"Jediný spôsob ako obstáť v skúške, je skúšku podstúpiť. Inak to nejde."Náčelník Majestátna Čierna Labuť (z knihy Marlo Morgan Posolstvo od protinožcov) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nemá byť človek ako strom? Rásť v hlbokom zamyslení, košatieť v prívaloch bolesti, napínať sily ako vetvy do najkrajnejších možností, rásť nad seba, meniť sa, krásnieť, a potom dať všetkým okolo to, čo hľadajú a čo im prospieva: sviežosť, tieň, radosť, plody ...? František Kožík
Nedeľa. Posledný deň môjho pobytu na Búroch. Ráno bolo pekne a tak sme sa s Dominikou, kamarátkou zo susednej chalupy, s ktorou sme na bicykloch prebrázdili počas našich ranopubertálnych čias takmer všetko, čo sa dalo dohodli, že si zaspomíname na staré dobré časy. Doprovod nám robili jej dve milé chutné dcéry - Veronika a Ivanka, ktoré už čoskoro budú rovnako ako my kedysi, poletovať po okolí, dychtivé po prázdninových zážitkoch. Vybrali sme sa na pole za stanicou, v ktorom bývavali bociany. Po bocianoch však ani chýru ani slychu, tak sme si ich nakoniec zimprovizovali samé. Poobede sa zamračilo a keď som odchádzala, lialo opäť ako z krhly. Posledné dve fotky sú už z Bratislavy, výhľad z môjho balkóna. Takýto neuveriteľný pohľad sa mi naskytol, keď som vstúpila doma do izby. No neodfoťte to :-)! Všetkým sa Vám chcem poďakovať za trpezlivosť a čas, ktorý ste mojim chalupárskym blogom venovali a teším sa zas raz niekedy nabudúce. Ahojte!
Huráááá - ide sa na hríby. Cez lúky, cez les, okolo jazera. A potom sa ešte vydávam na prieskum miestnych chalúp a stodôl. No a nájdu sa aj nejaké krajinkové.
Štvrtok je presným opakom stredy. Leje ako z krhly, takže od rána si hmmmmkam pesničku Prší prší, len sa leje ... Nemalo cenu niekam chodiť, takže som sa povaľovala v kresle, pojedala marhule, čítala si a venovala sa kvapkám. Nasledujúce fotky sú nevhodné pre senzibilov na daždivé počasie.
Po únavnom doobedňajšom naháňaní sa za motýľmi som uvítala príjemné večerné pátranie po borskopeterských zákutiach. V sprievode milej malej susedy Veroniky som sa vidala ku struhe (po búransky potok). Idete s nami?
Od včera už nie som sama. Prišli dedko a babka a večer dorazia naši aj s priateľmi a psom. Vydala som sa vyskúmať miestne koľajnice, spolu so stanicou. Pristavila pri mne posádka lokomotívy, bola som v podozrení či nekradnem železné časti trate, prípadne elektrické zariadenia patriace ŽSR. Nakoniec ma ujovia chceli zviezť (našťastie nie zviesť :-) ). A večer bola opekačka.
Tak a máme tu stredu. Deň ako maľovaný. Slnko svieti a ja sa vyberám na lúku, netušiac, čo tam uvidím. Pri prvom pohľade nič moc, bežná lúka. Ale keď som sa pustila do jej stredu ... veď o malú chvíľku uvidíte, čo za chutnú háveď som tam ponaháňala :-).
Poobede bolo zamračené, mrholilo a tak som sa rozhodla zvečniť naše rodinné letné sídlo z vnútra. Vitajte u nás! A na záver dňa Vás pozývam na malé večerné farebné divadlo - v hlavnej úlohe obloha a zapadajúce slnko. Akurát to slnko utekalo tak rýchlo, že som sa nestíhala premiestňovať kvôli kompozíciam a je to všetko tak trochu na jedno kopyto.
