Ľudia o mne tvrdia, že v telefóne vyzerám vyššia....:-). Zoznam autorových rubrík: z môjho života, Timko, o nás..., ľudia okolo mňa, Buď BIG B/S, Súkromné, Nezaradené
Dlho to bola len rozprávka, ktorú som jej hovorila pred spaním. Jej najobľúbenejšia - O dievčatku, ktoré si hľadalo nového tatinka a maminku v Domčeku plnom malých detičiek.. A ako sa na správnu rozprávku patrí, aj táto mala šťastný koniec... No nie pre všetkých...
„Článok je dobrý, len by to chcelo na začiatok nejaký príbeh z praxe. Ak by sa dalo, tak do zajtra.“, čítam z mailu. Najskôr premýšľam, či sa na to nevykašlem... Veď som už vypotila dvadsať strán... Nakoniec však článok opäť otváram a lovím v pamäti nejaké skúsenosti počas mojej praxe zo školy. Po chvíľke však opäť siaham po overených zážitkoch – tých vlastných...
Čakám v „Alžbetke“. Musím priznať, že oko lekára som už naozaj potrebovala- dokonca som sa pred mesiacom priznala priateľovi, že po prvýkrát idem k lekárovi s akýmsi náznakom radosti....Obzerám si ľudí pred ambulanciou – samé ženy... Mladé, staršie – takmer všetky kategórie...Zrazu ma zaujala menšia, možno päťdesiatročná, pani. Nekľudne behala očami po každom bielom plášti....Zaujímavé- bolo z nej cítiť odhodlanie, smútok a zároveň aj strach... Keď vyšla sestrička z ambulancie, aby zavolala ďalšiu pacientku, žena k nej rýchlo pristúpila a so slzami v očiach súčasne ju žiada aj prosí: „ Sestrička, môžete mi konečne povedať, ako dopadli odbery mojej dcéry? Je to už niekoľko týždňov a ona je už psychicky na dne. Má 24 rokov a piaty mesiac tehotná...“ Ruka s kartičkou mi ostáva bezmocne visieť pri tele...Akoby som videla moju mamu a seba pred trinástimi rokmi...
Sedem rokov bez akejkoľvek možnosti sebarealizácie by ubilo aj koňa. Nieto ešte také útle žieňa, ako som ja... Ak teda nerátam rodičovskú „dovolenku... No a pritom som mohla byť počas toho obdobia takmer sprievodkyňa, predavačka, majsterka výroby... Takmer... Ešte šťastie, že to všetko už mám za sebou. Keď však denne čítam a vidím, čo sa okolo mňa deje – nezamestnanosť, prepúšťanie, kríza- niekde vo vnútri mám strach... Čo keď TÝM budem musieť prechádzať opäť ????
Vychádzam z nemocnice...Za posledných 6 mesiacov je tam už tretíkrát. Včera som od rána piekla špeciálne torty, tvorila chlebíčkové kreácie na jeho šestnástku - dnes som mu bola zaniesť veci do nemocnice. Opäť vysoké glykémie...Do týždňa ho napravia. Nuž, mala by som byť za tie roky už zvyknutá, ale ....
Workoholička ako veľa iných. Ale- asi to ani inak nejde. Najmä, ak denne prepínate v dvoch zamestnaniach.. K tomu nadmerný pocit zodpovednosti a v okruhu 3 metrov nikto kto by to „urobil lepšie“ :-)... Jasné, že telo štrajkuje, ak je toho na neho veľa. Ale, keď ten pocit nenahraditeľnosti je taký úžasný...
Vtedy moje pogadžovanie prijala ako biľag. Teraz je pre ňu možno úľavou. Vraj, že sa mi takto žije ľahšie – mám prácu, peniaze, a hlavne- vždy mám čo variť... Moja mama...Stojí tam v širokých teplákoch, v hrubých ponožkách a dlhom, sem-tam dierkavom svetri. Čo na tom, že je neforemný... Hlavne, že je teplučkýPozerám na ňu, ako sa snaží všetko odpratať zo stola... Najmä popolník- vie, že fajčenie neznášam. Ešte pred pár rokmi, by takéto niečo neurobila...
Tri rôzne situácie so spoločnými črtami. V prvej z nich je hlavnou hrdinkou „Zvedavka“ – asi trojročné dievčatko. V druhej cyklista – junior s pomocnými kolieskami a jeho babka. V tretej prešovský čašník. No a samozrejme, vo všetkých som aj ja....
Tak toto bola „dôležitá“ otázka môjho syna v deň, keď sa celý vzrušený dovalil ako veľká voda z vedľajšieho sídliska. Ani som za ním poriadne nestačila zatvoriť dvere a už živou gestikuláciou spustil: „Mama, ja som Cigán! Nie je to paráda? Ty si o tom vedela? A ČO to vlastne cigán je?“ Takmer som vtedy spadla z nôh....Vedela som, že táto otázka raz príde, ale že sa bude Marek pri tom tváriť tak šťastne, sa mi ani len nesnívalo....
... ale nedalo sa inak. Pondelňajšia konferencia v Ostrave ma dostala...
Tak som bola v Avione na nákupe... A keďže som veľa pila, aj mi bolo treba cikať....
Predvčerom som sa stretla s bývalou kolegyňou. Dali sme si kávu a spomínali na časy, keď som ešte pracovala v školstve. Po prebraní všetkých klepov mi zrazu Jana hovorí: „ A pamätáš na tie prváčence, čo Ti chceli umyť ruky bielidlom? Tak teraz sú z nich piataci a minule sa na Teba pýtali. “ Pamätám. Začínam si dolovať spomienky na ten deň D, kedy som mala takmer celé Savo na rukách. Teda vtedy som sa na tom až tak veľmi nebavila ....
