Máme tento výrok: „Rozhodol som sa, že každú párnu stotinu svojho života budem veriaci a každú nepárnu budem neveriaci. Svoje párne stotiny života rozdelím na tri časti medzi vierou v kresťanského, moslimského a judaistického Boha
Prvou hypotézou anglického filozofa Austina v knihe ako niečo robiť slovami je delenie výpovedí na tzv. konštatívy a performatívy. Konštatívy sú jednoduché tvrdenia, ktoré opisujú fakty okolo nás.
Pred časom som sa s jedným vyštudovaným politológom rozprával o starovekom Grécku. Preberali sme politickú klímu vtedy a dnes.
Neprečítal som veľa etických kníh. Vlastne neviem či som vôbec nejakú prečítal do konca a či som ju pochopil. Známe etické systémy Aristotela, Spinozu, Kanta, Singera poznám len zbežne. Okrem etického delenia vzťahov a príkladu s
Ak sa povie Sokrates, vybaví sa nám starý, škaredý Grécky filozof, ktorý stojí v opozite voči sofistom. Sofisti ponúkajú populizmus, rétorické triky, ale on sa snaží dopátrať čistým myslením, dôvtipom, logikou, k pravde.
V nasledujúcom článku sa pokúsim analyzovať prvé 2 minúty z dielu Simpsonovcoch. Kurzívou je napísaní dej.
V spoločnosti sa často vyskytujú frázy :“mal chlapské reči, ale babské skutky“, alebo opačne „mal babské reči, ale chlapské skutky“. V takýchto frázach je cítiť rozpor medzi mužmi a ženami, rovnako ako medzi rečami a skutkami. Iste, veď reči sú iba „reči“ a skutky sú „skutkami“. Skutky sú podľa tejto schémy, niečo reálnejšie. Nie je tomu vždy tak. Aj reči ako samotné hovorenie niečoho sa veľa krát priamo premieta do nášho konania.
Skúsme uvažovať takto: Všetci sa chceme mať dobre Dobrí , robia dobre Zlí, robia zle. Ak urobíme druhým zle, tak sa stanú zlými. Ak budú zlý, budú robiť zle a my sa nebudeme mať dobre.
Ak sa opýtame dnešného bežne vzdelaného človeka čo je to láska, často nám odpovie, že je to „druh chemickej látky, ktorá vzniká v mozgu“. Istotne v takýchto odpovediach badať vieru v modernú vedu. Ale ak sa pozrieme bližšie na túto odpoveď, zistíme, že sú niektoré problematické body. Nie to náhodou tá spleť neurotransmiterov iba účinok lásky, teda zamilovanosti? Čo predchádza tvorbe neurotransmiterov, ktoré súhrne označujeme ako láska? Ak sú to neurotransmitery ako oxytocín, seretonín, a pod. tak tieto materiálne prenášače vzruchov musia vzniknúť z niečoho prvotnejšieho? Ich úlohou je potom pripraviť telo a myseľ na niečo, pozitívne, a na sex. Dá sa povedať, že láska sa produkuje pomocou tautologickej premisy, rovnako ako tvrdíme, že násilie plodí násilie. Láska produkuje lásku. Ale nechcem tu do podrobna rozoberať materiálne – neurologické príčiny a účinky tohto citu. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim pozrieť na lásku skôr sociologickou optikou.
Občas je dobre ísť s masou. Človek sa necíti tak osamelý. Tak som sa na Vianoce opil, na Silvestra pripil, a teraz napíšem niečo ku referendu. Mimochodom som Marián a nie CHarlie.
V niektorých špecifických časoch ako napríklad na Vianoce alebo na Veľkú noc sa pokúšame vysvetliť určité špecifické ľudské fenomény. Na Vianoce a Veľkú noc je tomu napríklad u fenoménov náboženskej viery, lásky, darčekov, príbeho
Predčasom som napísal článok, podľa ktorého svet nie je možné jednoducho deliť na mužský a ženský, teda na čisto racionálny a čisto emotívny. Podľa tohto článku majú emócie akýsi primát nad racionalitou. A keďže sú to vlastne emócie, ktoré nám vravia, čo má a čo nemá chuť, je načase sa opýtať otázku, či so zmenou našich emócií, sa vlastne nemeníme aj my. A ak sa meníme, ako potom chápeme našu kontinuitu v čase, teda všetky tie fenomény, ktoré západný človek dokáže dať do šuflíku s nápisom „Ja“?