Utorok doobeda sa niesol v znamení lesa. Slnečná obloha sa striedala s pochmúrnymi mrakmi, teplé lúče s chladivými kvapkami. Pomotala som sa okolo miestneho rybnika zvaného Bulkovec a potom som rýchlo trielila naspäť do chalúpky. Keď som konečne zbadala náš plot, bola som premočená a zablatená ako správne prasa - kvíííííííííííííííííííííííík :-).
Po týždni dovolenky bez Internetu, televizie, rádia a novín som opäť v každodennej realite. Postupne Vám predstavím miesta, ktoré som videla, cítila, zažila a cvakla. Dúfam, že sa Vám budú páčiť rovnako ako sa páčili mne a dúfam, že som aspoň trosku zachytila tú správnu atmosféru. Už teraz sa teším na Vaše komentáre. Príjemný večer.
Konečne som po roku opäť sadla na bicykel a spravila viac ako 10 km trasu. V sobotu ráno o 9:15 bol na železničnej stanici Petržalka pristavený mimoriadny vlak, aby naložil bicyklochtivých ľudí na výlet do Burgenlandu (časť Rakúska). Na Internete prebiehala súťaž Bratislavských novín o lístky na túto cyklotúru a výhercovia obdržali 2 vstupenky do vlaku. Majuška vyhrala a tak som sa v spomínanom vlaku ocitla aj ja. Cieľová stanica - Parndorf a odtiaľ bicyklom do rekreačného areálu pri mestečku Neusiedl am See. Trasa dlhá okolo 25 km tam a 15 naspäť, keďže sme si zvolili kratší variant.
Je ráno 9.00. Ešte spím. Zrazu sa strhnem na zvuk - budík? Veď je nedeľa. Aaaaaaaa, zvoní mi mobil. Zdvíham a v ňom hlas mojej kamarátky: naši idú na Homolu, nechceš sa k nim pridať? Jasné, že chcem. Kedy chcú vyraziť? Okolo 11.00. Ok, dohodnuté.Rýchlo sadám za laptop, hľadám spoj do Pezinka, juchúúú, vlak mi ide 10.15, v Pezinku je 10.39. Stíham. Nahadzujem tempo - umývam zuby, špirálou prebieham mihalnice, odhadzujem pyžamo a hádžem na seba tričko, gate a športové sandále. Do batohu balím lístkové rohlíky a jahodový džús zo včerajšej oslavy. Vyberám baterku z nabíjačky, vkladám ju do foťáka. Ustieľam posteľ a trielim na autobus. Našťastie máme v Dúbravke dobrý bus - 83 stojí kúsok od stanice. Ak chytím správny spoj, mám ešte kopec času poobzerať sa po stanici.
Čoraz častejšie mám potrebu vypadnúť preč z mesta. Alebo aspoň mimo hlučných priestranstiev a davov. Čoraz častejšie potrebujem dobiť baterky. A čoraz častejšie potrebujem chvíľky samoty. Vzala som si dva dni dovolenky a vybrala sa k mojej kamarátko-sestro-mame na vidiek. Cieľová stanica - dedinka v Malých Karpatoch zvaná Prievaly. Obklopená lesom a poľami, cítila som sa presne tak, ako som sa cítiť chcela. Len ten západ slnka mohol byť výraznejší. Končím s frfľaním ... vitajte opäť v poli :-). A Ivi, Peťko aj Marek, ďakujem za príjemnú spoločnosť !
Čo všetko sa dalo vidieť na športovo - relaxačnom dni našej inštitúcie ...
V piatok trinásteho sme mali v Studenom pracovný športovo-relaxačný deň. Na chvíľku som si vybehla do poľa. Príšerne fúkalo a ani svetlo nebolo úplne podľa mojich predstáv, ale aspoň na okamih som opäť vypla a prežila moje obľúbené TU a TERAZ momenty.
