Ján Maršálek
Rúcanie totality
Prednedávnom som vo svojom archíve natrafil na zabudnutý zošit obsahujúci moje zápisky z konca osemdesiatych rokov. Vypovedajú o vtedajších udalostiach, ktoré predznamenávali pád komunistickej totality.
Som, teda myslím... Píšem a publikujem. Okrem iného redigujem internetový občasník PriestorNet.com Zoznam autorových rubrík: Zápisník, Zamyslenie, Riport, Metanoia, Drobnica, List z domova, Jazykové okno, Literárny klub
Prednedávnom som vo svojom archíve natrafil na zabudnutý zošit obsahujúci moje zápisky z konca osemdesiatych rokov. Vypovedajú o vtedajších udalostiach, ktoré predznamenávali pád komunistickej totality.
Koncom osemdesiatych rokov som si do osobitného zošita zaznamenával správy o niektorých najmä politických udalostiach, zrejme tušiac, že predznamenávajú pád komunizmu a zásadný obrat v živote našej spoločnosti. Pokiaľ si pamätám, informácie som vtedy čerpal hlavne z vysielania západných rozhlasových staníc, ale aj z domácich zdrojov, od očitých svedkov a tiež z vlastných skúseností. Pravda, doplnené sú osobným komentárom…
Moja prvá publikovaná báseň. Teraz, po vyše dvadsiatich rokoch, sa k nej verejne hlásim, vtedy som ju totiž uverejnil pod pseudonymom. S odstupom času si jasnejšie uvedomujem, ako je poznačená dobou, v ktorej vznikla. Veru, začiatky bývajú ťažké (a niekedy aj konce)... Je krátka a má príznačný názov: Dojička
V galériách už bolo vystavované a vydávané za umenie kadečo: nielen prázdne plochy, záchodové misy či predmety nájdené na smetisku, ale aj rôznymi spôsobmi zdeformované alebo priam znetvorené podoby človeka a človečenstva… Víťazí princíp deštrukcie nad konštrukciou. A táto tendencia dnes prevláda vo všetkých oblastiach umenia.
Niektorým sa to možno nepozdáva, ale je to tak. Tento čas a svet boli stvorené pre nás. Hovorí o tom aj moja osobná skúsenosť.
Má rôzne podoby: láska k blížnemu, k sebe, opičia láska, láska ako cit, ako rozhodnutie. Pravá alebo falošná.
Samovražedné atentáty: takmer denne sa zo správ dozvedáme o mužoch, ale aj ženách (zväčša mladých), ktorí sa rozhodli s výbušninou na tele, alebo iným podobným spôsobom, vojsť do náručia smrti.
Kúpiť dobrú, teda peknú, primeranú a najmä zo zdravotného a bezpečnostného hľadiska vyhovujúcu hračku nie je vôbec jednoduché. Ale znova sa mi potvrdilo: kto hľadá, nájde.
Bežne sa hovorí, že kritizovať je ľahké. Nie je celkom tak. Ľahké je kritikárčiť, znevažovať, povrchne a zlomyseľne posudzovať. Ale kritizovať?
O súčasnom zameraní väčšiny masmédií svedčí aj téma jednej televíznej diskusnej relácie: živím sa svojím telom. Logickým vyústením tohto trendu budú témy ako napríklad „živím sa krádežami“ alebo „zabil som človeka“.
Žijeme v ovzduší skeptickej nedôvery voči pravde a možnostiam jej poznávania. Podliehame mylnej predstave, že všetky postoje a názory sú rovnocenné a svojím spôsobom správne, a to i vtedy, keď si protirečia.
V čase vianočných sviatkov sa viac ako inokedy konajú rôzne dobročinné, charitatívne akcie. Chvályhodné. Veď vždy sa nájdu ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Lenže: nie je dobročinnosť ako dobročinnosť.
Život je cesta. Človek je povolaný k hľadaniu správneho smeru, k hľadaniu pravdy, ktorá ho presahuje – to však predpokladá vnútornú premenu a obnovu. Každý by mal skôr či neskôr dospieť k obráteniu, k uvedomelej voľbe životného smeru, k duchovnému znovuzrodeniu.
Cesta, o ktorej chcem písať, sa nemeria na kilometre, hoci je spätá s časopriestorom tohto sveta, jej mierami sú v prvom rade duchovné hodnoty.
Diskusie o článkoch blogerov bývajú niekedy dlhé a iskrivé, zvlášť vtedy, keď sa týkajú citlivých svetonázorových otázok. Keby sa však z nich nejakým činom vytratili osobné spory a urážky, prejavy arogancie a diletantstva (nehovoriac o prehreškoch voči jazyku), scvrkli by sa v mnohých prípadoch na minimum.
Takzvané reality šou nepozerám, zakázal som si to. Priznávam však, že pred časom som jednu reláciu tohto typu sledoval od začiatku do konca. Niežeby ma tak zaujala, ale chcel som si vytvoriť obraz o tomto mediálnom fenoméne. Stačilo. Dobrovoľne a po dobrom zvážení som sa rozhodol podobné programy dôsledne odmietať. Prečo?
Neprestáva ma udivovať, kde všade žijú ľudia: v hornatých oblastiach i na nížinách, na samotách i v mestách, v prepychových vilách, v obyčajných tuctových domoch, v chatrčiach i pod holým nebom.
Bežný obraz diania na našich cestných komunikáciách: množstvo áut, hustá premávka, porušovanie pravidiel, kolízie, havárie…
Najčastejším cieľom mojich dovolenkových ciest sú Vysoké Tatry. Navštívil som ich aj tohto roku, niekoľko mesiacov po ničivej víchrici.