o hudbe a mozno aj o inych veciach... Zoznam autorových rubrík: hudobne recenzie, Retro Recenzie, Filmove Tipy, Reporty z koncertov, Knihy, hudobne tipy, funny shajt, Zamyslenia
Texasania King´s X sú aj cez nesporné kvality jedným z najmenej docenených (ak chcete) progrockových spolkov. Bez srandy, s výnimkou RUSH nepoznám kapelu schopnú vytrieskať taký obrovský potenciál len z trojčlennej zostavy.
Prišli, nahrali...ale tentokrát nezvíťazili. Zatiaľ čo na predchádzajúcich albumoch boli len náznaky postupov, ktoré by Mastodon mohli zaviezť do slepej uličky, tak „Emperor Of Sand“ sa v slepej uličke tak trochu topí.
Och, tá Kanada..neviem, ako to tí muzikanti robia, ale každá kapela z tejto krajiny má vlastný ksicht a vo väčšine prípadov je ihneď rozoznateľná od siahodlhého zástupu iných.
Osobití, inšpiratívni, nedostižní, nenapodobiteľní – zopár prívlastkov na úvod, ktorými sa Voivod môžu pýšiť dodnes. „Metaloví“ veteráni, ktorým je táto škatuľka až priveľmi tesná.
V ušiach mi šumí ešte počas písania týchto riadkov, ale inač to bol fantastický koncert. Helmet patria medzi moje srdcovky už dlhé roky ale k návšteve ich koncertu som sa dopracoval až teraz.
Povedzme si to na rovinu – nový album Crowbar neprináša nič nové, avšak ani nepretrháva kvalitatívnu líniu, ktorú bahniaci vedení zavalitým Kirkom Windsteinom servírujú už takmer 30 rokov.
Uff...Žeby nám M. Night Shylaman...Shyalamal...krucinál...Shyalaman (zase zle) po dlhej dobe úpadku jeho snímkov konečne naservíroval kvalitu? A nenatočil len kvalitný, ale dokonca dych berúci film? Je čas veriť na zázraky...
Pokiaľ pre Vás Sepultura skončila odchodom Maxa Cavaleru, pravdepodobne nemá zmysel čítať tento článok, ale upozorňujem, ak ste doteraz nezobrali Kisserovcov na milosť, „Machine Messiah“ má vysoký potenciál to všetko zmeniť.
Začnem tam, kde som predošlú recenziu skončil – rok 1996 sa ukázal byť pre Sepulturu osudovým. Odchod Maxa Cavaleru mal znamenať okamžitú smrť, kapela sa však rozhodla nehodiť flintu do žita.
Album, ktoré bez výhrad môže prijať prívlastok revolučné. Moment, ktorý zase raz posunul metal niekam ďalej a ktorý zatiaľ nikto do podobnej miery nezopakoval.
Keby mi niekto povedal, že najväčšie prekvapenie mi tohto roka prichystajú práve HELMET, minimálne by som zdvihol jedno obočie a divil sa, čo zlého dotyčný zjedol.
Phil Joanou patrí skôr k priemerným filmmakerom, ktorí sa za svoju kariéru blysli možno dvomi, povedzme tromi snímkami.
Melodika a precíznosť. Feeling v kombinácií s profesorským prístupom. To je malý zázrak z Maďarska a nesie názov HAELO.
Tak hneď zfleku a bez obalu, nech to mám za sebou : Nová Metallica je prekvapivo počúvateľná, čo je príjemná zmena oproti predošlým dvom zásekom.
Killing Joke sú vekom, ale ani náhodou nie výkonom starí veteráni post punku a industrialu z Anglicka. Ako jedni z mála kapiel sa môžu hrdo pýšiť legitímnym reunionom, potvrdeným už piatimi kvalitnými albumami od roku 2003.
Na tento koncertný dokument mám vo svojej zbierke vyhradené špeciálne miesto. Ako môj prvý kontakt s tvorbou Neila Younga, rockového „Survivora“ z krajiny javorových listov, zaručene spúšťa nostalgiu.
Nejakých pár týždňov dozadu som sa na týchto stránkach venoval pätici v globálnom meradle neznámych, ale zato pozornosti hodných rockových spolkov. Dnes vám teda bez zbytočných obkecov naservírujem ďalšiu päticu.
V súvislosti s Panterou je pre mňa dosť náročné vybrať len jeden album na rozbor, keďže ide o kapelu na ktorej som vyrastal a ktorej vďačím za to, že v centre môjho záujmu je a zostala najmä tvrdá gitarová muzika.
Nový album Meshuggah je veru tvrdý oriešok. Keď už pre nič iné, tak najmä preto, že recenziu naňho som mal už dvakrát napísanú a rovnako som ju aj dvakrát musel zmazať a začať odznova, pretože názor sa menil každým vypočutím.
Post metalové ikony Neurosis prišli s novou nahrávkou akosi potichu, pamätám si že na promotion predchodcu „Honor Found In Decay“ si ich vlastný label Neurot Recordings pravdepodobne vyhradil trochu väčší budget.
