Monika Nagyova
Najhorší krčmár na svete
Ani neodzdravil. Len zovrel dlane, zaprel sa nimi do stola, nahol sa ku mne a mlčal. „Víno máte dobré?“ prelomila som ticho pri výčape. „Nie. Víno máme výborné!“
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Ani neodzdravil. Len zovrel dlane, zaprel sa nimi do stola, nahol sa ku mne a mlčal. „Víno máte dobré?“ prelomila som ticho pri výčape. „Nie. Víno máme výborné!“
Predieram sa davom. V nákupnom centre akoby dnes dávali všetko zadarmo, všade je plno ľudí. Je tu zlý vzduch a hluk. Zo stánku na mňa volá pani, chce, aby som ochutnala parenicu, ktorú predáva.
Nastúpim do autobusu a naskytne sa mi pohľad, ktorý ma ohúri. Ani si nejdem sadnúť, keď sa uvoľní miesto. Zostanem stáť, aby som mala lepší výhľad. Dobre vidím! Kniha. A ešte k tomu v rukách pekného muža.
Mám šťastie na kňazov, ich kázne ma inšpirujú. Rozhliadam sa, poznám to tu. Široké stĺpy, drevené lavice, na stenách výjavy krížovej cesty, v kúte betlehem. Keď spieva zbor, je to také krásne, že mám počas omše zimomriavky.
Autobus je kompletne oblepený reklamou na krém proti vráskam. Sedím s hlavou opretou o obločné sklo a nevidím jeseň za oknami. Roztvorím teda letáky, ktoré držím v rukách.
Štát sa o mňa v piatok dôkladne postaral. Trolejbus som mala iba pre seba, patrili mi aj prázdne cesty. Občas sa na ulici zjavil človek v uniforme, pripravený pomáhať a chrániť. Navyše, cestovala som zadarmo.
Bola som na svadbe. Po prvom tanci mladomanželov sme na parkete urobili kruh a postupne vyzývali oboch do tanca. Nevesta po chvíli nemala s kým tancovať, no ženícha čakala ešte dlhá tanečná púť.
V reštaurácii podíde k nášmu stolu žena, držiaca na rukách asi ročné dieťa. Čupne si k mojej stoličke, podstrčí mi bábo a britskou angličtinou sa spýta: „Nechceš sa s ňou hrať?“ Pletie sa jej jazyk a má prepité oči.
Bola som na farskej opekačke. Sedela som pri ohni, zarozprávaná so známymi, keď mi na hlavu spadla marhuľa. Vtedy som uvidela prichádzať bandu cigánčat.
Keď mal môj oco 15 rokov, jeho mama mu zakázala ísť na čunder, lebo sa o neho bála. Oco sa nahneval. Z ruksaku vytiahol chlieb a šmaril ho sliepkam. Paštéty hodil do koša, malinovku vylial na trávu.
Muži zostávajú na materskej dovolenke, používajú zdrobneniny, vyznajú sa v múke, podstupujú procedúry na omladenie tváre a navštevujú ponuré byty, s úmyslom dať si vyveštiť.
Raz som trávila Silvester v okolí jazera Richňava. Dopočula som sa, že v neďalekej dedine býva vychýrená veštkyňa, za ktorou chodia ľudia zo všetkých kútov Slovenska.
Keď som absolvovala dvojtýždňovú plavbu výletnou loďou, nevyrazili mi dych Bahamy, ani karibské mestá, v ktorých sme kotvili. Dych mi vyrazila jedna tučná americká černoška.
Na základnej škole som mala v triede šesť cigánov, ktorí vždy trochu smrdeli. Roznášali vši a zo šatne kradli vetrovky. Svoj temperament často nevedeli krotiť.
„Dobrý deň, mám číslo od susedy, Váš pes dnes pohrýzol moju mamu.“ „Kerý?“ „Ten čierny.“ „Aha“, zareagoval muž na druhej strane telefónu.
Som ostrihaná na Darinku Rolincovú a šmýkam sa po ceste, obklopenej zamrznutými stromami. V diaľke vidím našu zasneženú chatu. Som na dovolenke s rodičmi. Je tu veľa dospelých a čo je ešte lepšie, plno detí.
Eskalátor je pokazený, tak šliapem. Sotva lapám dych. Ocitnem sa vo svete, v ktorom vládnu tácky. Je tu frmol, vydýchaný vzduch a taký hluk, že nepočujem vlastné myšlienky.
Televízia podvečer odvysielala úsmevnú reportáž na tému „Piatok trinásteho“. Respondenti na ulici sa smiali. V rukách držali víkendový nákup a zhodli sa v jednom. Poverčivosť je pre bláznov!
Uznávaný reportér Andrej Bán v ten večer povedal: „Choďte a presvedčte sa. Nečítajte tlač, nelúskajte sociálne siete, nepozerajte televíziu. Choďte si urobiť vlastný názor.“ Tak som šla.
S nálepkou v ruke podídem k autu. Na zadné sklo nalepím Zetko. Z ako zamilovaná do strachu. Otvorím dvere, sadnem si a naštartujem. Vrhnem krátky pohľad na nebo, je to gesto vďaky za blonďavú hrivu a prvýkrát vyrazím úplne sama.