Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Je úžasnym darom pre človeka, keď sa dožije tretej generácie.Vidieť, ako sa rodí, rastie, dospieva, ako sa v živote prebíja, a veru aj starne potomstvo, je zážitok, ktorý zostáva v pozorovateľovi tohto úžasného kolobehu, až do dní jeho neodškriepiteľného konca.
Všetci vieme, čo tento dátum znamená. V tento deň sa robia lapajstvá, žartíky, naťahovačky, „srandičkové“ výčiny. Väčšinou z lásky, z priateľstva. Občas aj zákerne, nepriateľsky, aby sme sa mohli niekomu „odplatiť“. Dúfam, že sa tak stáva poriedko. Správni huncúti využívajú tento deň na priateľské dobehnutie toho, na kom im záleží a majú ho radi.
V minulé dni sme si pripomínali výročie Sviečkovej demonštrácie na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave v marci roka 1988. Účastníci tohto dejinného podujatia nikdy naň nezabudnú. Na atmosféru prežitého, na strach, ale aj pocit úžasnej spokojnosti, že sa jej zúčastnili a odbili obavy z možných následkov pre nich osobne i pre ich rodiny.
Keď prichádzali Vianoce moja jedna dcéra bývala nejako zasmušilá. Ako mama som vedela, že prečo. Najviac sa vyhrotila jej zádumčivosť a mĺkvota v reči v Štedrý deň, keď sme sa stretli pri stromčeku celá família, a pod ním vyvádzali, šantili, vykrikovali od šťastia, smiali sa, jej drobní synovci a netere. Videla som v jej očiach neraz rosu smútku a nevypovedaného zármutku. Chýbal jej ten drobizg, čo robí Vianoce neskonale radostne-šťastnými.
Ozval sa telefón: „Babiííí, koho budeš voliť?…“ sčista-jasna padla otázka. Až potom zazneli ďalšie vetičky. “Ahoj!… Neruším…? Práve rozmýšľam, koho ozaj voliť... Procházku, Kisku, alebo…?“
Vieme to každý veľmi dobre. V istom časovom úseku začíname chátrať. Telo, duša. Starneme. Niekto to „chátranie“ akoby zázrakom o niečo dlhšie pribrzdí, vari preto, a podľa toho, ako sa narobil vo svojom dlhom živote. Ktovie, čo schátralosť naozaj robí schátralosťou. Choroby, drina? Utrpenie prežité v dňoch ťažkých, náročných?…
Už veľmi dávno som v médiách nezačula slovo „statočnosť“. Zriedka sa vyskytuje. Zriedka používa. Každý však význam tohto výrazu dobre pozná a vie, že ten kto oplýva toutou nádhernou zriedkavou vlastnosťou je noblesný človek. So statočnosťou som sa stretávala už odmalička. Prvý raz som čosi o nej zašípila, keď som dočítala Andersenovu rozprávku o statočnom cínovom vojačikovi, či keď som s vzrušením prehltla knihu Amicisiho Srdce. Začala som to čarovné slovíčko nejako citovo vnímať a hlboko sa mi zarylo do duše.
Choroba-nechoroba, staroba-nestaroba, sivosť dňa-nesivosť dňa, blbé cítenie sa-neblbé cítenie sa, nastane počas dňa momet, ktorý vyvolá v starcovi nápor šťastia, radosti, na ktorý sa nezabúda veľmi dlho. Sú to chvíle, ktoré človeka privádzajú do vytrženia, že ich vôbec zažil. Je to väčšinou prejav lásky, nehy, pozornosti od niekoho, ktoré vôbec nečakáte a je vám prejavený s takým ohňom, že sa vám zatočí hlava.
Vraj žijeme v dobe, kedy slovo vďaka, už nemá takú váhu ako kedysi.Vraj. Neviem to stopercentne posúdiť. Možno je to tak. Ale možno ani nie. Totižto nemôžem pripustiť, žeby vďaka vymrela. Čím som staršia, tým výraz „ďakujem“ častejšie používam a vyzvrtávam po celý každučký deň. Mám na to príležitostí dosť a dosť.
Po tieto dni plné sivosti mrholivej zimy, alebo hmlistého tušeného predjaria, neplynul život celkom pohodovo. Práve naopak, človek má čo robiť, aby vyšiel zo svojho domu, zo svojej tichej ulity, ako-tak vyrovnaný, či spokojný. Možno sú výnimky: u mladých, detí. Ale u nás starých?… Keď človeka nič nebolí, myslí si, že nastáva koniec, keď bolí, obáva sa tiež toho najhoršieho. Deň sa akosi aj minie, ale keď sa priblíži skoré šero večera a hlbočizná tma noci, nie je mu práve najsladšie. Kto vraví, že mu je výborne, nevraví pravdu.
Taký je nadpis zaujímavej knižočky, ktorá nám sprostredkuje veľa informácií nielen o samej smrti, ale aj o tých, čo umierajú a aj o nás, ktorí sme pri nich a odprevádzame ich na druhý breh života. Pojednáva o tom, prečo sa bojíme smrti, a prečo o nej nechceme hovoriť. Radšej nemyslíme na ňu, akoby neexistovala. A pritom denne sa s ňou, aspoň mnohí z nás, konfrontujeme.
