Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V poslednom čase sa ich viac vyskytlo v mojej blízkosti. Nakoniec, aj ja som ňou. Mnohé z nás neznášajú, keď sa im tak vraví. Nechápem prečo? Veď sme nimi! Tak čo?… Zvykáme si na tento stav, alebo sme si už zvykli. Je nás armáda. Zdá sa, že je nás viac vdovíc, ako mužov-vdovcov. O tých uvažovať veľa nebudem, nech si svoj obsah slova „vdovec“ vyhodnotia samotní.
Pamätám si to, ako by to bolo dnes. Doobeda som mala kopec práce okolo najmenšieho špunta rodiny. Plánovala som s ním vybrať sa na prechádzku, pokým sa nepokazí počasie. Bola zima. Taká zvláštne premenlivá: raz svietilo zubaté slnko, raz bolo zamračené a stále vyzeralo, že sa môže už-už rozpršať, nie snežiť. Synátor si húdol v postieľke malkáčske pesničky a ja som makala pri kuchynských hrncoch.
Milovala som a milujem dobrú literatúru. Aj v časoch núdze, keď peňazí nebolo nadostač popri štyroch detvákoch a veru aj napriek frflaniu môjho manžela, kupovala som si knihy. A keď som mala len trochu času, už som v nich bola zhrčená a nasávala som ich obsah. Keď to bola kniha nad moje očakávanie, neraz som si z nej robila výpisky. Mám ich plné šuplíky. A nie hocaké. Také ozaj fajnové. Z Zweiga, z Dostojevského, z Tolstého, z Čechova, zo Shakespeara, Exupéryho, Styrona, Lewisa, Chestertona, Steinbecka a z hromady iných, mojich líblingov.
Schladilo sa. Začalo mrznúť. Padal sneh a poriadne fúkal vetrisko. Hneď človek cítil nepríjemnú zimu viac. Ale čo už, keď december fičí, ako ten nečas vonku. Musela som chodiť do nemocnice skoro každý deň. Občas ma zviezol zať, vnuk a neraz som si pomohla s taxíkom.Čo už, keď oslabeného pacienta šľahá nemilosrdne slota, obáva sa, že ho ešte viac vystrie na posteľ nejaké nepodarené chorobisko. A tak som sa po pansky viezla aj v ten deň v elegantnom taxíku.
Je predvianočný čas. Advent. Každý sa aspoň v duchu teší na Vianoce. Ako sa všetko stíši, spokojnie. V každom je obrovská túžba po takomto niečom. Čaro štedrovečerných chvíľ dolieha na každého. Avšak nie každý to čaro zažije. Osud, náhoda, iní mu ho ukradnú, vychytia. A človek zostavá smutný, ba aj nešťastný. Niekto však to „smutné“, ulúpené kúzlo Vianoc dokáže vstrebať dovnútra a nenechať sa splínom prevalcovať.
Práve som prišla z pohrebu. Z krematória. Áno, aj to sa stáva, že miesto príprav na Vianoce, navštivia sa miesta poslednej rozlúčky, či posledného odpočinku. Odišiel mi kus mladosti. Stratila som priateľa-švagra, s ktorým i s jeho rodinou sme prežívali najkrajšie okamihy šťastia mladých rodín. Sedela som schúlena v lavici haly, kde na prednom mieste čnela rakva pokrytá vencom…
Žijem v starom sídlisku, kde často niekto umrie. Nie je to najkrajší pohľad, keď vynášajú z brány domu truhlu so zosnulým. Niekto sa potom prisťahuje do opusteného bytu.Vidno po sídlisku skoro v každom bloku, ako sa obnovuje ten, alebo onen. Od piky. Všetko z neho von. Od spráchnivených parkiet, starých kredencov, po zdevastované a opotrebované vane, umývadlá. Sem-tam sa objaví kusisko deravého, vypĺznutého koberca, alebo nejaký iný zbytok bytových doplnkov v zberných kontajneroch. Aj nejaká tá lampa, ktorá doslúžila, sa vyhodí do starého železa. Alebo hrdzavé hrnce.
