Miroslav Mikolášik
Sedieť a čakať – naozaj je to cesta k zamestnaniu?
Tesne po posledných voľbách na Slovensku koloval vtip o návšteve gréckeho prezidenta u nás. Po tom čo sa s ním stretli predstavitelia novovymenovanej vlády a ponúkli ho, ako tradične, chlebom a soľou a ukázali Devín, mu podľa ľudovej tvorivosti mali sľúbiť, že urobia všetko, aby sa v našich končinách cítil ako doma. Politikom sa občas stane, že zoberú podobnú srandu príliš vážne, a pre srandistov to skončí ako kedysi v Rusku, kde sa vraj Brežnev chválil, že zbiera vtipy o sebe. Keď sa ho spýtali - koľko ich už má, úprimne priznal - dva a pol gulagu. Tie časy už, chvalabohu, nežijeme. No aj tento vtip si súčasní mocní zobrali až príliš k srdcu. Prekvapujúco ich však nerozčúlil, ale inšpiroval. V tejto súvislosti si úprimne nie som istý, čo je horšie....Štát totiž, rovnako ako kedysi politici z peloponézskeho polostrova, začal prikrášľovať štatistiky, pre začiatok o počte nezamestnaných.
