Juraj Paškuliak
SME a Projekt N
Vstup Penty do SME vyvolal živú verejnú diskusiu. K tejto veci sa vyjadrilo mnoho novinárov, čitateľov, blogerov. Svojim názorom prispeli aj elitní blogeri ako napríklad pán Radovan Bránik, alebo Michal Patarák.
Pochádzam z Kláštora pod Znievom. Študoval som na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Živím sa výrobou majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Som autorom štyroch zbierok poviedok, ktoré v priebehu rokov 2010 až 2013 boli vydané v knižnej podobe. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Politika, Nezaradené, Próza, Fotografie, Poézia, Kultúra, Súkromné, Spomienky na matku

Vstup Penty do SME vyvolal živú verejnú diskusiu. K tejto veci sa vyjadrilo mnoho novinárov, čitateľov, blogerov. Svojim názorom prispeli aj elitní blogeri ako napríklad pán Radovan Bránik, alebo Michal Patarák.

Je to kolega z práce. Jeden z mnohých, čo počas týždňa robia v hlavnom meste a na víkendy cestujú domov na vidiek. Bratislavu považuje za odpornú dieru, v ktorej je iba kvôli peniazom.

V minulosti som napísal niekoľko článkov o emigrantoch. Čitatelia mi vyčítali neobjektivitu. Vraj som sa zameral iba na neúspešných a nešťastných ľudí. Aby som to napravil, ponúkam tentokrát rozprávanie úspešného človeka. Snáď bude dostatočnou satisfakciou pre mojich kritikov a dá pocit zadosťučinenia všetkým tým, ktorým sa vo svete darí.

Rád chodievam relaxovať do prírody a snažím sa v nej byť tak často, ako je možné. Preto považujem za veľké plus, že mesto v ktorom žijem, je obklopené horami. V nedeľu 12. októbra, bol krásny slnečný jesenný deň. Mal som voľno a tak som sa rozhodol prejsť do lesa.

Tyran Phalaris z Acragasu na Sicílii hútal, aký najstrašnejší trest smrti by pre svojich nepriateľov vymyslel. No na nič nevedel prísť. Jedného dňa, povedal mu Perillos z Atén: Kráľ, zhotovím bronzového býka. Bude dutý, na jeho boku budú dvierka. Pod ním založený oheň ho rozpáli a odsúdený zahynie v jeho rozžeravených útrobách.

Pohorie Veľká Fatra patrí medzi najpozoruhodnejšie horské celky na území Slovenska. Pozostáva z viacerých častí – hlavného hrebeňa medzi Krížnou a Ploskou, ktorý sa rozdvojuje do Liptovskej a Turčianskej vetvy. Osobitnou kapitolou je takzvaná Bralná Fatra. Tá má výrazne členitý reliéf, v jej hlbokých lesoch žijú šelmy ako mačka divá, rys, alebo medveď. Pre turistov a návštevníkov prírody sú v nej atraktívne najmä malebná Gaderská a Blatnická dolina a medzi nimi stojace vrchy Tlstá a Ostrá.

Americká speváčka, husľová virtuózka, hudobná skladateľka, poetka, spisovateľka, módna ikona a herečka Emilie Autumn, sa narodila a detstvo prežila v Kalifornii. Noty sa naučila čítať skôr ako abecedu.

Správa o tom, že v Novej Bani sa bude konať metalový festival, vyvolala v katolíckej komunite na Slovensku, hlboké znepokojenie. Pobúrilo nás, že sa tu odohrá podujatie dávajúce priestor hudbe, pri ktorej existuje podozrenie, že v jej textoch sa vyskytuje nabádanie na násilie, či útoky na kresťanstvo. Bohužiaľ, kroky ktoré sme podnikli, aby sme uskutočneniu tohto festivalu zabránili, nemali žiadaný efekt. Apelovali sme na ľudí ktorí mali moc ho zrušiť, že na ňom hrozí vysoké riziko páchania trestných činov podnecovania k násiliu; hanobenia národa, rasy, alebo vierovyznania; ale bezvýsledne. Rozhodli sme sa teda, poslať tam niekoho kto bude všetko pozorovať a v prípade, že bude svedkom niečoho nezákonného, označí a udá páchateľa.

V časoch keď som žil v Bratislave, som často navštevoval blízke Malé Karpaty a na potulkách v nich relaxoval. Medzi ciele ktoré som si vyberal patrila Vápenná, tretí najvyšší vrch tohto pohoria.

