Píšem tu o Európe, technológiách, rodovej rovnosti, osobnom rozvoji a občianskom aktivizme. Ako euroúradníčka, koučka, mama a zakladateľka slovenskej pobočky európskeho politického hnutia Volt. Je načase, aby bola EÚ riadená profesionálnejšie a hodnotovejšie. Je načase si uvedomiť, čo môže každý z nás urobiť pre to, aby EÚ pretrvala, fungovala a napredovala. Rada o nej pedabatujem aj s vami. Moje názory sú moje, nie európskych inštitúcií. Tie si ľahko vygooglite. Sledovať ma môžete aj na Facebooku a Instagrame. ----------------- Volt Slovensko je pobočka hnutia Volt Europa, ktoré má za cieľ navrátiť dôveru a energiu v politiku. Už dnes formuje budúcnosť ako strana pôsobiaca vo vyše 30 krajinách, s vyše 140 zvolenými zástupcami a dvomi členmi v europarlamente. Zoznam autorových rubrík: EÚ, Nezaradená, Školstvo, Zdravotníctvo
Ak vás 30. marca prekvapí, že kamión vášho dodávateľa stojí pred britským kanálom La Manche a nepustia ho na európsky kontinent, je pravdepodobné, že ste sa na to jednoducho mali lepšie pripraviť.
Prevezmime spoluzodpovednosť za Európu, ktorú budujeme aj pre tých, čo prídu po nás. A ukážme jej aspoň kúsok rešpektu.
Po 15 rokoch praxe je plat stredoškolského učiteľa na úrovni 45% príjmov ostatných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov. Takmer 40% z nich je vo veku nad 50 rokov. 72% sú ženy. Vychádzajúc z prieskumu realizovaného iniciatívou Učiteľ 2020 je učiteľstvo vysnívanou kariérnou voľbou len pre mizivé 1% maturantov. 58% učiteľov vo veku do 30 rokov sa v anonymnom dotazníku priznalo, že sú na odchode. Koho nezamrazí pri pohľade na túto vizitku nášho školstva? Aká je v takejto situácii šanca, že vaše dieťa učí presne ten učiteľ, ktorý ho na jeho budúcnosť pripraví presne tak, ako si to predstavujete?
Začnite s učiteľom diskusiu o rozličných aspektoch jeho práce a v konečnom dôsledku bude aj tak jej záver o nefunkčnosti školského systému. Keď sa však konečne naskytne historická príležitosť posunúť systém vpred, strategické ambície v nejednom prípade zostanú zahmlené vidinou okamžitého, no krátkodobého uspokojenia. Ani desaťpercentné zvýšenie platov učiteľov by pritom nebolo výhrou. Naťahovanie sa o percentá, o nepresnosti štatistík o podiele žiakov na učiteľa, či o to, ktorá vláda spravila pre zúbožený stav nášho školstva menej, je len ďalším dejstvom jeho tragédie a odrazom nedôstojnosti celej diskusie. Učitelia vraj už majú toho dosť. A občania majú dosť pri predstave, aká výchova čaká ich deti.
V online diskusii istého denníka som si dnes s nadšením užila trochu feedbacku od verejnosti sklamanej z dlhodobého úpadku slovenského školstva. Koniec koncov, kritická konfrontácia s okolitým svetom je aj hlavným mottom našej kampane za lepšiu reakcieschopnosť študentov a školstva na potreby ekonomiky. Pre zaujímavosť si dovoľujem umiestniť sem spomínanú diskusiu a vyzvať na jej pokračovanie.
V posledných týždňoch došlo k zásadnej reinkarnácii verejnej diskusie o kvalite nášho školstva. V mnohých pozorovateľoch prebudilo sledovanie debaty o čaplovičovinách slušnú schizofréniu. Podľa mňa sa na tej čiernej mačke nájde pár bielych škvŕn. O tej čiernej bolo popísané už dosť. Menej o tej svetlejšej stránke prístupu k veci, hoci práve tá by nás mohla konečne posunúť vpred.
Nezamestnanosť mladých a obrovské rezervy v reakcieschopnosti školstva na potreby trhu práce sú bohužiaľ celoeurópskym problémom. Ak sa čo najskôr nespamätáme a nezačneme robiť viac pre podporu excelentných výskumných kapacít, infraštruktúry a mladých talentov, Čína nás vo veľmi blízkej dobe definitívne prevalcuje. Je na samostatnú diskusiu, či Európska únia v rámci svojich obmedzených možností podporuje vzdelávanie a inovácie v členských štátoch najlepšie ako môže. Každopádne je nepochybné, že skvalitnenie, zefektívnenie a ďalšie vymakanie nášho školstva je predovšetkým našou národnou domácou úlohou. Svoju časť si musí odrobiť ministerstvo, ale aj samotné školy, študenti a ich rodičia, zamestnávatelia, ale aj médiá. Aj o tom bola minulotýždňová diskusia Euractiv-u a jeho štyroch hostí na tému, či vieme pripraviť ľudí, ktorých naša ekonomika potrebuje.
