Statik a sestra v jednej osobe, Asociácia sestier a pacientov ASAP, Cesta sestry ku pacientom Zoznam autorových rubrík: spriadam myšlienky do nitky, opáť raz začiatok, komunita starých ľudí, postavenie sestier v spoločnos, Osobnosti, ošetrovateľstvo, voľný pád ošetrovateľstva, Vyberám z pošty, povolanie, prostredie, zdravie, prevencia, etika a empatia, poslanie sestry, Súkromné, Nezaradené
Dekubity sú a nie sú chorobou. Sú to len a len nezmyselne vzniknuté sekundárne utrpenia, rany ľudí pripútaných pre rôzne príčiny k lôžku. Nie je to rakovina, nie je to Alzheimerova demencia, alebo vírus HIV, ochorenie, pre ktoré je náročná a nejasná prevencia a terapia. Je to len nedostatok v ošetrovateľskej starostlivosti, ktorý sa dá správnou prevenciou odstrániť. A predsa sa na Slovensku pre tento nešvár nedôstojne umiera.
ak poviete, že sa nevládzete starať o svojich slabnúcich starých rodičov a oni si nič také o vás nepovedali, keď ste sa im narodili, ak poviete,že nech sa o vašich starých rodičov teraz postará štát,ak oni si nič také nepovedali o vás, keď ste sa im narodili
V izbe nad posteľou jednej z pacientiek visí "Dyplom za najpogodniejszy usmiech i najweselszu twarz." Diplom je v poľskom jazyku dokonca s erbom. Víťazný úsmev z diplomu patrí pani Chichôtkovej, ktorá vlastní najveselšie modré oči v izbe. Dostala ho kedysi od svojich mužských sympatizantov. Vážny predmet k zamysleniu.
Leziem na štíty v Tatrách, preto behávam v horskom parku do schodov. Behávam do schodov, preto skoro vstávam, alebo večer nepozerám správy. Ešte vládzem, keď nebudem vládať, budem iba chodiť do schodov a keď nebudem vediet chodiť, tak sa budem posúvať vozikom. Keď nebude stačiť vozík, tak budem chodiť von s posteľou, pod holé, čisté, nekonečné a slobodné nebo.
Spôsob môjho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia k úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred krivdou a bezprávim.Tak znie časť sľubu zo slávnostného aktu promócie sestry, absolventky denného štúdia ošetrovateľstva na SZU. Časť sľubu z Hippokratovej prísahy v dnešnom význame, ktorý skladajú lekári a dnes už aj sestry.
Každú chvíľu v našom hlavnom meste pribúdajú rany ležiacim pacientom, odkázaným na lôžko. Sú prikrytí, nepolohovaní a o ich nekrotických, zbytočne vzniknutých ranách–dekubitoch-preleženinách svedčí ničím nezameniteľný zápach. Takmer nevyvetrateľný. O utrpení svedčí ich výraz tváre, sú slabí a nevládzu s tým bojovať. Sami sa otočiť nevedia a keby aj, otáčanie ich už veľmi bolí, veď majú sekundárne rany. O polohovaní svedčí presne vypracovaný záznam v zdravotnej dokumentácii, ktorý je v ostrom rozpore s realitou. Realita dňa-rany im pribudli ako sekundárny symptóm v nemocničnom zariadení, alebo v domácom prostredí pre zanedbanie alebo nevedomosť v starostlivosti. Zdesení príbuzní sa iba nečinne, s bolesťou prizerajú, nerozumejú a nevedia, že by to mohlo, malo a musí byť ináč. Nasledujúca fotodokumentácia je určená pre silnejšie povahy.
Modré oči ako nezábudky, náušnice v uchu, veľké modré žiarivé kamienky. Vrásky pristali jej chudej tvári. Hovorievala som jej:„No čo, ako Nezbednica? modroočko." Vždy sa krátko zasmiala, iskra v očiach, páčilo sa jej to. Bola nezbedná,trúfalá, žiadna nuda s ňou. Jedna z pacientiek, ktoré nie sú jednoduché a možno preto si ma navždy opantajú, dajú zabrať.
Padlo, nezabudnem, rezonuje vo mne. Môj otec, stavebný inžinier, vtedy 74-ročný ho uštedril mne, vtedy 46-ročnej zrelej žene, matke, manželke a dcére v jednom. Horúce leto a otec bol hospitalizovaný v nemocničnej izbe na 1.poschodí na Klinike geriatrie, pracovisko Kramáre. Bol vtedy ešte sebestačný, chodil s jednou francúzskou barlou.
Všetkému rozumie, nevie rozprávať, povie len dobrý, dobré a dobre. Leží s pravou rukou opuchnutou a pravou nohou uloženou na vyvýšený vankúšik. Aj ruku som mu vypodložila vankúšikom. Jeho diagnóza je čerstvá. Pravostranné ochrnutie a afázia. Zo slov ostalo iba ...do,do,dododo,do,do... v rôznych intonáciach, podľa jeho vôle, jeho nezrozumitelná reč svedčí o tom že si myslí ,že mu všetci rozumieme. Schytala som to ja, na sklonku dňa, za to celodenné neporozumenie.
Otvorený list som ešte nepisala, je môj prvý, ale posledné roky s odvahou robievam to, čo sa obvykle nerobieva. Predsudky sú, obklopujú vývoj a sú len zbytočnou brzdou v ceste za cieľom a možno sú iba vo mne. Spomienka na rok 2001, november, u Vás voňavá jar, u nás snehová nádielka, lavinove nebezpečie, stupeň III. Odvahou vo mne bolo vtedy rozhodnutie letieť do Sydney , navštíviť Tvoje mesto Canberru, stretnúť Ťa po 25.-tich rokoch. Nebola to vtedy Tvoja odvaha. Silný pocit, spomienka na pomaly rolujucu bránu, odhaľujúcu najprv Tvoje topánky, topánky Tvojej manželky a syna, celej postavy, a vzápätí Tvoja odvrátená tvár, pozerajúca do ďaleka, neurčita. Niektoré spomienky si musím pripomenúť, aby mi vo všednosti vynikli, sú len moje a nechcem na ne zabudnúť. Máme obaja krásnych 51 rokov, keď som mala 20 rokov, dala som si Ťa na piedestál, a nič viac. Ked dokážeš byť statikom Ty, tak to dokážem aj ja.