Je po voľbách. Šumí to po Slovensku. Ako v úli. Kvôli Kotlebovi. Uniforme a bagančiam… Predpokladala som, že hneď po vysypaní a odprataní volebných urien nastane pohrebné ticho. Krajina zaspí a bude na nej opätovne dusno a bezvetrie. Hrmotný krok mladého muža, ktorý začal vyrieknutím toho, že sa tu musí niečo vykonať, lebo už sa to nedá vydržať, čo porábajú neprispôsobiví ľudkovia, zobudil doposiaľ spiacich. Pozabudol však, že on i jeho manšaft sa tiež nevedeli spratať do kože. Len v posledných týždňoch pred voľbami zmenil rétoriku aj chovanie. Nastal taký malilinký posun v jeho gestách a výkrikoch. Okorenil a prebral k životu na Slovensku zabudnuté: „Zákon platí bez rozdielu - pre každého.“ Je to však tak? Máš ho vidieť! „Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi!“ Vždy to tak bolo…
Keď som vstala, zbadala som za oknami sivotu.Uvedomila som si, že deň začína pochmúrno. No čo už: jeseň je taká. Raz pekne, raz pod psa. Hlavne to mrholenie alebo hmla je na nevydržanie. Ale pamätám si, že keď som bola mladšia ani táto nevľúdnosť mi nepriniesla zhoršenie nálady. Bola som spokojná, aj keby traktory padali z neba. Staroba na všetko šomre. Skoro na všetko, aby som bola presnejšia.Teda som otrávená vstala, porobila doma čo ráno treba a vybrala sa na nákup do potravín. Moja každodenná doobedňajšia „robota“…
Bolo to dávno, pradávno. Svadbili sme sa. Mali sme svadbu a pri nej sme ako skoro každý, „vyfasovali“ aj nejaké svadobné dary. Jedna tetuška, ktorá už je dávno na pravde božej nám - teda mne a môjmu čerstvému manželovi - podarovala obraz. A nie veru hocijaký. Bola na ňom zvečnená Svätá rodina: Jozef, Mária a Ježiško-pachoľa… Pravá olejomaľba od dedinského výtvarníka, ktorý do nej vdýchol svoje srdce a pohral sa na nej šikovnými, ale amatérskymi, dobromyseľnými rukami. Celkom dobre vyzerala. Bohužiaľ, už vtedy pred rokmi sme tak trošku vedeli, či cítili, že je to gýč ako vyšitý. Ale bolo to dielko aspoň tvorené z lásky, rado a poctivo.
Stalo sa to, čo sa nemalo. Postavila sa predo mňa stena, vysoká ako obrovská cunami a čakala som, kedy ma zavalí. Ale nie. Ona nepohnute stála, akoby na niečo čakala. Stratila som kontakt s búriacim životom, tam niekde za tou nemou ozrutou. Zostala som akoby bez rúk a bez duše. Stratila som čosi, čo som nutne potrebovala pre môj každodenný život. Niečo také, ako pracovný nástroj, či auto, ktoré keď si naň zvyknete a pokazí sa vám, váš deň je nezvládnuteľný, lebo nič nestíhate, nedostanete sa nikam. Odišiel mi beťár, počítač. Naraz skapal. Z ničoho nič. Nečakane. Zostala som úplne paf. Čo teraz?…
Konečne sa tam vybrala. Nechcelo sa jej, lebo ísť na poštu znamenalo pre ňu štrapáciu nad jej sily. Vedela, že bude zápasiť s dychom a spotí sa do nemožnosti od námahy, slabosti a bolestí z kĺbov. Ale už mala dosť večných prosieb na iných, čosi pre ňu urobiť. Snažila sa všetko, čo vládala, vykonať sama. A tak sa obliekla, nadýchla zhlboka a pobrala sa smerom tam, kde si mala vybrať peniaze z dovandrovanej zloženky a zaplatiť predplatné časopisu na budúci rok.
V živote sa stretávam s úvahami o chorých na rakovinu, že nad nimi akoby visel Damoklov meč, a že je to hrozné, neznesiteľné. Všetci sa stretávame s ľuďmi, ktorí majú neraz na svojich ramenách nepríjemné, neraz ťažké, ba aj smrteľné zdravotné diagnózy. Mnohí z nás majú biľag svojej choroby vtlačený v sebe, alebo na sebe tak, že ho všetci vidíme, keď ich postretneme. Ale sú aj takí, ktorí ošiaľ svojej nemoci skrývajú v hĺbke duše. Ale aj oni tiež cítia tú úžasnú neplechu nad svojou hlavou, ktorá hockedy môže zaťať svoju neúprosnú ranu konca, alebo dlhého zhasínania. Boľavého alebo s menšou bolesťou...