Mnohí označujú naše školstvo za fatálne zdeformované, a to hlavne kvôli jeho nekvalite a neefektívnosti. Budovanie vzdelanostnej ekonomiky nepotrebuje pro-forma rozdávanie diplomov, ale skutočné terciárne vzdelávanie, ktoré bude v rámci svojich možností schopné reagovať na potreby trhu práce. Čo na to politici? Vďaka iným, gorilovejším starostiam ich táto téma v kampani veľmi nerozptyľuje. A to napriek hrozbe, ktorú nekvalitné školstvo predstavuje pre slovenskú budúcnosť. Politici sa obmedzujú na recyklovanie večnej kritiky jeho nekvality, nevyhovujúceho vybavenia škôl či nedostatku práce. Ani jedna strana doteraz nepomenovala konkrétne kroky, ako poňať systematickú reformu školstva.
Slovenský predvolebný kolotoč sa nijako nevymyká z radu podobných akcií v iných krajinách. Politici sa predháňajú v sľuboch, ako veci napravia, ak práve oni obsadia vytúžené ministerské stoličky. Ako sme sa však už veľakrát presvedčili, sľuby ani zďaleka nestačia, najmä ak nejeden politik okamžite po voľbách utrpí náhlu stratu pamäti. Práve školstvo by však malo zaujať prioritné postavenie v našom spoločnom rebríčku oblastí, na ktoré by sa za žiadnych okolností nemalo zabudnúť.
Diskusia o úpadku vysokého školstva je už súčasťou krčmového folklóru. Hoci sa kritika ozýva z niekoľkých strán naraz, málokedy sa pretaví do konkrétnejšieho určenia príčin a možných riešení slabín. Deformované motivácie vysokých škôl sú hlavnou bariérou zmien, vďaka ktorým by sa mohla skvalitniť výučba študentov, a tým aj zvýšiť ich schopnosť presadiť sa na trhu práce.
Kým v minulosti bol vysokoškolský diplom takmer istou garanciou získania vysnívaného jobu, dnes už len ťažko. Každoročne vysoké školy opúšťa vyše 70-tisíc absolventov. Ako je to však s ich šancou nájsť si prácu v tom, čo vyštudovali? Tisíce absolventov slovenských vysokých škôl každoročne bojujú s hľadaním aspoň ako-tak neubíjajúceho zamestnania. Zatiaľ čo firmy sa doslova bijú o kvalitných programátorov či strojárov, dvojcifernému riziku nezamestnanosti čelia absolventi ekonómie, pedagogiky či práva.
Minulý týždeň uzrel svetlo sveta ďalší rebríček. Tentokrát sa médiá hromadne venovali hodnoteniu vysokých škôl z dielne ARRA. Má ambíciu pomôcť tým, ktorí sa rozhodujú o výbere vysokej školy a zároveň zvýšiť motiváciu samotných škôl neustále skvalitňovať svoje služby. Čím lepšie hodnotenie v rebríčku, tým lepší imidž a tým vyšší záujem študentov - jednoduchá marketingová logika. Prispieva však takýto rebríček skutočne k tomu, aby vysoké školy boli viac než len masovou produkciou titulov s otáznou použiteľnosťou?
Na Slovensku sa intenzívne diskutuje o tom, ako sa všetci ženú na školu, aby im „titul" zabezpečil lepšiu kariéru a povedzme si narovinu, vyšší príjem. O tom, že nie je všetko len o písmenkách pred a za menom, som už aj ja popísala dosť. Tí, ktorí si idú do zahraničia pre vzdelanie skôr než pre titul, majú asi jasno v tom, prečo im odchod z domu stojí za vynaloženú investíciu. Je to práve neuspokojený hlad po vedomostiach? Aké druhy vysokoškolákov sa najčastejšie vyskytujú na svetových univerzitách?
Už nám je jasné, že tisíce slovenských vysokoškolákov a absolventov nemajú na saláme svoju post-študentskú budúcnosť. Dlho som však bola zvedavá, ako sa k problematike absolventského trhu práce postavia ľudia, ktorí majú šancu ovplyvniť jeho vývoj - predstavitelia rezortu školstva, práce, zamestnávateľov i samotných univerzít. Konfrontovať ich reakcie som mohla pred niekoľkými dňami na okrúhlom stole s názvom „Spájame vysoké školy s trhom práce". A myslím, že facka ťažko napraviteľnej reality udrela nielen mňa.