Každá paródia je úspešná vtedy, ak poznáme my ako jej tvorcovia, alebo ako jej príjemcovia tzv. „pravú skutočnosť“. A navyše paródia musí mať nejakú časť spoločnú s realitou, inak by totiž parodovala samú seba, alebo by parodovala prázdny pojmový obsah. To isté platí aj o Simpsonovcoch, ako úspešnom americkom kreslenom seriáli.
Zrejme nie je tomu tak dávno, kedy sa na našich televíznych obrazovkách začali objavovať reklamné spoty, ktoré upozorňujú na problém domáceho násilia a jeho ignorácie okolím. Každá piata žena by mala byť podľa týchto spotov týraná, fyzicky, psychicky, alebo ekonomicky. Vznikajú tu klasické otázky, typu : čo sa deje v súkromí našich domov, bytov, a prečo sa deje, to čo sa deje? Kde sú príčiny tohto nechceného a zlého javu?
V spoločnosti prevláda názor, podľa ktorého sú ženy emotívnejšie ako muži, ktorý zasa na svet pozerajú racionálnejšou optikou. Čo ale táto výpoveď znamená? Je vôbec možné deliť určité časti nášho života, v ktorých sa rozhodujeme na čisto racionálne a iné zasa na čisto emocionálne? Nie je náhodou toto naše binárne delenie akosi umelo vytvorené v rámci nášho spoločenského spôsobu premýšľania o svete?
Ku mnohým problémom sa nedostávame priamym útokom na danú vec, ale okľukou cez rôzne finty, alebo analógie. Takto prenášame určité vlastnosti, alebo problémy jednej veci na druhú, až zistíme, že princíp fungovania je akosi všade rovnaký. To platilo už v začiatku toho, čo my ako západná civilizácia voláme filozofia, teda pomyselný začiatok vedy, alebo transcendentálneho uvažovania. Tálesa z Milétu voláme filozofom, preto, pretože zjednotil mnohé veci v jedno, teda vyslovil hypotézy, podľa ktorej sú všetky veci vodou.
Nasledujúcimi úvahami sa chcem pripojiť ku asi 500 milióntemu výkladu boha za posledné dva roky. Zrejme ma na tieto myšlienky nalákal kus vyzdobenej svietiacej borovice ovešanej kúskami čokolády.
Ako ste zrejme správne uhádli, ide o môj pohľad na tento film. V čase vianoc si spomíname na časy lásky a nádeje a tak si myslím, že trocha romantiky nezaškodí. Predošlé vety som napísal preto, pretože podľa blogu musím mať min. 120 znakov na úvod. :D
Všetko čo chcem napísať je napísané v nadpise. Upozorňujem, že článok má cez 10 000 znakov a citujem v ňom T. Akvinského.
Pamätám si ako, som v jednej knihe o sexe čítal o tom, ako docent sexuológie, prednášal o ženskom orgazme a na to sa zdvihla jedna z poslucháčok a odvetila, že doktor ako muž, nemôže vedieť o ženskom orgazme nič. Je možné dávať analógie medzi mužským a ženským orgazmom? Poslucháčka načrtla tému či daná teória postačuje na vedenie - teda na dostatočnú empatiu, alebo je nutná samotná skúsenosť s daným problémom. Vie sa napríklad lekár vžiť do kože onkologického pacienta, keď on sám mal tak najviac chrípku? A čo taký psychiater, na to aby dokonale v rámci možnosti pochopil svojho pacienta, postačí ovládať čo najviac kníh, alebo tohto teoretika prekoná „hlúpejší" lekár tým, že danú psychickú chorobu ako napr. úzkosť, depresia, mánia prekonal?
