Marian Baran
Konečná, nevystupovať
Keď som nastúpil do vlaku, hneď som vedel, prečo mám cestu týmto dopravným prostriedkom tak rád. Ako som sa obzeral na všetkých ľudí s rôznymi, dá sa povedať zamrznutými výrazmi tváre, vniesol sa do mňa pocit.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Keď som nastúpil do vlaku, hneď som vedel, prečo mám cestu týmto dopravným prostriedkom tak rád. Ako som sa obzeral na všetkých ľudí s rôznymi, dá sa povedať zamrznutými výrazmi tváre, vniesol sa do mňa pocit.
Prišiel som z práce domov. Deti sa hrali v izbe. Vypol som svetlo v kuchyni, na chodbe, v spálni a na záchode. Už dávno viem, že je jednoduchšie zhasínať za nimi, ako ich stále upozorňovať nech si dajú pozor.
Tento text je pre každú osobu, v ktorej už dozrel stav, že dosť bolo núdze z toho, ako správne ukladať znak ku znaku, tak ako káže náuka.
Mám spoločníka na všetky cesty. Niekedy sa vydá na potulky bezo mňa. Vtedy mu závidím, no viem, že na konci sveta sa vždy otočí a vráti sa domov. Precestoval už poriadny kus sveta.
Z domu po zotmení vychádzal chlap. V jednej ruke plné igelitové vrece, v druhej ruke, v baliacom papieri, hrubým motúzom previazaný valec niečoho. Chlap vynášal smeti, chirurg robil presné zárezy.
Bežal som podchodom. Môj prvý beh tento rok, prebiehal celkom spontánne. Akýsi chlapík sa ma snažil predbehnúť chôdzou. Dosiahol to ľahko.
Po práci som išiel priamo k jazeru. Našiel som voľné miesto a rozprestrel deku s motívom tučniakov, ktorí kráčajú za sebou.
Vonku cez tridsať stupňov a v obchodnom dome dievča, cez značkovú kabelku prehodený značkový sveter.
V galérii viseli na stenách obrazy. Boli to diela veľkého formátu a z môjho pohľadu, museli byť hodnotné, pretože na nich bolo nanesené obrovské množstvo farby.
Ráno, keď som išiel do práce, zobral som aj starý stôl. Niesol som ho do kontajnera na komunálny odpad. Už z diaľky som videl, že skončí v dobrej spoločnosti. Vyhodené kreslá, stoličky, vaňa.
Bol som v posilňovni a mám dobrý pocit. Pozeral som televízor, dal som si kávu a vďaka pružnej wifine vybavil kopec vecí. A stretol som Doda.
Po túre som schádzal do dediny. V batohu horský vzduch a prázdnu fľašu na vodu. Slnko vysoko na oblohe, ešte ďaleko kým pomaly zhasne v popolníku členitého horizontu.
Pri malom pulte stál chlapík a na všetkých sa široko usmieval. Dobrú náladu, i svoj mladícky vzhľad odôvodňoval konzumáciou nápojov, ktoré vyrábal pred malým obecenstvom.
Gombík a dierka na páse mojich nohavíc majú krízu. Pomaly sa vzďaľujú od seba. Je to nezastaviteľný proces. Tak sa rozhodli, ja to rešpektujem.
Dobre som sa uistil, či ma nikto nesleduje, až potom som zabočil na železničnú stanicu. Cestovný lístok som mal v pláne kúpiť si vo vlaku, od sprievodcu.
Keď som prichádzal z práce, na parkovisku som si všimol suseda. Mordoval sa s veľkou cestovnou taškou. Vybral ju z kufra auta a položil na zem.
Bol som kamarátovi vyvenčiť psa. Jednorázová záležitosť. Psa poznám a myslím si, že ho celkom poslúcham.
Bol som sa odfotiť u fotografa. Potreboval som malú fotku hlavy na cestovný doklad. Fotenie, to je hotová veda. Nie každý má na to hlavu.
Keď som otvoril v práci balík cukríkov, aby som si riadne zachrúmal a nachystal prácu pre zubárku, stačil okamih a počul som. Cukríky. Môžem jeden? Prikývol som a polovica obsahu bola preč.
Jedného dňa som si začal do práce nosiť vlastný pokrm. V ponuke mi chýbali kaloricky vetché jedlá. Jedlá ktoré zasýtia, ale nezanechávajú obliny na tele a šrámy na sebavedomí.