Som človek, ktorý verí, že najväčšia moc človeka, je slobodná vôľa.Že myšlienka tvorí a nič v živote, nie je isté. Som viac realistická ako pozitívna..ale verím, že realita má ešte stále viac pozitív ako tápania v sivej. Stále od začiatku a stále neústupčivo začínam veriť v človeka a pokaždé keď padnem, to skúšam znovu..veď predsalen som človekom a mám tú moc, vždy sa rozhodnúť. Zoznam autorových rubrík: detskými očami - rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené
,, Píp,píp,píp,píp..." ráno 6:50 a náš kanárik Happy simuluje zvonenie budíka, akoby vedela, že som si zabudla nastaviť priateľov mobil. Vyliezla som z postele, dala som polovičke päť a pol pusy a cupkala zobudiť slečny. Samozrejme ako inak od milého budenia až po nervózne ťahanie z postele - nepoučiteľné.
Sľúbila som si, že k tejto téme sa nebudem vyjadrovať obšírne a už vôbec nie v blogu. Nemôžem sa však vyhnúť niečomu nad čím už pár dní rozmýšľam a tomu čo tvorí podstatný výdaj energie určitým smerom.
1 ráno vlese, 2 návšteva zmzlinára, 3 porada kam chodíme po radu, 4 stretnutie s,,Veslom", 5 zoznámenie s predajcom Ľudovítom, 6 rozbláznené dievčatá, radosť z jedla and ,,chip-chap"
,, Nie je to len o tebe", vraví. ,,Ale je, je to len o mne. O kom inom by mal byť môj vlastný život, mal/a by som v ňom stvárniť hlavnú postavu." odpovedám. Dlaňami sa zaprie o stôl a dôrazným pevným, presvedčeným hlasom povie: ,,Ty sebec." Odpoviem: ,,Sebecké je, nenávidieť svoje vlastné rozhodnutia a kričať na cudzieho, že celý život robíš, to čo chcel on."
Vrazili sme si pri dverách do ramien - som hlavou preč už pár dní - a tak som len odhmkla - ,,pardón". Veľkú úľavu, nech píšem a čítam o hocičom - ničom a všetkom, - vidím v posledných dňoch v slovách - čítaných, slovách písaných - nie však vyslovených. V ponore myšlienok, nielen pracovných dokážem len počúvať a odpovedať - hovoriť je mi na obťaž. A tak som sa teda zmohla len na ,,mrzí ma to".
,,Zrnením obrazu uniká medzi prstamiZastretá požiadavkami a slovamiNiekedy svätýmiNiekedy nežnými - bývalými, patinou vrások Odplavenými"
Je jeden deň v mesiaci, ktorý potom potiahne náladu nasledujúcich piatich až šiestich dní. Je to vždy ten - keď som ubolená ako prasa po prvej nevydarenej rane a ako každá správna ,,žena" trošku vrčím a trošku ,,sprítulnievam". Ale teda - musím sa pochváliť - nie veľmi výrazne - alebo? Hm, ako kedy.
V priebehu posledných piatich rokov som sa konečne dokázala pozrieť z nadhľadu aj na jedinú ,,tabu tému" , o ktorej som nikdy priveľa nepolemizovala. A teraz, keď mi je oveľa vzdialenejšia a keď som vyletela trochu vyššie, stratila guľu aj z pravej nohy - teraz sa vrátim k téme, ktorá visí nad hlavami mnohých celý život. Nad mojou však už dávno nie.
Zo starých nocí a nových rán si vyberám dnes len 10 viet pre ľudí, ktorí zistili - popri tom ako rástli a žili jeden medzi druhým, že zem a slová sa rovnako ako piesok tratí medzi prstami a zostanú nám iba naše skutky. Čas nemá nohy - čas má konské kopytá a v jedno ráno sa môže stať, že ako všetko čo sa v rukách tratí - stratil sa zrazu aj ten čas.
Je dôležité počuť ,,ľúbim ťa"? Je možné, že nám chýba tých pár hlások? Či len samotný cit, ktorý nesú tieto slová? Vytráca sa bez nich láska, či je možné, že aj bez nich pribúda? Sú dôležité ,,bla-bla-bla" - alebo je podstatný prejav lásky? Koľko z lásky sa dá stratiť - a z ktorej najviac ubúda? Prečo?Je len na nás ako s ňou naložíme, či dokáže fungovať ako živý organizmus? Čo skrýva a koľko slov potrebuje aby sa jej darilo? Treba vôbec nejaké?
Už asi týždeň sa zaoberám tým, o čom písať a i keď tém je nespočetné množstvo, momentálne som plná dojmov z počutého, videného, čítaného - vcelku plná dojmov z prijímania. Priatelia mi navrhovali o čom písať a čo by radi prijímali oni. A tak ma napadá práve otázka prijímania a následných reakcií.