Kvôli začiatku Olympiády a obdivu výkonu Kuzminovej sa nejako stratilo a zahmlilo to, čo sa prezentovalo v tomto čase v bratislavskom krematóriu. A tak síce oneskorene, ale predsa, dnes, keď nemôžem zaspať práve pre to, čo som videla na videu a na internete a počula, že tvrdému komunistovi zvonili zvony na konci rozlúčky s jeho pozostatkami, ktoré sa vracajú do zeme, píšem tento nekrológ.
Je obdobie plesania. Čo by ináč človiečik robil v zime, keď sa tak skoro zvečerieva a bežia fašiangy? Takže, ide sa trochu zabaviť, povyraziť si v tej nudnej šedi dňa. A tak aj moji mladí vybrali sa trošku si zakrepčiť. A čo starej materi zostávalo? Zavarovať malé deti, keď rodičia vyletia z hniezda…
Otvorila som okno, aby som svoje vyprázdnené hniezdo vyvetrala po dlhej noci. Dlhej, ako býva v posledných rokoch, keď v ňom prebývam sama. Prvé, čo som začula z ináč hlučnej ulice, bolo zachrípnuté krákanie vrán na streche oproti nášmu domu. Nebolo prívetivé: znelo nepríjemne. Zvučalo ako starý, pokazený motor v troske opotrebovaného autiaka.
Milujem čas po búrke. Na jar. Či v lete. Ale keď začnú hromy-blesky, utekám čo najskôr pod strechu domova. Pozatváram okná a v nemom úžase hľadím na pohromu a neraz až besnenie, čo sa deje vonku, keď sa dovalí riadna trma-vrma nečasu. Víchor ako predzvesť poriadneho búrčiska, neraz ešte predtým bezvetrie, akoby všetko stálo vo vzduchu. Lístoček sa nepohne, a potom sa to naraz spustí a buráca. Som šťastná, že som ukrytá za oblokmi a môžem v bezpečí nazerať do osídiel neľútostnej prírody. Tá vôňa zeme, vzduchu, keď po búrke otvorím okenice, natrčím tvár vonkajšiemu svetu, nedá sa opísať…
Keď som bola v tom veku, čo moje dospelé deti teraz, často som telefonovala mamke, ktorá bývala síce v tom istom meste čo ja, ale v inom okrese, dosť vzdialenom odo mňa. Moje telefonáty sa zintenzívňovali, keď som mala nejaké trápenie, nejakú dilému o niečom sa rozhodnúť. Volala som jej, keď som mala starosti s chorými malými deťmi, so zamestnaním, ale aj keď som absolvovala krízu v manželstve. Bola pre mňa bútľavou vŕbou, ktorá mlčala. Nedostalo sa z nej slovíčka von o tom, o čom som sa jej vyspovedala, vyžalovala. Ale ja som do nej mohla vravieť, plakať, šepkať…
V poslednom čase sa častejšie vraciam do minulosti a spomínam na kadejaké udalosti, ktoré sa vo mne ukryli, ako také rozprávkové zrkadielka. Z času na čas sa zazrkadlia v mojom vnútri a derú sa na povrch, aby som si ich predložila pred seba a videla ich tak, akoby sa stali práve v tomto čase. Sú to príhody milé i menej milé, ale stali sa a zotrvávajú v človiečikovi do konca jeho života, uschované na dne duše.
Mrzí ma, keď množstvá mladých ľudí ignorujú politické udalosti, ktoré sa u nás dejú. Aj keď som nesmierne znechutená stavom, aký je ukotvený v našej ťažko skúšanej krajine, kde sa ale mnohým z občanov celkom dobre žije, ale množstvu nie, snažím sa v sebe predsa len „burcovať“ záujem o veci verejné. Napriek hnevu, odporu k tomu, čo sa deje a dialo, napriek mnohým rozhodnutiam, že sa na tú stranu ani neobzriem, robím to stále ďalej: obraciam sa na stranu politiky, do jej bojovej arény v našom štáte. Politika je vlastne večný boj o dobro občanov. Všetkých. Nielen vyvolených a horných desaťtisíc.
Občas pozerám reláciu „Páli vám to?“ Záleží mi totiž na tom, aby sa moje mozgové závity nestenčovali, ale aby zostávali pružné a práceschopné. Táto relácia ma zavše zachytí, aby som ju využila možno na pravdepodobné, že aj mne to bude páliť lepšie.
Ešte stále odznievajú vianočné zvony, ligocú sa gule, šišky, hríbiky, vtáčiky zvončeky, srdiečka, hviezdičky na konárikoch smrekov, jedličiek či borovíc. Ešte stále je v ovzduší to, čo nás všetkých predchlo: posvätnosť Vianoc a dianie okolo nich. Niektorí, tí netrpezlivejší, už berú do rúk zmeták a lopatku na smeti, a vymetajú aj posledné zbytky opadaného ihličia z vyhodených stromčekov, čo opustené a mŕtve trónia pri kontajneroch.Vyzerajú ošúchané, opotrebované, zbytočné, ako všetko dosluhujúce i staré. Ako zvädnutý kvet, vyschnutý strom, alebo zvráskavený a dokrkvaný starec.
