Monika Nagyova
Rozčúlená Nemka v Tescu: U nás by sa to nestalo!
V Tescu na Kamennom námestí mi predavačka blokovala tovar. Potom zbadala niekoho za mojím chrbtom, vzdychla si a spýtala sa ma: „Neviete náhodou po anglicky?“

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra

V Tescu na Kamennom námestí mi predavačka blokovala tovar. Potom zbadala niekoho za mojím chrbtom, vzdychla si a spýtala sa ma: „Neviete náhodou po anglicky?“

Jožko vyzerá stále tak, ako vyzeral v časoch, keď som sa pred ním schovávala za smetné koše. Čierne vlasy, chlpaté ruky, hrubý hlas. Taký čert bez chvosta.

Elektrikár, reklamný mág, inžinier, prevádzkar pivovaru, sanitár. Ďakujem, neprosím. Ale nedajú si povedať. Dohadzovačky mi mužov podsúvajú nonstop.

Pred tridsiatimi rokmi sme sa otvorili svetu a svet sa vmiešal medzi nás. V bratislavských škôlkach hopsajú brčkavé mulatky, váš ortopéd je moslim a vaša kozmetička pochádza z Ázie.

Obzrela som sa ponad plece a spýtavo som sa pozrela na kolegyňu. Mala som rozpísaný e-mail a nepočula som, čo práve povedala. „Hovorím, že nech už sú konečne sviatky, ja nevládzem!“

Ružena vstala ešte za tmy. Keď sadla na bicykel, počula krákanie, ale vrany nevidela. Ulice boli vyľudnené, v domoch sa ešte nesvietilo. Bolo presne 25 rokov od pádu komunistického režimu.

Keď zaspávam a spomeniem si na to, koľko mám rokov, zľaknem sa. Tak ma to vystraší, že si radšej schovám hlavu pod perinu. Chcem pred tým utiecť, žiaľ, vek ma dobehne i pod duchnou.

Klaudia žije v dedine blízko Šamorína. Za prácou denne cestuje do Bratislavy. Je zhovorčivá, má peknú tvár a husté vlasy. Občas sa spontánne rozosmeje. Má čosi pred tridsiatkou, ešte na nej nevidno, že je zotročená.

Privolaný taxík zastal na frekventovanom námestí. Svižne sme doň s kamarátkou nastúpili, aby neblokoval premávku. Usadili sme sa na zadných sedadlách a keď sa auto pohlo, nahla som sa k vodičovi.

Údajne až 90 percent ľudí si nevšimne, akú farbu očí má čašník, ktorý ich obsluhuje. Ja na oči čašníka, ktorý nám bol pridelený počas firemnej večere, do smrti nezabudnem. Boli hnedé a plné nenávisti.

Keď skončila omša, v dave pred kostolom som zbadala babkinu kamarátku. Zmätene sa obzerala na všetky strany, akoby niekoho hľadala. Potom pristúpila k jednej pani a oslovila ju: Prepáčte, kde som?

Pánskym volenkám definitívne odzvonilo. Sú staromódne a málokto ich praktizuje. Nikto nečaká, že páni zdvihnú zadky, podídu k ženám a vyzvú ich do tanca. Teraz sú v kurze dámske volenky.

Bola sobota, krátko pred šiestou, čakala som pred Potravinami. Ja a hŕstka podivínov. Keď som sa im prizrela bližšie, videla som, že sú navlas rovnakí. Mali prepotené vetrovky a zanedbané, neoholené brady.

Na tento výrok ultraštíhlej módnej ikony Daphne Guinness si spomeniem vždy, keď zahryznem do teplej, chrumkavej bagety. Vtedy viem, že som v nebi.

Vždy v nedeľu ráno, ešte za tmy, veziem babku a jej kamarátky do kostola. Zbieram ich postupne, až kým nemám auto plne naložené dámami s vekovým priemerom 85 rokov.

V Bille, v rade na pokladňu, stál predo mnou urastený muž a nápadne si ma obzeral. Potom sa na mňa nesmelo usmial. Jeho záujem mi lichotil, aj keď účes, ktorý mal na hlave, vyvolal vo mne spomienky na osemdesiate roky.

V jeden slnečný deň k nám dofrčal fotograf na bicykli s ospravedlnením, že sa mu spálil film. Z fotiek z Prvého svätého prijímania nič nebude. Vraj sa musím fotiť ešte raz.

V časoch, keď stodevina premávala z Dolných honov do Krasňan, ňou pravidelne cestoval aj jeden nemravník v šedom baloňáku.

Muž vedľa mňa prudko dýcha. Na bežiacom páse si pridá rýchlosť, blíži sa do finále. Vzdychá oveľa intenzívnejšie. Keby som privrela oči, mohlo by sa zdať, že som s ním na úplne inom mieste.

Vyrastala som obklopená príbehmi o nútenom odchode Maďarov z tohto územia. V roku 1947 sa Benešove dekréty dotkli mnohých mojich príbuzných a prevrátili im život naruby.