Presvedčila som sa o tom počas Akadémie, veľtrhu vzdelávania, na ktorom som dostala šancu prezentovať projekt „Nemaj na saláme". Veď kto by nevyužil príležitosť, ktorú mu ponúka obrovská tenisová hala preplnená tisíckami osemnásťročných hláv zaťažených rozhodovaním o výbere vysokej školy a študijného zamerania. „Neviem, čo chcem robiť, rozmýšľam, ale školu som si ešte stále nevybral," počula som z každého kúta a niekedy mi tých deciek bolo až ľúto. Letné lásky, stužková, maturita, prijímačky - každý jeden má dnes iné starosti než to, ako si správne vybrať výšku tak, aby to nakoniec neľutoval.
Ak neviete, do čoho pichnúť a hľadáte nejakú tabula rasa oblasť, ktorej sa u nás ešte nikto nevenuje, toto je výzva ako stvorená pre vás. Skúmať uplatniteľnosť našich absolventov zatiaľ tuším nikoho neláka (napriek tomu, že u nás sa ako expert na školstvo tvári hocikto, veď všetci sme chodili do školy, máme tam deti a financujeme ho). Ak hej, nech sa mi prosím ozve. Podľa mňa je v tom celkom budúcnosť, veď ako inak chceme vybudovať tú našu slávnu vzdelanostnú spoločnosť, kde študenti získavajú perfektnú prípravu na prax a následne ženú našu ekonomiku vpred na pozíciách a vysokou pridanou hodnotou. Vopred vás však varujem, ťažko sa vám to bude skúmať.
Dnes zverejnená testovacia verzia stránky zverejňujúcej platy absolventov rôznych fakúlt je ďalší chvályhodný počin ministerstva školstva snažiaceho sa o zníženie informačnej nerovnosti v školstve. Predvojom bolo zverejnenie štatistík nezamestnanosti v januári tohto roku. Obávam sa však, že takéto užitočné, no osamelé výstrely do tmy nás asi nespasia (teda to naše školstvo a našu budúcnosť vo virtuálnej vzdelanostnej ekonomike). Práve sporadické tempo týchto aktivít, vytrhávanie informácií z kontextu oveľa komplexnejšieho problému a nezáujem pristupovať k nemu systematicky minimalizujú šancu, že vysoké školstvo sa raz podarí vytrhnúť z jeho izolácie od trhu práce.
Kritika nedostatočného prepojenia výučby na prax je už štandardnou súčasťou diskusie o slovenskom školstve. Už menej sa hovorí o tom, že v záujme jeho skvalitnenia je v podstate jedno, kto spraví prvý krok k partnerstvu. Je najvyšší čas opustiť nezmyselné diskusie štýlu „školy sa odmietajú otvoriť vonkajšiemu svetu," resp. „firmy zo spolupráce so školami nič okrem dodatočných nákladov nemajú". Oba postoje nič neriešia v čase, keď zamestnávatelia urgujú zreálnenie prípravy študentov na vstup na trh práce, keď školy deklarujú záujem spolupracovať s expertmi z praxe, a keď existuje množstvo overených modelov na efektívnu realizáciu tejto spolupráce.
Po rokoch nedostatočnej pozornosti sa slovenské vysoké školstvo dočkalo snáh o koncepčné riešenie akútnych problémov. Tie stoja v pozadí bujnenia vysokých škôl, nekvalitnej výučby, inflácie titulov či odlivu mozgov do zahraničia. Kroky a vyjadrenia ministra Jurzycu potvrdzujú, že odstránenie informačnej nerovnosti na trhu vzdelávania musí byť neoddeliteľnou súčasťou budúceho riešenia. Zverejnenie štatistík o nezamestnanosti absolventov bude preto v dohľadnej budúcnosti nasledované medzinárodným testovaním kvality výučby (AHELO). Ďalším krokom v tomto úsilí by prirodzene malo byť systematické zvyšovanie transparentnosti o pridanej hodnote vzdelávania prostredníctvom zberu spätnej väzby od všetkých zainteresovaných aktérov (t.j. študentov, pedagógov a v neposlednom rade absolventov snažiacich sa o zužitkovanie získaných poznatkov v praxi, a ich zamestnávateľov). Nepochybujem o tom, že naše ministerstvo má zmapované skúsenosti iných krajín s riešením týchto otázok. Najmä naši českí bratia sú neraz konzultovaní ako zdroj inšpirácie. Preto neprekvapuje, že aj v oblasti zmierňovania informačnej nerovnosti v školstve sú vo svojom snažení pred nami.
V minulých týždňoch uverejnené články o prieskumoch spokojnosti pacientov v Anglicku (tu a tu) vyvolávajú otázku, aká je situácia v tejto oblasti vo zvyšku Veľkej Británie. Anglicko je v tomto smere jednoznačným lídrom. Vo Walese ani v Severnom Írsku žiadny obdobný systém zatiaľ neexistuje. V Škótsku spustili národný systém zberu spätnej väzby od pacientov v roku 2008.