Nasledujúce riadky budú o tom, čoho sú niektorí muži schopní, keď ich nejaká žena odmietne.

Pár slov na úvod: Niekedy sa z médií dozviem o tom, že niekto spáchal nejaký zločin. Myslím určitý špecifický druh zločinu. Napríklad keď muž zabije manželku, svoje deti a seba, lebo nedokáže zniesť ich stratu. Keď o niečom takom čítam, tak môžem povedať len jedno – že je mi ich ľúto. Všetkých. Obetí, aj páchateľa. Lebo ak ten ostane žiť, verím že je len veľmi málo zločincov, ktorí pri spätnom pohľade na to čo vykonali, necítia ľútosť. A vlastne je jedno, či zostane alebo nezostane žiť, lebo si myslím že existuje aj iný svet, kam človek putuje po smrti a zodpovedá sa za to, čo robil za života.

Vážení čitatelia. Viac krát som sa stretol s názorom, že v médiách sa venuje málo pozornosti téme slovenského vidieka. Je leto, čas dovoleniek a ja sa môžem pochváliť, že som strávil niekoľko príjemných dní plných relaxu, v istej slovenskej obci, o ktorej teraz napíšem. Nebudem túto obec menovať, aby to nebolo vnímané ako reklama na podporu agroturistiky v nej. Nenechajte sa pomýliť tým, že článok je písaný v prvej osobe, ako keby niekým z jej obyvateľov. Urobil som tak v snahe spraviť text atraktívnejším, dať mu nádych autentickosti a vyvolať u čitateľa dojem, že číta humorne ladené rozprávanie nie mňa, turistu; ale domorodca. Prosím, čítajte:

Príbeh prvý: V našom vchode býva dievčina pracujúca v neďalekej fabrike. Doma chová morča. Má ho veľmi rada, lebo je to jediný tvor, ktorý ju má rád. Zvykne ho zabaľovať do uteráku, lebo to zbožňuje. Jedného dňa prišla z práce domov. Aby v byte spríjemnila atmosféru, chcela zapáliť sviečku. Ale pokazil sa jej zapaľovač. Siahla na policu a vzala jablko, chystajúc sa jednu jeho polovicu zjesť a druhú dať zvieraťu. Rozkrojila ho. Bolo červivé. Vybalila morča z uteráku. Bolo mŕtve.

V tomto článku sa s vami podelím o svoje názory. Napíšem, ako vidím to, čo sa deje na Ukrajine a čo si o tom myslím.

Vychovávali ju prísne a konzervatívne. Na priemyslovke študovala odbor ktorý ju mal najlepšie pripraviť na vysokú školu technického zamerania. No na STU ju nevzali, lebo na to jednoducho nemala. Ale keďže bola vysoká štíhla a fotogenická, našla si v Bratislave oveľa lepšiu prácu.

Rozpoviem vám takýto príbeh: Poznám istého dôstojného pána v strednom veku, ktorý pracuje ako úradník. Nedávno som sa s ním po dlhom čase stretol. Srdečne sme sa zvítali a pred horúčavami, ktoré vtedy vládli, sme unikli do pivničných priestorov blízkej vinárne.

Je to charizmatický šesťdesiatnik. Má nepoddajné vlasy, do bronzova opálenú tvár a veľké uhrančivé oči. Oblieka sa elegantne. Nosí pestrofarebné košele, nohavice s pukmi a biele tenisky. Volá sa pán Bunka. Vídavať ho u nás v priemyselnej kolónii pred blokom číslo 3020, sedávať na lavičke v tôni moruší.

Raz sme sa v partii rozhodli, že pôjdeme do Tatier a podnikneme v týchto horách turistický výstup na nejaký vrch. Prišli sparné letné dni, počas ktorých sme mali všetci voľno. Tak sme nelenili, a hneď nasledujúceho skorého rána vyrazili na cestu. Aby sme sa v tej zaostalej časti Slovenska nevystavovali nebezpečenstvu, obliekli sme si otrhané vandrácke handry. Tato sme sa snažili minimalizovať riziko, že nás budú chcieť okradnúť, alebo na nás budú škaredo zazerať, že my máme značkové veci z nákupných centier, a oni nie. Viezli sme sa autom. V kufri sme mali naložené ruksaky, jedlo a pitie. Po pár hodinách jazdy sme dorazili do cieľa. Auto sme odparkovali na konci cesty za jednou dedinou na úpätí Západných Tatier, a vybrali sme sa po chodníku, sledujúc turistickú značku.