Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Kráčala som v nedeľu do práce a pod jazykom sa mi hromadili štipľavé slová. Plánovala som ich vysypať na kolegu, ktorý bol príčinou môjho pokazeného víkendu. Keď som ho zbadala, vyschlo mi v hrdle.
Nikdy nevyhrám Miss a nebudem môcť do mikrofónu povedať, že zo všetkého najviac si želám svetový mier. Tak som sa zbalila a odcestovala do Košíc. Namiesto promenády v plávkach som fúkala nos do rukáva a pľula na cestu.
Zbadám biznismenov černochov. Recepčná im pestovanými nechtami otvorí turniket. Černosi, držiac v ruke vyleštené kufríky, jej venujú nablýskaný úsmev. Sú filmovo uhladení. Sledujúc ich sa aj moja pleť napne a vyzerá ako po botoxe.
Na koncerte Robbieho Williamsa sedela kúsok odo mňa žena, ktorá takmer vyvolala bitku. Len preto, lebo od speváka nevedela odtrhnúť oči. Robbie v tom bol nevinne. On iba vrtel zadkom a vyplazoval jazyk.
Zalievam si čaj, keď ma vyruší krik zvonka. Podídem k oknu. Žena jednou rukou drží bábätko a druhou divoko gestikuluje. Muž za ňou nezaostáva, šermuje rukami rovnako zúrivo ako žena s ohňom na jazyku.
Vraj pomáha, keď si idiota predstavíme spätne ako dieťa, keď ešte liezlo po štyroch. Odskúšané. Nepomáha. Postrek na chmuľov v obchode ešte nedostať. Čo teraz?
V jogurte, ktorý mal byť ešte sedemnásť dní v záruke, som našla pleseň. So vzťahmi je to také isté. Stačí sa rozhliadnuť. Partnerstvá sú umelé a rozpadávajú sa pred vypršaním záručnej doby.
„Mami, je pravda, že všetci raz zomrieme?“ „Prečo sa pýtaš?“ „Teraz to hovorili v jednom filme.“ V kuchyni sme mali návštevu, vrátila som sa do obývačky.
Som v Bille, stojím v rade. Fungujú len tri pokladne, chvíľu potrvá kým prídem na rad. Pri jednej z mnohých prázdnych pokladní sedí SBS-kár.
S letnými mesiacmi sa na Slovnaftskú cestu vrátilo najstaršie remeslo. Obnažené neviestky sa ponevierajú okolo kamiónov. Ich kolísavá chôdza prezrádza, že sa dali na kariéru alkoholičiek.
Miško nechce platené jasle, chce s otcom naháňať motýle. Ale je malý, želanie nedokáže sformulovať do vety, a tak sedí pri stole a robí guľôčky z chleba. Pyšný Marcel ho okríkne: „Pekne jedz, narovnaj sa a nemľaskaj!“
„Sestrička, potrebujem na záchod, zoberiete ma tam?“ „Veď máte plienku,“ zaznie strohá odpoveď z chodby.
„Helena! Helena! Poď sem!“ Helena pribehne, razí z nej pach spotených kočovníkov. „Aha, čo sme našli,“ štrbavé deti roztvoria dlaň. Ha-ha! Dilino gádžo stratil peniaze!
Predo mnou sedia štyri dievčatá približne v rovnakom veku. Nevšímajú si cestujúcich a z miery ich nevyvádza ani prudké brzdenie trolejbusu číslo 202. „Zajtra sa s ním vyspím a rozídem“, povie tá s copom.
Je nádherná sobota. Vzduch je teplý, slnko svieti a IKEA praská vo švíkoch. V aute je na skapanie dusno, deti hompáľajú nohami, ocko krúti volantom a mamička kmitajúc očami, hľadá prázdny pľac.
Biješ sa do pŕs, že tebe sa to nikdy nestane. Až svitne deň, keď budeš musieť urobiť to, čo urobili tvoji predkovia pred dvetisíc rokmi, keď hádzali kamene do pobehlice. Položiť kameň a čo najrýchlejšie sa vytratiť z davu.
Traduje sa o vás, že žijete v bubline. Neuvedomujete si, že tak dôležití ako ste vo svojom svete, už nie ste nikde inde. Nadávajú vám do korporátnych magorov. Vo food courte hlcete čínske rezance a nespúšťate oči z blackberry. Dámy, váš obraz tiež nie je lichotivý. Sedíte pod Štefánikovou sochou a fúkate si na prsty, lebo žena bez nalakovaných nechtov je ako fúrik bez kolesa. Nepoužiteľná.
Selfie je nielen známkou toho, že žijeme, ale že žijeme kvalitne. Hlava v natáčkach, hlava v prilbe, hlava špúliaca pery. A nezabúdajme na statusy. Novopečená mamička hlási koniec šestonedelia, družinárka má teplotu, taxikár je ešte v pyžame. Pach stáda nás pohltí, ani sa nenazdáme, už mékame aj my. Upečieme bábovku a odfotíme sa s ňou.
Keď v roku 2004 veterná smršť zničila Tatry, ďakovala Bohu, že sa toho jej muž nedožil. Keď sa to v roku 2014 zopakovalo, Boha už nepoznala.
Minule som videla nevestu a chvíľu som ju sledovala. Šťastne pózovala fotografovi. Ako to dokázala? Ja skôr prejdem uchom ihly, než sa dočkám dňa, kedy si oblečiem biele šaty. Otázka je, prečo chcem za seba hádzať kyticu a sledovať strýkov tancujúcich na parkete s doboškou na brade. Prečo túžim rozbiť tanier a pózovať s družičkami?
