V júli 2019 sa mi prihodila taká vec, že som sa stal na osem mesiacov poslancom NR SR. Predtým som bol štyri roky mestským poslancom v Senici. A predtým zas aktivistom. No teraz som v 32 rokoch na politickom dôchodku.Inak ma zaujíma film, literatúra a ázijská kuchyňa. Od roku 2018 sa pokúšam hrať na súťažnej úrovni šach.Narodil som sa v Košiciach, vyrastal v Senici a momentálne žijem v bratislavskom Ružinove. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Vo februári 2011 Senica predala Skalici svoje akcie Bratislavskej vodárenskej spoločnosti pod zámienkou posilnenia vplyvu záhorského regiónu. Vďaka tomuto aktu je však dnes oligarcha Ivan Kmotrík blízko k ovládnutiu spoločnosti.
Keď v roku 2014 nebolo možné voliť prezidenta z cudziny, média informovali o príbehoch viacerých zahraničných Slovákov, ktorí kvôli voľbám pricestovali na Slovensko. Skúsme sa zamyslieť, koľkí z nich tak urobili v mene kontinuity.
V reakcii na islamský terorizmus už vyše roka slovenskí či českí nacionalisti vyzývajú na bojkot nielen výrobkov z moslimských krajín ale aj kebabu. Účinok je zatiaľ úplne opačný.
Na prvý pohľad je verejná diskusia medzi podporovateľmi a odporcami Vladimíra Putina štandardným diskurzom, ako napr. odporcovia vs. zástancovia referenda či jednoducho pravica vs. ľavica. Lenže v niečom je to predsa len iné.
V decembri 2014 som sa stal poslancom Mestského zastupiteľstva v Senici po tom, ako som v komunálnych voľbách dostal dôveru voličov. Po dvanástich mesiacoch je čas na zbežnú rekapituláciu.
Dnes išiel na rokovanie NR SR návrh ústavného zákona z dielne triumvirátu katolíckych poslancov Mikloška, Kuffu a Kvasničku, ktorí okrem obligátneho zákazu interrupcií chceli zatrhnúť aj umelé oplodnenie ci náhradné materstvo.
Po útokoch v Paríži sa opäť otvorila diskusia o sprísnení resp. uvoľnení podmienok na legálnu držbu zbrane. Európska únia stavila na sprísnenie a právom tak vyvolala vlnu nevôle.
Tá diskusia sa v tomto období opakuje každoročne. Viac ako o pozitívnom význame Nežnej revolúcie sa hovorí o nezdaroch za posledné štvrťstoročie a predovšetkým sa útočí na ideály a dobrý úmysel.
V posledný deň pred moratóriom si dovoľujem zverejniť tento text. Veľmi dlho som zvažoval či vôbec napísať odporúčanie k tohtoročným primátorským voľbám v Senici, avšak rysuje sa obrovská šanca na zmenu, ktorú by bolo trestuhodné premrhať. Tieto voľby sú veľmi špecifické – proti primátorovi Parízkovi stojí jeden jediný kandidát a to Branislav Grimm. Keď Parízek obhajoval post v posledných troch voľbách, vždy proti nemu stáli viacerí kandidáti, z ktorých podľa môjho názoru boli niektorí dosadení len z dôvodu, aby roztrieštili neparízkovské hlasy. Tieto voľby vzhľadom na viaceré okolnosti má primátor proti sebe len jedného protikandidáta a má tak reálnu šancu prehrať podobne, ako v marci prehral v prezidentských voľbách Robert Fico. Hoci má Parízek nepopierateľne veľký počet priaznivcov, som hlboko presvedčený, že počet jeho odporcov je po šestnástich rokoch oveľa vyšší.
Nie, nebudem písať o sebe a ani o nikom inom. Teda aspoň nie konkrétne. Reagujem na iniciatívu SpravniKandidati.sk, ktorá vyzýva kandidátov v tohtoročných komunálnych voľbách, aby sa zaviazali sľubom deviatich opatrení pre lepšie obce a mestá na Slovensku. S radosťou som sa pod ne podpísal, lebo už niekoľko rokov cítim, že práve tieto kroky by pomohli hociktorému mestu či obci. Nejde pritom o kuchynskú komunálnu kampaň, ktorej sme svedkami každé štyri roky. Takmer každý chce opravovať chodníky, sadiť viac zelene, budovať kvalitné škôlky, postaviť dobré športoviská či viac parkovísk... Ja sa však nechám inšpirovať výrokom Juraja Smatanu, primátorského kandidáta z Považskej Bystrice: Už o 8 dní uvidíme, či je v našom meste viac ľudí typu hlavne mi opravte chodník pred mojim domom, alebo ľudí typu na to, aby boli chodníky opravené, sa musí zmeniť systém práce na meste.
