdravotné. V ruke držím tabuľku, v nej pripnuté petičné hárky, petíciu a pero.Vykračujem smerom k nič netušiacim ľuďom, vyzývam ich s úsmevom a nahlas, keď vychádzajú z Tesca. Prvá skúsenosť. Nevidím to tak ružovo.
Nechodí, stále nechodí prednášajúci lekár na vyučovaciu hodinu pre bakalárky denného štúdia. Nepoznáme ho a tak čakáme v učebni. Keď neprichádza, neodchádzame, ale prediskutujeme ženské témy a čakáme na ďalší predmet.O týžden opäť nechodí a nechodí. Neserióznosť nám dvíha hnev, riešiť to, neriešiť? Necháme tak a opäť jeden a pol hodiny prečkáme do ďalšieho vyučovania. Dospelé ženy od 21 rokov do mojich 49 rokov. Sme študentky denného bakalárskeho štúdia smeru ošetrovateľstvo na SZU.
Drvené niekoľkými mlynskými kameňmi. Zamestnávateľom a lekármi na oddeleniach prehliadané, najmä tie vysokoškolsky vzdelané. Vedúcimi sestrami organizované do služieb, ktoré sú často mimo zákonníka práce. Voľný čas iba na spánok. Pacientami a ich príbuznými zatracované pre nedostatok. Fyzicky preťažované námahou. Psychicky stresované, pre preteky s časom frustrované. V tv. seriáloch dobromyseľné a hlavne nemysliace bytosti. Vedľajšia rola, vedľajšia koľaj. Preraďované na nižšie pozície, aby vyšla ekonómia. Odmena, priateľské potľapkanie. Vážime si vás, že ste ešte ostali.
Voľné miesta v sále sú, vmestím sa tam. Bezpečnosť pacienta. Zapisujem si všetko naviac povedané a nezapísané. Závažné nedostatky v starostlivosti o nevládných ľudí. Problém preležanín a nozokomiálne nákazy. Dlhodobo neriešené, nekontrolované, bez prehľadnej evidencie a koncepcie. V popredí a okolo mňa sedia najvyšší predstavitelia regionálnej kancelárie WHO, ministerstva zdravotníctva, poisťovní, zdravotných organizácii, stavovských organizácii, lekári. Sestier je tu však veľmi málo a vmestili by sa.
"Nikoho sem nepúšťaj, najprv mi ho dobre ukáž, veď vieš, čo ak príde nejaký novinár. Hocičo popíšu, dobre ich ja poznám." artikuluje výrazne chudá tvár pacientky. Bielovlasá rozprávková bytosť s vráskami a nekončiaci svet pestrej fantázie. Veľké oči zvýraznené dioptriami veľkých okuliar, špicatá brada, výrazná intonácia prefajčeného hlasu. Mimika a dramatičnosť v každej vete. Herečka. Za vysokým intelektuálnym čelom sa ukrýva paradox života starnúcej populácie. Neželané neurofibrilárne klbká, Alzheimerove špirálové vlákna a plaky. Tichý zabiják, tichá epidémia. Doposiaľ nejasná etiológia, ešte nik nepotvrdil príčinu. Terapia, ktorá iba spomaľuje progres.
„Každý deň v službe ošetrujem poškodených ľudí. Pozerám sa priamo do zbytočne vzniknutých, boľavých a život ohrozujúcich rán pacientov a preto apelujem na Ministerstvo zdravotníctva!“ vyslovujem nahlas pred hlavnými predstaviteľmi rezortu zdravia a účastnikmi Piatej medzinárodnej konferencie o bezpečnosti pacienta s názvom "Nepriaznivé udalosti v zdravotnej starostlivosti." Verím môjmu presvedčivému hlasu v diskusnom príspevku a pokračujem:
Mäkké a poddajné telo nevládnej ženy prekladáme spolu so sanitkármi na polohovateľné lôžko. Žena s nami nekomunikuje, len oči v jej tvári sú stále viac než hypnotizujúce. Sledujú ma nepretržite a vysávajú zo mňa odpoveď na najdôležitejšiu otázku. Stojím pri jej poslednom lôžku a s profesionálnym tichom všetko prijímam. Pozerám priamo do jej očí, snažím sa vytvoriť v mojich očiach úsmev a ukryť pred ňou jej nezvrátiteľný fatálny stav. Túžim jej darovať trochu poslednej nehy, prihovoriť sa jej dotykom. Priviezli ju ku nám v pokoji zomrieť.
„Vy ste tu ku nám také milé, tam, kde som bola predtým na nás sestry iba kričali a to hluchá nie som." Slová jednej zo sedemnástich pacientov oddelenia keď rozdávam ranné lieky. Viem, prikývnem, je mi to známe a nechce sa mi ten rozdiel vysvetľovať. Udivuje ju náš milý prístup, láskavé slovo a rozhovor so sestrou. Je to nákazlivé v kolektíve byť milá k pacientovi, ale takisto nákazlivý je aj ten opačný arogantný a podráždený prejav. Aký je jednotlivec, taký je celok a aký je celok tak jednotlivec v ňom časom môže splynúť, alebo odíde.
„Nejako to tu dobojujte." to sú posledné slová lekára odchádzajúceho z nočnej služby domov ráno na Štedrý deň. Má ešte malé deti, čakajú ho iste netrpezlivo doma, viem si to očakávanie živo predstaviť. Ja už nemám malé deti, respektíve moje dve deti už žijú osve a som asi spokojná, aspoň si to o sebe v to ráno myslím. Môžem a chcem teda dobrovoľne slúžiť na Štedrý deň. Spolu so mnou tvoria vianočnú službu sanitárka a sanitár a sú dnes tiež určite inakší.
Oboje je podstatné, ale to druhé oveľa viac. Som sestra a prvé používam raz za deň a s tým druhým profesionálne pracujem. Obe „vône" sú neporovnateľné a preto tieto dva rozdielne vnemy neporovnávam. Rozhodla som sa vám priblížiť nevoňavú tému našej práce, niečo čo našu prácu sestier a sanitárok vysvetľuje.
Dvaja na izbe, jeden väčší špekulant ako druhý. S rúškom tmy narastá ich aktivita, temperament, mužský princíp. Pretekajú sa striedavo v činnosti ako upútať moju pozornosť pre strach z noci, z neznáma, z pocitu nebyť sám a bezmocný. Jeden špekuluje ako preliezť ohrádku na posteli, pritom chodiť nemôže, lebo stráca rovnováhu a druhý hlučne mrnčí, ako zohnať niečo pod zub, keď si nepamätá, že sa výdatne pred hodinou navečeral.
pre redaktora SME Jána Krempaského, redaktorku SME Martinu Pažitkovú, pre celé vedenie denníka SME, požehnanie starca pre Štefana Krajčíka, Michala Mroceka, Jána Kollera, Slovenskej komore sestier a ďaľším, ktorí konajú a budú konať v problematike preležanín.
