Verím v demokraciu ako súťaž myšlienok. Politické strany vznikajú z blízkosti politických názorov svojich členov a títo sa snažia (v drese svojej politickej strany) presviedčať spoluobčanov o svojich názoroch.
Pretože som racionalista, nepovažujem zmenu názoru za niečo zlé, naopak, ak do diskusie človek vstupuje s tým, že svoj názor nezmení, tak mu nezáleží na pravde, ale je to ideológ. A ľudia, ktorým nezáleží na pravde narobili už nielen na Slovensku veľké škody. Preto môžu politici prihliadať na názor ľudí, ale ak sa začnú príliš líšiť názory v rámci jednej politickej strany, spôsobí to problémy.
Ja mám na politické témy tiež svoj názor a politickú stranu volím podľa zhody s týmto názorom (ale nechám sa presvedčiť argumentami). Či už ide o riešenie štrukturálneho deficitu, na ktorý vplýva prvý pilier dôchodkového poistenia ako aj veľkosť štátu (napríklad aj počet štátnych úradníkov), alebo o riešenie problémov s prezamestnanou a nekvalitnou políciou, prokuratúrou a súdmi. Rovnako názor na (ne)schopnosť Slovenska mať verejnoprávne inštitúcie ako aj na to, či má štát "podnikať" v oblasti školstva, či zdravotníctva alebo len nastavovať pravidlá a požiadavky. Úplným základom je zhoda v názore na demokraciu a kapitalizmus.
Z tohto teoretického úvodu vyplýva, že moje rozhodovanie pred voľbami je váženie toho, čo majú strany v programe a toho, čo reálne konali (ak teda mali tú možnosť, čo vďaka vládam SMER-u nemali). Preto som si pred ostatnými voľbami do NR SR strany hodnotil, aby som zistil, ktorú budem voliť.
Jednoosobovú s.r.o. OĽANO Igora Matoviča som odmietol hneď. Jeho pôsobenie v politike bol vždy len konflikt, jeho politické presvedčenie som nepoznal, lebo mu na jeho prezentácii nezáležalo. Ale jeho výber bodov do programového vyhlásenia hlasovaním anonymov na sociálnej sieti dokazoval, že nemá názory, o ktorých by občanov presviedčal a naopak bude ochotný podliezať pudom ako ostatní populisti - Boris Kollár a Fico.
To, že veľa spoluobčanov bolo zaslepených pôsobením I.M. na sociálnych sieťach (kde ja nie som), spôsobilo, že asi polovica jeho voličov vytriezvela, keď už bolo príliš neskoro a PS-Spolu ani KDH sa do parlamentu (a vlády) nedostali a tým bol spôsobený Pčolinský a Žilinka.
SME-Rodina je rovnaký projekt ako OĽANO, pričom navyše mi tu smrdí mafiánska minulosť multiotecka, takže tá strana bola asi nielen finančnou investíciou, ale aj investíciou do bezpečnosti (čo dokazuje pôsobenie SIS).
KDH som nemohol voliť pretože sú dogmatickí a farizejskí, čo potvrdilo neskoršie správanie sa ich predsedu Majerského, ktorý si vo Vatikáne vybavil anulovanie manželstva a čo dokazuje princíp, ktorého sa klerikálne katolícke strany na Slovensku držia už sto rokoch - sú tu páni (oni), ktorí môžu všetko a poddaní (ostatní občania). Z toho dôvodu ako aj z obáv, že ich agenda bude taká ako Záborskej (svätá vojna proti interrupciám ale podpora štátneho zdravotníctva, ktoré zabíja svojich pacientov nielen plesnivými nemocnicami) som im neveril čokoľvek mali v programe.
Spolu síce malo potenciál priniesť dobré nápady a možno aj chápe úlohu štátu v spoločnosti podobne ako ja, ale kandidovalo so stranou Progresívne Slovensko, ktorá chcela viac štátu a riešila "progresívne" témy ako sú práva transsexuálov na vlastné WC v každom reštauračnom zariadení. Navyše postoj PS k palestínskym teroristom ukazuje, že dôležitosť demokracie a ľudských práv (áno, aj obyvatelia Izraela majú ľudské práva) u nich nie je dostatočne chápaná.