V senickým komunálnych voľbách budeme voliť primátora spomedzi troch kandidátov, menovite Branislav Grimm, Ján Hurban a Ľubomír Parízek. Favorit volieb je na základe tohto menoslovu celkom zrejmý, ale nič nie je definitívne a rozhodnuté. Stačí si spomenúť na nedávne prezidentské voľby, kde bol obrovským favoritom dlhoročne najobľúbenejší slovenský politik Robert Fico a nakoniec prehral v druhom kole s politickým nováčikom a to potupne o cca 400 tis. hlasov. Také veci sa stávajú, keď vo voličoch dlho vrie nespokojnosť a neriešia sa ich problémy.
Včera poobede sa pri príležitosti vystúpenia českého Cirkusu Metropol konal protest proti používaniu zvierat v cirkusoch. Samotná demonštrácia bola vopred avizovaná ako tichá a tak som nemal dôvod sa na jej nezúčastniť, keďže s jej hlavným posolstvom súhlasím. Nechcel som ani súdiť ľudí, ktorí sa nakoniec do cirkusu vybrali (ja som v ňom ako dieťa bol takisto) a ani samotných prevádzkovateľov (možno oni sami to myslia dobre). Avšak zážitok z protestu prekonal moje najdivokejšie predstavy.
Sú to už štyri roky, odkedy som sa začal intenzívne zaujímať o veci verejné v našom meste. Nebolo to nič cielené, no už dlhú dobu som počúval hlasy najmä mladých ľudí, ktorí boli veľmi nespokojní s dlhoročným vedením mesta Senica. Zo dňa na deň som preto začal byť aktívny na sociálnych sieťach a spustil som svoj blog. Nanešťastie v novembri 2010 súčasný primátor už po štvrtý raz obhájil svoju pozíciu a ja som sa tak po voľbách stal členom hŕstky občianskych aktivistov (tvrdé jadro doteraz tvoríme piati ľudia), ktorá išla tvrdo po kauzách v našom meste (najznámejšia je BVSka). Na základe rád aktivistov z iných kútov Slovenska, ale aj mojej trpkej skúsenosti som zistil, že ak chce občiansky aktivista skutočne niečo vo vedení mesta zmeniť, musí prijať zodpovednosť a kandidovať za mestského poslanca. Túto úlohu teraz s odhodlaním prímam, hoci viem, že už teraz do mňa mnohí vkladajú prehnané očakávania.
Prevažnú väčšinu mojich článkov na blogu tvoria za ostatný polrok volebné odporúčania. Nie že by som nemal dostatok inej inšpirácie, to len tie voľby sa nám akosi nakopili. Sobotňajšie eurovoľby budú pre mňa niečim špecifické. Napriek môjmu mladému veku pôjdem tento víkend k volebným urnám už štrnásty krát, no po prvý raz sa rozhodnem až za volebnou plentou.
Väčšina Slovákov si asi ani neuvedomuje, aké šťastie na kvalitných kandidátov máme v týchto voľbách. Snáď v žiadnej predošlej voľbe prezidenta sme nemali až troch tak kvalitných kandidátov, z ktorých každý má svoje unikátne prednosti. Ak by ktorýkoľvek z nich nakoniec vyhral aj druhé kolo volieb, tak už teraz je jasné, že by bol našim najlepším prezidentom vôbec (veď latka ani nie je veľmi vysoko) . Avšak v posledných týždňoch sme pod vplyvom prieskumov a médií upustili od pôvodnej myšlienky, keď prvé kolo malo byť vlastne primárkami neľavicovej strany politického spektra. Hoci prieskumy vravia jasnou rečou o dvoch istých finalistoch, ja však na rozdiel od svojho okolia neprepadám mediálnej hystérii a budem v prvom kole voliť tak ako sa má - podľa svojho rozumu a najmä srdca. Prieskumy sa totiž v minulosti zvykli mýliť.
Milí Seničania. Hoci sme si mysleli, že spravodlivosť vyhrala, po dvoch rokoch to tu máme zas. Predaj senických akcií Bratislavskej vodárenskej spoločnosti (BVS). Za takmer štyri roky existencie môjho blogu som napísal len niečo cez 20 článkov, čo naozaj nie je veľa. Píšem len vtedy, keď mám pocit, že väčšina mlčí a ja sa musím ozvať. Avšak o ničom som nepísal tak často ako práve o predaji akcií BVS. A po dvoch rokoch sa musím ozvať opäť - hoci krajský súd v Trnave predaj akcií zrušil (keďže bol porušený zákon), primátor mesta sa snaží akcie predať znova. Už tento štvrtok a opäť veľmi podivne.
