Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Písal sa rok 1977, blížili sa „dušičky a ja som rozbehol svoj prvý biznis. Od tej doby ubehlo veľa času. Mladí ľudia si to dobré nemôžu pamätať a nám, čo sme v tej dobe žili, nezaškodí si pár vecí pripomenúť.
Informácie o kontroverznej výstavbe uhoľnej tepelnej elektrárne v Trebišove sa šíria v poslednom čase stále rýchlejšie. Investor ČEZ i vedenie mesta sa všemožne snažia utíšiť občanov, keď v pozadí vedú rokovania s ministerstvom životného prostredia nie o tom, aby ČEZ odstúpila od svojich zámerov s elektrárňou, keďže idú priamo proti občanom, ale o tom, aký postup zvolia pri umlčovaní našich negatívnych prejavov. Na trebišovskej internetovej stránke sa o tejto téme veľa nedozvieme a tak trebišovskí občania založili OZ Trebišov nahlas, ktoré umožňuje Trebišovčanom voľnú diskusiu a poskytuje všetky aktuálne informácie o dianí v našom meste i okolí.
Práve sledujem našu (slovenskú) sí en en, kde práve zverejnili o koľko miliárd korún prišlo Slovensko nevyčerpaním pridelenej kvóty finančných prostriedkov z Európskych fondov. Dôvodom vraj bola nepripravenosť a vysoká miera byrokracie... Som ale vážne zvedavý, komu to zosobnia. Smiešna otázka? Posúďte sami.
Tento príbeh začal úplne nevinne pri bežnej cestnej kontrole. Niekde v Petržalke ma cestou ku priateľke zastavila policajná hliadka. V tej dobe som bol ešte zamestnancom prezídia policajného zboru. Ako civil. Policajti ma celkom netradične požiadali aby som vystúpil, že pôjde o osobnú prehliadku a prehliadku auta. Neprotestoval som, nakoniec som ani nemal dôvod. Okrem toho to bolo v dosť odľahlej časti Petržalky a nechcel som riskovať akýkoľvek problém už len preto že som sa ponáhľal. Mal som síce preukaz ale bolo mi vrcholne trapné sa ním oháňať, keďže som nemal čo skrývať. Nakoniec ho sami našli a kontrolu ukončili slovami:
*údaje poskytnuté službou Orange kontrola spotreby môžu byť neaktuálne max. 24 hodín od dátumu aktualizácie Velmi strucne by som nakydala na tuto firmicku, nakolko mi od nej prisiel jeden maly ucet za internet. Cez 10000 Sk.
Myšlienky tohto typu mi chodia po rozume už dosť dlho. A takisto aj môjmu manželovi. Ale on má odpoveď na otázku dieťa či byt ujasnenú. Závidím chlapom, že sa vedia tak rýchlo (len či aj správne) rozhodnúť pre jednu vec.
alebo ako sme sa rozhodli zakúpiť si službu MAGIO od t-com a čo všetko nás pri tom postretlo...
Tak si citam a citam, na tomto blogu a som ocarena. Kolko uplne zanietene muzskych odbornikov ma preskumane podprsenky, nohavicky, vaginy a mliecne zlazy.
Bolo to rečí o kradnutí za Mečiara a Dzurindu. Vieme, kto tieto reči viedol... Bolo to rečí o zmene, o novej politickej kultúre, morálke, svedomí (aj o výhradách v ňom). Nezlyháva nám pamäť ohľadne autorov týchto krásne znejúcich vyjadrení?
Ešte keď som chodila do Bratislavy len ako návštevník (nie že by som dnes bola oficiálnou obyvateľkou tohto mesta), vybrala som sa s kamarátkou do Polusu na film, myslím, že to bol Siedmy hriech... Zaujímavý film s krásnou Angelinou Jolie, s ktorou mám mimochodom spoločný len presný dátum narodenia, a ešte krajším Antoniom Banderasom... Ale nie o tom som chcela...
1. stretnutie Mám problém s močovými cestami. Odhlásim sa z ambulancie na Orave, pretože potrebujem lekára v Bratislave. Presurfujem internet a vyberiem si lekára, ktorý má ambulanciu takmer pod nosom a získal niekoľko ocenení v súťaži Cena kvality ministerstva zdravotníctva v uplynulých rokoch. Doktor ide s dobou - má webovú stránku a dohodnúť termín na návštevu ide aj cez mail. Skvelé.