Leto uletelo, len sa tak za ním zaprášilo. Preč sú už hrejivé slnečné dni, svetlo dlhého dňa, štebot vtákov, prázdniny, dovolenky, tábory, stanovanie, túry. Zostali len spomienky na prežité príjemné i menej príjemne hodiny tohoročných najteplejších mesiacov roka, kedy sme si užili aj páľavy, ktorú sme len-len tak zvládli. Ale kto nemá rád teplo a kto miluje zimu?... Predpokladám, že mnohí sa pridajú k obsahu významu slova – teplo...
Niekoľko dní som nervózna, akoby som išla akurát maturovať, alebo trčali predo mnou štátnice. Hm... Nie, ja sa na také niečo nepoberám, ale moja vnučka. Niekoľko dní mi telefonuje o svojej obave zo štátnic. A ja ju potešujem a tíšim.
Docválala jeseň. Uvedomila som si to, keď som pobadala prvé obrovské kvetináče chryzantém. Cez týždeň som navštívila cintorín, aby som sa porozprávala so svojím odídeným manželom. Skoro som na chryzantémy narazila. Boli všade. Hýrili nádhernými farbami. Dávala som si otázku: kúpiť – nekúpiť?... Ale hneď som si odpovedala: počkať... Čo budem kupovať môjmu v novembri?... A tak som sa s pasiou zahľadela na more čarokrásnych, pestrofarebných gladiol, ktoré zapĺňali námestíčko pred cintorínom.
Sedela som akurát pred televízorom a načúvala správam. Ako obyčajne skoro nič pozitívneho som v nich nepostrehla. Ako obyčajne: haravary vo svete aj doma. Bitky, boje, podrazy, zlodejiny, autonehody, krv, nenávisť, nepokoj, žiadna tolerancia medzi ľuďmi všetkých pletí a náboženstva. Žiadna dobrá vôľa na dohovor. Len trčiaca parola nad všetkými hlavami sveta: oko za oko zub za zub. A tak som práve chcela zavrieť to, čo ma neupokojovalo ale znepokojovalo, nič nedávalo, ale prinášalo do duše i umu zmätok. Chcela som si vziať dajakú dobrú knihu, aby som si v tento deň aspoň niečo odniesla pekného a vnútorného.
Stále akože frčí leto. Keď sa človek pozrie von oknom, tak badá isté zmeny. Nie všetky koruny stromov odrážajú blížiacu sa dobu, kedy si ich zafarbia nádherne do ohnivo-červena. Len prázdne nebo bez lastovičiek, opustené bocianie hniezda zvestujú nemilo, že babie leto možno príde, a možno nie, ale iste propagujú, že právoplatné leto s kanikulami definitívne zmizlo.
Keď otvorila oči bolo vonku rozjasane. Žiar slnka dopadal aj cez stiahnuté žalúzie a robil izbu útulnou. Pomrvila sa a vstala. Bola nedeľa. Ale či je nedeľa, alebo nie, lieky ráno si musí zobrať. A tak horko-ťažko sa zviechala z postele. Postavila sa a nahlas zjojkla: nevýslovná bolesť v stehennom kĺbe ju znova usadila na peľasť postele. Nedá sa nič robiť, vstať musí, rozchodí to... Hádam... Opäť vstala a knísavo sa šmatlala popri stene a rukou sa jej pridŕžala. Nahlas si zastonala. Aj tak ju nik nevidí, nepočuje, načo bude zo seba robiť hrdinku? A tak tápavo kráčala, vybrala lieky, užila ich, zapila v kuchyni vodou a opäť sa vrátila k lôžku. Však je nedeľa a má času habadej. Ale spánok v slnečnom ráne neprichádzal. A tak ju zavalili spomienky, ktoré jej nedali zaspať, aj keď silou-mocou žmúrila oči.
Ráno som zamierila do samoobsluhy. Nakúpila som, naložila na pokladničný pult kopec potravín a čakala na zaplatenie. Pokladníčka mi bez slova ťukala ceny do kasy a bez dlhých ceremónií ma chcela vystrnadiť spred seba. Nebola zlá, len taká akoby nezainteresovaná. Keď už chcela odkvacnúť poslednú položku z môjho tovaru, prikročila k nej krehučká predavačka z tej samej predajne. Strieda sa za pokladňou s touto nezáživnou. Kolegyni podávala drobný lístok s akýmsi číslom a čosi jej šepkala. Nezačula som ani mäkké ň.