Krajské voľby sú špecifické. Spolu s eurovoľbami sa môžu pochváliť najnižšou účasťou voličov, keďže problémom samosprávnych krajov (VÚC) sa média venujú len minimálne. Práve média sú ešte stále považované za strážcov demokracie, no pri ich nečinnosti je demokracia v krajoch nestrážená a ľudia zvolení minimom voličov sa môžu 4 roky nepozorovane venovať korupcii. Neinformovaní voliči sami nevedia, aké kompetencie kraje vlastne majú a preto aj tieto voľby zľahčujú a ignorujú. Ak však budete najbližšie nadávať na nekvalitné medzimestské cesty (2. a 3. triedy), na prímestskú autobusovú dopravu, na fungovanie stredných škôl, kultúrnych zariadení či prerozdeľovanie financií z eurofondov – tak vedzte, že toto všetko má kraj v kompetencii (nejde teda o málo).
Ľubomír Parízek, primátor Senice sa v uplynulých dňoch zviditeľnil vyjadrením k štrajku učiteľov, keď navrhol prepustenie riaditeľov tých škôl, ktoré sa zapoja do štrajku. Ľubomír Parízek nie je len tak hocijakým primátorom, on je dokonca predsedom sekcie školstva, mládeže, športu a vzdelávania Rady ZMOS. Ľubomír Parízek bol často spomínaný pri výmene vlád v marci tohto roku ako potenciálny štátny tajomník na Ministerstve školstva pod vedením Dušana Čaploviča (takisto pochádzajúceho zo Senice). Nakoniec na ministerstvo nešiel a zotrval pri úspešnom prehlbovaní rekordného zadlženia Senice. Ľubomír Parízek bol sám kedysi učiteľom a riaditeľom školy. Kde sa potom v ňom berie tá drzosť?
V uplynulý víkend sme zaznamenali 23. výročie Nežnej revolúcie. Zámerne píšem o zaznamenaní a nie o oslavovaní, lebo prvýkrát za svoj krátky život som mal pocit, že tento pamätný deň snáď nikto neoslavoval. A hoci som demokrat, ani sa tomu nečudujem. Vieru pospolitého ľudu v správnosť smeru, ktorý sa naša krajina uberá nalomila najprv hospodárska (neskôr dlhová) kríza a na prelome rokov 2011 a 2012 aj kauza Gorila. Hoci bola v našej krajine za ostatné desaťročie zaznamenaná istá prosperita (3 roky po sebe malo Slovensko rekordný rast HDP), spoločnosť trpela na skorumpovanú políciu, justíciu, politiku a v podstate celú spoločnosť. 23 rokov od Nežnej revolúcie už len málokto verí v parlamentnú demokraciu a zaznieva mnoho návrhov, ako politický systém zmeniť. Snáď všetkým súčasným parlamentným stranám (okrem OĽaNO) by systém parlamentnej demokracie vyhovoval aj naďalej a preto z ich strany neprichádzajú veľkomyseľné návrhy na zmenu. Avšak, ja sa v tomto článku pokúsim zhrnúť návrhy všetkých politických a intelektuálnych síl súčasnosti, ktoré navrhujú zmenu politického systému a v stručnosti každú jednu z nich okomentovať.
V niektorých otázkach to je so Slovenskom ťažké, keďže zásadné zmeny v spoločnosti nastávajú výrazne pomaly. Keď ide o našich homosexuálov, tak ich vnímanie väčšinovou verejnosťou sa síce posúva smerom k Západu, avšak len slimačím tempom a tak mentálne ostávame v bolševickom Česko-Slovensku, kde bola táto menšina programovo utláčaná. Malý závan minulosti som pocítil pri sledovaní amerického oskarového filmu Philadelphia z roku, kde hlavnú rolu homosexuála nakazeného AIDS stvárnil Tom Hanks. Film, ktorého dej sa odohráva v roku 1987, bol prelomovou snímkou v ponímaní homosexuálnej menšiny v americkej spoločnosti. Závan americkej 25-ročnej minulosti na mňa pôsobil, ako ťažká slovenská súčasnosť. Český dabing pochádzal z roku premiéry filmu (1993) a tak niektoré detaily pôsobili skôr humorne, napr. som si spomenul, že v tých rokoch sa slovo gay vyslovovalo ako "gáj". Odvtedy sme sa niekam posunuli a ľudia na Slovensku už poznajú správnu výslovnosť tohto anglického termínu, avšak to je žalostne málo, keď si to porovnám s Českou republikou, kde výrazná osveta prebehla už v 90. rokoch. Čím to je, že na Slovensku sa homosexualita stále považuje za niečo zvrhlé?
