Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Rozhodla som sa riešiť hodnoty ktoré by mali by podľa všetkého ľudské a blízke tým pádom nám ľudom. Po 1.Láska pretože bez nej sa nedá žiť. 2.Priatelia bez nich by život nebol životom. 3.Hudba v každej chvíli ma dokáže dostať zo zlej nálady. 4.Zdravie dôležité aby sme mohli „fungovať“ . 5.Rodina aj keď nieje vždy dokonalá. 6. Úsmev ktorý rozžiari . 7.Peniaze máš tak si ich užívaj.
Ulice našich miest sú plné holubov. Sedia na chodníkoch, rímsach historických budov, prechádzajú sa po námestí. Majú svoj svet ukrytý v nekonečnom priestore. Ich krídla poznajú každý závan vetra, každé zákutie ukryté v tmavých a chladných uliciach miest. Ich holubí život je určený vzlietnutím i pádom, ktorý sa opakuje v nekonečnej sínusoide života.
Jedného dňa som išiel po ulici keď som zbadal plagát ,že skupina Tublatanka bude vystupovať v jednom z nočných klubov v Martine. Hneď sa mi v mysli vynorili dávne spomienky na časy keď sme ako ,,násť,, ročný behali po koncertoch nielen tejto skupiny a nad ránom ohluchnutý sa vracali domov. Boli to fajn časy a tak po troche úvah som sa rozhodol tohto koncertu zúčastniť.
"Dobrému človeku nič nie je zlé", vyjadril sa už Sokrates pred pár storočiami. Niekto by si mohol povedať, že i keď bol tento pán svojho času jeden z najvzdelanejších, v dnešnej dobe ho môžeme pekne krásne vysmiať. Veď toľko katastrof ako sa udialo za našich povedzme dvadsať rokov, on neprežil za celý svoj život. Sú to dnes už nepoužiteľné slová? Azda sa zmenila doba? Vykašľali sa na nás naši "anjelíčkovia strážničkovia" alebo sme sa zmenili my, ľudia?
Dlho som nevedel pochopiť, prečo sa ľudia, ktorí by toho mali najmä po morálnej stránke celej spoločnosti najviac povedať, od spoločnosti tak izolujú. A to nezávisle od kultúrneho a náboženského zázemia. Uzatvárajú sa do spoločenstiev, kláštorov alebo inak nazývaných komunít, či už ide o kresťanov, hinduistov, alebo iných. Nie je to od nich egoistické alebo zbabelé, keď tak tvrdo objavenú pravdu nepresadzujú vo svete a cez spoločenskú angažovanosť ju neuvádzajú do života aj pre tých menej šťastných?
Prišla streda a s ňou aj posledná skúška v zimnom semestri. Povedala som si, že to nejak zvládnem...veď predsa musí fungovať moj predskúškový rituá, ktorý už funguje zopár rokov.
Vybrali sme sa na výlet do Amsterdamu. Kamoši, ktorí si cestou natrénovali v Amsterdame všadepotrebnú frázu „ Where is the nearest coffe shop?“, mali zbalené aj najnevyhnutnejšie cestovateľské potreby väčšiny Slovákov – domácu slivovicu a sladké zdroje energie .
Môj starší kolega z práce ma raz pobavil historkou o svojom štvorročnom vnukovi Miškovi. „Dedko, už viem povedať R,“ prihovoril sa mu raz ráno. „Tak poved niečo,“ vyzval ho on. „Lyba!“
Takže...môj prvý pokus dostať zo seba pocity formou blogu... Včera som mala 16, skôr predvčerom, pretože je takmer jedna v noci... Už je piatok a svoj jediný voľný deň prespím. Našu školskú prázdninu. HEH, ale ako hovorím treba sa tešiť z maličkostí, lebo z maličkostí sa skladajú veľké veci a z veľkých vecí sa skladá svet... Jedna z mojich veľkých právd, ktorých som si nazbierala za svoj krátky pestrý život dosť...