Po dlhom čase som sa vybrala s našim turistickým oddielom B.J.A.T.E.K (bankový jedinečný amatérsky turisticko-expedičný klub) na víkendovú akciu. 4. ročník kladenia svätojánskej vatry na Grúniku začal piatkovým odchodom z Bratislavy zhruba o 16.10 a skončil nedeľným návratom okolo 21.00. Bol to presne typ víkendu, ktorý som potrebovala ako soľ. Nazvala by som ho miernou sadomasochistickou záležitosťou, kedy si dobrovoľne spôsobujem bolesť a zároveň mi to svojským spôsobom robí dobre. Dnes som kľudná, usmievavá, rovno ma natrieť na chlieb. Len ma trošku svrbia štípance, škriabance, spálené ramená a preukrutne bolia nohy :-).
Takmer presne pred 21 rokmi som odomykala náš byt s mierne stiahnutým žalúdkom. Vracala som sa zo školského výletu v Dudinciach, mala som 16 a bola som zvedavá ... teším sa? Bojím sa? Hnevám sa? Isté bolo len jedno. Keď otvorím dvere, bude v byte o jedného člena rodiny viac. Vraj mám brata. Michala. Hmmmm, ktovie na koho sa bude podobať. Ktovie či bude vrieskať ako to zvyknú deti robiť. Ktovie, či si budeme rozumieť. Ktovie ... tých pochybností bolo na kilá. Úprimne povedané, malé bábätká mi dovtedy nič nehovorili, považovala som priam za boží trest, ak ma s nimi niekto akýmkoľvek spôsobom spojil.
Je piatok, 16.30, vypadla som z roboty, kúpila čerstvé voňavé jahody, dorazila domov, hrkla si pohár Merlotu a rozmýšľam ako sa preladím z pracovnotýždňovej nálady na víkendovú. Začínam filmom - Návrat idiota od Saši Gedeona, ktorý mi (myslím film, nie Saša :-)) napriek zisku 5 Českých levov a titulu najlepší český film roku 1999 spôsobil namiesto radosti skôr dumavopochmúrnu náladu. Už mám odskúšané, že v takomto prípade je nevyhnutné začať niečo robiť. Upratovať sa mi nechce, variť ani piecť tiež nie, tak čo si počnem. A v tom mi pohľad padol na tašku s foťákom a novými filtrami. Ja ťapucha, veď celý týždeň sa teším, kedy ich pôjdem vyskúšať a naraz neviem, čo s časom. Kam však ísť?
A je to tu. Som opäť o rok staršia. Od včera. Kamarátky sa ma pýtali, čo by som si priala ako darček. Zlaté moje baby. Rozmýšľala som, potrebujem síce kopec praktických vecí ale tentokrát som chcela niečo iné. Keďže som sa rozhodla zveľadiť svoje vedomosti vo fotografovaní, vymenila som svoju starú dobrú klasickú kinofilmovú zrkadlovku za digitálnu a k nej som prikúpila dva sigmácke objektívy. Na filtre mi už nezostala ani koruna. Aj jesť predsa treba :-). A tak som si poprosila finančný príspevok na nákup polarizačného filtra. Myslela som, že ho stihnem kúpiť ešte do termínu fotokurzu Fotografovanie vidieckej krajiny, na ktorý som sa prihlásila kedysi vo februári. Nestihla som. Nevadí, kurz som prežila aj bez neho. Síce s ľútosťou, lebo keď som videla, čo za šikovníčky a šikovníčkov táto zemeguľa na sebe nosí, pripadala som si ako malá nepodstatná bodka. Ale pekne po poriadku.
Pred dvomi rokmi sme sa partia vybrali na oslavu 1. mája po keltsky, to znamená na hudobný festival Beltine, ktorý sa konal v Čechách, presnejšie v Lipnici nad Sázavou. Nasadli sme do auta a po zastávke v Brne, kde sme si obzreli Villu Tugendhat (http://www.tugendhat-villa.cz) sme pokračovali do cieľa našej cesty. Ubytovali sme sa a v príjemnom prostredí miestnej Haškovej krčmy sme si dali večeru a pár dobrých napenených pív. O hudobnom festivale nebudem písať, v tú dobu sme boli nadšené faninky skupiny Roc´hann (http://rochann.m-arq.sk), takže sme s radosťou behali kade tade.