Nakoniec mi teda ostávala nová strana Za Ľudí a trochu staršia strana SaS. Na rozdiel od SaS som mal pocit, že strana Za ľudí je nesúrodá strana s predsedom, ktorý zvládol dobre úlohu prezidenta, ale tá je nadstranícka a nie je toľko o presviedčaní spoluobčanov o svojich politických názoroch a projektoch. Takisto to, že Fico útočil primárne na Kisku nebol argument, že Za ľudí majú najlepší program.
Dôležitým faktorom, prečo som hlasoval za SaS bola štvorica politikov OKS, ktorých obyčajne krúžkujem a ktorí opäť kandidovali na kandidátke SaS. Afinita OKS a SaS bola hlavne v programových otázkach ekonomického charakteru. A to je práve to, prečo sa mohol Richard Sulík v súčasnej vládnej koalícii presadiť a prerásť ostatných.
Základné vnímanie výdavkov štátu je totiž v strane OKS a SaS (a ja s tým súhlasím), že štát nemá vlastné peniaze a míňa peniaze svojich občanov, ktoré im (pod hrozbou väzenia) zobral v podobe daní a odvodov. Z toho vyplýva, že predstavitelia štátu majú tieto peniaze míňať veľmi opatrne a majú sa občanom zodpovedať za to, ako a na čo ich míňajú a to už predtým, ako peniaze použijú (teda transparentnosť a hodnota za peniaze).
Čiže ak chce napríklad vláda postaviť alebo zavrieť jadrovú elektráreň, musí najprv presviedčať občanov, že to dáva ekonomický zmysel. Presvedčí ich tak, že transparentne predstaví alternatívy (elektráreň na plyn, dovoz elektriny alebo znížená spotreba) a ukáže, že ich riešenie je celkovo najvýhodnejšie. Aj laik si potom môže overiť, či tu ide iba o záujem niekoho sa nabaliť alebo je to služba bývalého predsedu a kancelára svojmu novému zamestnávateľovi (áno, hovorím o nemeckej SPD a Schroederovi). Na druhej strane (ako som už spomenul vyššie), prieskum o podpore nie je žiadúci, občan sa predsa vyjadruje k týmto témam vo voľbách a mandát tak musí zahŕňať aj možnosť začať projekty s horizontom presahujúcim jedno volebné obdobie.
Tento princíp transparentnej komunikácie ohľadom výdavkov nebol napríklad typický Ficovi, ktorý spolu so SME-Rodina zaviedol pred voľbami trinásty dôchodok, aj keď má prvý pilier 30% deficit (čiže sa v ňom vyzbiera na dôchodky len za 9 a nie 13 mesiacov) a Igor Matovič tento ekonomický nezmysel podporuje napriek spomínanému deficitu.
Žiaľ rovnaký prístup má aj Igor Matovič, čo spôsobilo, že pandémia sa riešila tými najhlúpejšími a najdrahšími spôsobmi a de facto sa situácia zhoršovala. V tej dobe pôsobila Sulíkov kritika spôsobu rozhodovania o pandémii dobre. Bola racionálna a správne požadoval čísla - na druhej strane nezabránil plošnému testovaniu ani nákupu Sputnika, ale poľahčujúcou okolnosťou môže byť, že mal málo "žetónov". Spolupracoval s odborníkmi, hoci nebolo to úplne dostatočné. Zdalo sa, že v téme, v ktorej sa nevyzná, si dá poradiť.
Navyše tému rozumného skepticizmu k opatreniam proti endemickému vírusu (nerobíme opatrenia ani proti rhinovírusom, ktoré sú tu s nami a ani proti španielskej chrípke, ktorá už tu v tej podobe, čo zabíjala v roku 1919 nie je) opustil. Takže ma celkom sklamalo, že nenavrhuje zrušiť všetky protipandemické opatrenia (lebo takmer vôbec účinkujú a ak aj zabránia infekciám, tak je to len zlé, pretože na jeseň budú mať ľudia horšiu imunitu - parafrázujúc Richarda Kollára).
