Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík: Rodina, úvahy, Poézia, pocitovky, knižnica, Komentáre, u nás, Politika, foto, nezaradené
Tak fajn. Predsa sa to podarilo, čakajú na nás. Telefón som hodila do kabelky a opäť sa ma zmocnilo nadšenie miešané so strachom. Presvedčili sme psychologičku v neďalekom detskom domove, že nás príjme aj napriek neprítomnosti riaditeľky. Nebola z toho odviazaná a my sme sa cítili tiež nepríjemne, že sme ju prinútili prestúpiť predpisy. Kúpili sme teda veľkú kávu a ešte väčšiu bomboniéru aby sme ukľudnili naše aj jej svedomie.
Ani som si nemyslela, že i po čase sa mi bude na to spomínať tak ťažko. Udalosti sa odohrávali v takom rýchlom slede, že len čo nás zasiahla jedna situácia, vystriedala ju druhá a nedávala nám šancu precítiť ju a popremýšľať nad ňou. Možno to vrstvenie zážitkov bez ventilov spôsobilo, že v tejto chvíli sa cítim ako pod balvanom.
Stalo sa to, keď som v školstve začínala a pasovala som sa s rôznymi problémami a začiatočníckymi chybami. Na deti som chcela byť stála iba dobrá, chcela som byť ich kamarátkou a na základe kamarátstva si budovať u nich rešpekt. Teraz viem, že to treba opačne. Najprv vzbudiť rešpekt a potom sa stať kamarátkou. Možno by sa pred mojimi očami neodohral tento príbeh. A možno by sa odohral, ale nie pred mojimi očami.
Na náš spis nalepili rodinnú fotografiu, ktorú sme mali priniesť. Tvárili sme sa na nej šťastne. Bola z našej prvej dovolenky pri mori.
Vykročili sme z ordinácie do pochmúrneho, vlhkého novembrového dňa a zdalo sa, že nám došli slová. Boli sme unavení rozprávaním aj premýšľaním. Večer sme si spolu sadli a už nám to opäť trochu myslelo. Napriek tomu, keby sme boli komiksové postavičky, vznášal by sa nám nad hlavou v bubline otáznik.
U psychológa. Charakteristickým pre nášho pána doktora bolo, že nevychádzal z údivu. A to ani na chvíľu.
Tak týmto zberom výplodov sa zaoberám už trinásť rokov. Pobavte sa so mnou!
Je ich šťastie bez chyby? Či im dačo nechybí? Ba hej, chybí, chybí čosi, to, čo vrabcom vrana nosí, čo má čierne očičky - malé, milé detičky.(Ľ.Podjavorinská- Čin-čin)
To asi málokto z nás. Na jeden z tristošesťdesiatichpiatich dní milosrdne otvoríme peňaženky a srdcia a zaplavíme náhlym prívalom súcitu napríklad deti v detských domovoch.