Na konci júla sa ten môj chlap rozhodol, že ma pozve do Paríža. Požičal mi na dva dni svoju kreditku, nech to všetko vybavím. Termín sme si vybrali na prelome októbra a novembra. Klasika, cez štátny sviatok a víkend, zamestnaný chlap, bez roboty by neprežil. Zabookovala a vyplatila som dve letenky a hotel ešte 1. augusta, aby si to náhodou nerozmyslel.
Minulý týždeň sa na stránke sme.sk objavilo viacero článkov na tému interupcií. Nechcem sa teraz priamo dotýkať tejto zaujímavej témy, zarazilo ma vyjadrenie jedného poslanca NR SR.
Dnešný svet je plný moderných technologických hračiek, hlavne mládež sa stáva masovým užívateľom najnovších produktov elektronického priemyslu. Bez mobilu, alebo prenosného mp3 prehrávača ste dnes medzi násťročnými nula, neexistujete, alebo vás považujú za divného.
Kde je? Existuje ešte vôbec? Kam sa ukryl? Zaujíma Vás to aspoň trochu? Mňa áno a je mi za ním naozaj smutno. Možno sa vlastne nestratil, len prebral na seba úplne inú podobu. Podobu modernej doby, tej v ktorej teraz žijeme, tej ktorá prichádzala tak pomaly, ale teraz sa jej nedá ujsť.
Bratislave ešte nestačilo. Ešte posledná rana istoty v podobe bezduchého humusu pod Hradom a už sa naozaj na nohy nikdy nepostaví... To je rozdiel medzi nami a zvyškom civilizovanej Európy, ku ktorej sa hlásime - inde zachránili už dávno čo sa dalo, my dobrovoľne zahadzujeme poslednú šancu aspoň ich dobehnúť. A to si hovoríme „kultúrny národ.
Som obyčajný človek. Som zrnko prachu. Som nikto. Možno si niekto povie, že som slabý. Možno si povie, že ma toto všetko posilní. Ďakujem pekne, radšej by som ostal slabým. Zomrelo nám bábätko. Malo byť našim prvým.
Ahoj, volám sa Peťo a dnes bol môj súdny deň! Aby som zbytočne nenaťahoval čas, bol som podať svedectvo pre spravodlivé rozdelenie majetku 9 rokov po rozvode mojich rodičov. Aj keď mám už 26 rokov a myslel som si, že som „veľký“, zmýlil som (nič zvláštne, nebolo by to prvý krát). Dieťa asi nikdy nebude dosť veľké na to, aby počúvalo slovné trenice dvoch osôb, ktoré nesú honosný titul – Moji rodičia. Pozeral som na nich a nechápal som, ako môžu dvaja ľudia takto skončiť. Mali sa niekedy vlastne radi? Asi hej, veď som tu ja a brat, živé dôkazy lásky... Alebo sme sa nenarodili z lásky? Mama žije od rozvodu s iným chlapom, o jej niekdajšej kráse hovorí už len fotka na občianskom preukaze. Alkohol ju premenil na zbedačenú starenu. O deti má minimálny záujem, o to väčší je jej záujem o byt, v ktorom sme po rozvode zostali žiť my – otec, brat a ja.
Možno som šťastný človek. Každý mi to hovorí - máš tri deti, muža, ktorý ťa miluje, auto, dom... Akosi mi to nestačí. Neviem prečo. Možno preto, že aj ľudia, ktorí ma nepoznajú, na mňa reagujú neprimerane. Stalo sa mi, že som v zastúpení - vyhrala som akúsi súťaž - naštvala osobu, ktorá ma nikdy nevidela. Žena, ktorá ma zastupovala, teda išla po moju cenu, sa vraj tvárila tak hnusne, že tá druhá - ktorá so mnou spolupracovala, si myslela, že som to ja... No katastrofa. A tak na mňa zanevrela, že prestala so mnou spolupracovať.
Nie, nechcem nadávať na naše zdravotníctvo. Asi ako každý obyvateľ našej malej republiky som koncom minulého roku zaregistroval veľké bububu od poisťovní-utekajte na preventívku, lebo inak si budete v novom roku platiť zubára za vlastné!