Je pondelok a napriek tomu, že som obhádzaná miliónom papierov z práce, chcem 30 minút svojho času venovať tomu, čo mi v práci robí náladu a chuť prejsť do ďaľšieho dňa. Nechcem dnes hlboké úvahy ani filozofické ,,žvásty, keci, háky -báky :)" - ako to mnohí nazývajú . Chcem odľahčiť tento týždeň tak, ako to robí letné slnko skoro z rána. A ako sa to robí? No predsa myšlienka na deti a byť stále jedným z nich celkom stačí.
Tento text by mal byť apelom na článok, ktorý som si včera prečítala a prekvapil ma množstvom negatívnych reakcií, ktoré síce neboli útočné, ale hodnotili autora akoby patrili jeho slová práve im. Som si vedomá toho, že ľudia sa radi hádajú, radšej hania ako chvália, obľubujú intrigy - práve na to máme telenovely a ak nesledujú ľudia práve telenovely -radi žijú svoju vlastnú telenovelu. Páči sa mi veta - neviem či páči, ale je výstižná: ,, úspech je všetkých, neúspech iba jedného." Je medzi nami tak veľa duševných masochistov, až je dosť možné, že denne tak dvoch troch stretneme - ak práve samy nie sme jedným z nich.
Je už pár hodín po polnoci a po dlhej dobe sa mi stalo, že nedokážem zaspať. Poznám veľa ľudí, ktorí pred spaním začnú riešiť niečo dôležité, či v sebe či s niekým. Je možné že im to zrýchli dych, tak ako mne dnes. Popri ťažkom pocite mám zapnutý aj ťažký film a myšlienky sa menia na smútok. Stačila jedna otázka a všetok dnešný pokoj sa rozsypal. Možno práve preto, že mi nebola položená prvý krát a v podstate... Mám pocit akoby mi opäť niekto vytkol, že niekam odchádzam i keď som tu, že niečoho nie je dosť a možno iného zas priveľa.
Vonku páli slnko, pracovná morálka všetkých je o niečo slabšia a uvoľnenejšia a možno aj preto svoju poslednú hodinu pracovného dňa chcem stráviť s niekým blízkym. A tým niekým - niečím, sú práve slová. Niekedy dotieravé a neodbytné, niekedy vanúce ako prúd teplého vzduchu príjemne popri mne či spolu so mnou. Blízky mi nedávno povedal, že by som mala byť viac svoja. Presnejšie sa spýtal: ,, ktorý z tvojich prejavov je ti prirodzenejší, ten háky-báky nezrozumiteľný či ten realisticko-pozitívny, z ktorého akoby plynulo ponaučenie?" Zamyslela som sa a odpoveď bola ,, srdce robí háky-báky, bez spolupráce s rozumom, čiže to som asi viac ja, ale ak sa oba ,,elementy" zblížia, príde tá zrozumiteľnejšia časť mňa a napíše niečo fakt rozumné."
Nechcem sa zapliesť v pavučine minulosti a z nej vyplývajúcich nepríjemných pocitoch, ale práve táto téma je pre mňa veľmi dôležitá a teraz tak neuveriteľne vzdialená. Akoby som sa nechystala písať o sebe, ale o svojej kamarátke, ktorá sa iste zbláznila. Milujem svoj život a všetky momenty v ňom, či pozitívne a či negatívne – vždy sú a vždy boli naplnené, zmyselné a dôležité. Nestretla som v živote ešte žiadneho vraždiaceho zločinca, nebola som sa pozrieť na popravu ani na patológii identifikovať mŕtvolu – s kým som si však podala ruku, pomilovala som sa s ním, nechala sa ním ovládať, zápasila a takmer sa nechala zabiť ,jeden z najtichších vnútorných vrahov vzťahov, duše a mysle, tela a viery v život, je mentálna anorexia.
Veľkú časť nášho ja tvoria ilúzie. Máme ich dosť na to, aby sme vytvárali iluzionárne svety, ktoré nám prinášajú do života nie vždy len pozitívne pocity - najmä keď sa ilúzie rozplynú a svet rozpadne. Nie vždy je dobré ich podporovať a nie každý sen je dobré snívať do konca. V posledných dňoch som sa zrazu na svet pozrela trochu inak. Akoby som chcela viac byť stála a utriediť si názory aby sa nebili a príliš neskákali. Nikdy som nebola veľký cestovateľ - nebolo príliš za čo cestovať, snažila som sa skôr dovolenkovať ako skúmať a oboznamovať sa. Teraz je vhodný čas začať - či s peniazmi alebo bez nich. Dopriať si kus sveta aby som si uvedomila ako veľmi mám rada svoj domov a zistila, čo z nepoznaného si chcem po zvyšok života v sebe niesť.
Po dlhšej odmlke v písaní, som si sadla opäť k počítaču, hľadám tému na dnešný deň a zopár dní nasledujúcich. A keďže som raz maminou, ktorá bude celý život dieťaťom, chcem venovať pár slov ľahkovážnym mamám a ich bezproblémovým deťom. Alebo...pozrieť sa na svet mám z nadhľadu, veď predsa len, každá mama je žena a každá žena chce byť ako dieťa rýchlo dospelou.