Energetická kríza a aj inflácia je síce jeho oblasť z hľadiska ministerskej pozície, ale jeho vyjadrenia nie sú ani protrhové (inflácia bola po pandémii očakávaná, je väčšia vďaka zlým peniazom, ceny energií dlho nerástli, takže ten skok za 10 rokov nie je taký vysoký, aby sa zavádzali maximálne ceny, marže či dotoval benzín po vzore Orbána) a nie sú dlhodobo udržateľné, pretože v našich rozpočtoch výdavky naskakujú veľmi ľahko a o ich znížení sa SaS so Sulíkom nesnažia ani len diskutovať.
Problémom Sulíka je nulová empatia. To je známe už dlhodobo, možno má na to aj papier od lekára. Ale tento hendikep spôsobuje, že tým trpí aj jeho politická strana. Preto by sa k otázkam, ktoré nie sú čisto technické nemal vyjadrovať spakruky, ale s niekým sa o tom najprv porozprávať. On však skôr poradcov stráca a mlčať nevie.
Súčasná situácia na Ukrajine je celkom čierno-biela. Agresor napadol susednú krajinu, cielene vraždí civilné obyvateľstvo a my (Západ) mu to platíme. Ivan Mikloš predkladá argumenty, prečo je embargo na ruské energetické nosiče aj ekonomicky rozumné. Podstatné je vidieť trochu za roh. Vojna spôsobuje externé škody aj nám (cena plynu, potravín), navyše kým nie je Rusko porazené a zrazené na kolená, musíme viac zbrojiť (sme ďalší na rane, ak by v Ukrajine Rusi vyhrali) a budeme musieť Ukrajine pomôcť (ak Rusi prehrajú). Preto by mu (Sulíkovi) mohol niekto urobiť excel s viacerými alternatívami.
Druhou stránkou mince je, že je absolútne neprijateľné dovoliť Rusku na Ukrajine vyhrať nielen z ekonomických dôvodov ale aj bezpečnostných - nechceme tu mať predsa vojnu (hoci Putinova piata kolóna od Fica po Čarnogurského by v budúcej vláde proti Rusku nebojovala a prijali by všetky Putinove podmienky). Takže ide o to, akým spôsobom môžeme na Rusko pritlačiť, aby na Ukrajine prehralo.
A tu sú našou možnosťou ekonomické sankcie (ale aj viac dodávok zbraní, ako som už spomínal tu, toto však so Sulíkom nemá ničo spoločné), ktoré musia bolieť, takže zákaz dovozu čohokoľvek z Ruska by mal byť ďalším krokom, ktorý sa príjme na úrovni EÚ. A Sulík má hľadať spôsoby, ako transformovať ekonomiku na zdroje, ktoré nepochádzajú z totalitných krajín.
Jeho vyjadrenia o ochote platiť rubľami, či predchádzajúce, že Krym už Ukrajine nebude nikdy patriť, sú dostatočne diskvalifikujúce na to, aby jediná väčšia rozumná politická strana nestratila popularitu a nedostala sa v ďalších voľbách do problémov so vstupom do parlamentu. Nie je to postačujúca podmienka, ale zdá sa byť nutná.
Na rozdiel od ostatných parlamentných strán, je v SaS možné zvoliť nového predsedu. Keď to dokázali v ODS, prečo by to nezvládli aj v SaS. Niekoľkých korunných princov už musel zo strany vykopnúť, ale spätne sa ukazuje, že to bolo správne. V súčasnosti nie je jasná dvojka a mediálne známi ľudia ako Gröhling, Klus či Galek nevyzerajú ako predsedovia politickej strany. Ale to je otázka do budúcna. Teraz by sa v SaS mali zamyslieť, či najnovšie postoje Richarda Sulíka už nie sú poslednou kvapkou v pohári a mali by ho presvedčiť, aby ako predseda SaS skončil.