Dňa 23. januára 2006 som si kupovala dva hodinové lístky na autobus v PNS S a U spol.s.r.o.(vedúca Lívia Bačíková) v pobočke na Ostredkovej ulici. Platila som stokorunáčkou. Pani predavačka si prebrala odo mňa 100 Sk,-, potom položila na pult dva lístky. Nastala čakacia doba. Chvíľu som vonku pred búdkou prešľapovala. Nazrela som dnu, predavačku však nebolo vidno, iba počuť ako kdesi naboku šuchoce. Nakoniec mi položila na pult 6 Sk,-. Nastala ďalšia chvíľa čakania a ďalšie šuchotanie naboku. Keďže sa k búdke dostavili ďalšie dve zákazníčky, upozornila som predavačku, že mi vydala iba 6,- Sk a na pädesiat korún zabudla. Predavačka mi odmietla peniaze vrátiť tvrdením, že som jej dala iba 50,- Sk. Keďže som sa nedala, ukázala mi krabicu s dvoma pädesiatkorunáčkami a povedala, že to je jej celá hotovosť, a ja že som sa pomýlila, lebo to sa stáva aj jej. Ja presne viem, že to bola červená stokorunáčka. Surovo ma poslala domov. Som si na 100 percent istá, lebo von som išla s dvestokorunáčkou najprv do našej blízkej búdky, kde mi opätovne predavačka potvrdila, že mi vydala stokorunáčku. Pretože tam však hodinové lístky nemali, zamierila som do druhej PNS, kde ma takto hrubo obabrala
Možno poznáte časť pesničky od mojej obľúbenej skupiny Slniečko: „ V Trnave začne zajtra jarmek, tam zasek volačo nakradnem..." Ako človeku, ktorý býva iba 12 kilomtrov od Trnavy, ale hlavne, ktorý strávil v tomto meste svoje študentské a neskôr aj pracovné roky, sa mi Tradičný Trnavský Jarmok / TTJ / nevyhol. Veď čo by to už bol za jarmok bez cigánskej a burčáku? Boli roky, keď sme si tieto dobroty užívali tri dni – piatok, sobota, nedeľa .Potom sme ich s problémami udržali ako obsah svojich žalúdkov na húsenicovej dráhe, kolotoči alebo centrifuge.
Správanie manželky je už pár rokov vo veľmi špatnom stave voči mne a aj voči detom. Je pravidlom, že keď mám v peňaženke hocijaký obnos peňazí, tak si ich jednoducho zoberie bez môjho vedomia a minie na neznáme účely. Pritom sa stále vyhráža súdmi a tým že jej nedávam na stravu a na elektrinu. Nemám z čoho. Potom vznikajú nezaplatené účty, ktoré proste nemám ako zaplatit a sú mi sťahovane z platu. To iste platí aj pre doručenú postu. Je bežným javom že obálka je otvorená a potom zalepená. Dosť času pracujem aj doma a tak isto elektronická pošta. Mnohokrát sú tam veci, s ktorými by nemala prísť do styku. Sú to pracovné informácie a na to mame hovorcu s ktorým si to môže prediskutovať. Tak isto načúvanie telefonických hovorov. Potom vznikajú zbytočné nedorozumenia pretože nevie kto mi telefonuje a zbytočne zveličuje. V prípade výmeny názorov sa obracia na pomoc matky, ktorá potom koná bez toho aby bola presvedčená o správnosti a tá si vo všetkom zastáva dcéru. Bolo tu pár prípadov v ktorých boli prítomný príslušníci Policajného zboru a zbytočne. Potom vznikajú zbytočné hádky a nedorozumenia.
Dlho som nedokázala nájsť odpoveď na otázku: Prečo som si začala písať denník? Niežeby som teraz bola na sto percent presvedčená, že to dokážem.
Moji rodičia mali päť detí. Otec bol pri pôrode štyroch z nich. Narodili sa tesne po 2. svetovej vojne. Vtedy to bola bežná vec, hlavne na dedine, rodiť doma za pomoci babice a samozrejme i manžela rodičky. Ja sa som narodila neskôr v nemocnici a to už nie je zaujímavé..
Dnes som bol na skúške z predmetu Kryptografia a bezpečnosť. Myslím, že prípravu som neodflákol, ale našli sa veci ktoré som nevedel dobre. Pri prvom čítaní poznámok som zistil, že nerozumiem jednej veci... to je samozrejmé, keď neboli moje. Mohol som si vybrať konzultácie alebo kašľať na to. Ako pravý študent som sa rozhodol pre možnosť s vyšším rizikom a už som sa tej téme nevenoval, nezdala sa mi totiž nejaká dôležitá. Keď som sa dnes konečne vydriapal na tretie poschodie, kde sa daná skúška konala, zmocnili sa ma pochybnosti. „Čo ak sa ma na to opýta?
Rada čítam blog.sme.sk a už viackrát som aj chcela napísať, ale som sa stále k tomu nedostala. Dúfam, že sa mi to časom podarí. A takto by som aspoň chcela podeliť sa s Vami všetkými aspoň o týchto pár slov.
